Tri prekliate princezné

Bol raz jeden kráľ a ten mal tri dcéry a tie sa celé dni prechádzali v zámockých záhradách. Ten kráľ bol totiž veľký milovník všelijakých podivuhodných stromov a jeden z nich mu bol taký milý, že toho, kto by z neho odtrhol jedno jediné jablko, preklial, aby sa ocitol rovných sto siah pod zemou. Jabloň bola najkrajšia na jeseň, to boli jej jablká červené ako krv a princezné sa každý deň bežali pozrieť, či vietor niektoré z nich nezhodil dolu. Ale to sa ešte nikdy nestalo, strom stál vždy jablkami obsypaný tak, že sa jeho konáre pod tou ťarchou ohýbali až k zemi.
Jedného dňa tá najmladšia už ten pohľad nevydržala a sestrám povedala:
„Náš otec nás príliš miluje na to, aby si nás prial mať sto siah pod zemou. Myslím, že tá kliatba platí len pre cudzích ľudí.“ A skôr než by jeden okom mrkol, priskočila a hbito odtrhla jedno pekne veľké jablko, pricupkala k sestrám a povedala:
„Len ochutnajte, moje milé sestričky, ešte nikdy v živote ste nejedli nič také dobré.“ Tak si pohrýzli aj tie dve a len čo to urobili, prepadli sa pod zem tak hlboko, kde už žiaden kohút nekikiríka.
Keď bolo poludnie, kráľ hľadal dcéry na obed, ale tie neboli nikde na nájdenie. Nechal prehľadať celý zámok aj záhrady, ale kde nič, tam nič. Z toho naň padol veľký smútok a súženie, a tak dal po celej krajine vyhlásiť, že postráda svoje dcéry a kto mu ich privedie, ten dostane jednu z nich za ženu. Tak sa vtedy vydala spústa mladých mužov do sveta, pretože každý z nich chcel niektorú princeznú za ženu; veď boli také milé a veľmi krásne!
Do hľadania sa pustili aj traja poľovnícki mládenci a už svetom blúdili celých osem dní, keď prišli k akémusi zámku, v ktorom boli nádherne zariadené komnaty a v sále prestretý stôl s výborným jedlom, ktoré bolo ešte také teplé, že sa z neho parilo, ale inak vnútri nenašli ani živú dušu. Čakali ešte pol dňa, či sa niekto neobjaví; tie pokrmy na stole zostávali stále teplé a parilo sa z nich; nakoniec boli takí hladní, že si sadli a všetko zjedli. Potom sa dohovorili, že v tom zámku zostanú, jeden zostane doma a druhí dvaja budú zatiaľ ďalej hľadať princezné; mal o tom rozhodnúť los. Ako povedali, tak urobili. A prvý los padol na toho najstaršieho.
Druhého dňa sa dvaja vydali hľadať princezné a ten najstarší zostal doma. Okolo obeda prišiel nejaký mužíček a prosil o kúsok chleba. Mládenec mu odkrojil krajec, ale keď mu ho chcel podať, mužíček ho nechal spadnúť na zem a poprosil, či by bol taký dobrý a ten krajec mu zdvihol. Mládenec sa ochotne zohol a dostalo sa mu odmeny. Kde sa vzala, tu sa vzala poriadna sukovica, mužíček mládenca schmatol za vlasy a tou palicou ho mlátil, až z toho puklo srdce. Ďalší deň bol doma ten prostredný a tomu sa nedarilo lepšie. Keď sa večer vrátili domov, ten najstarší sa ho pýtal:
„No, ako sa ti darilo?“
„Biedne, mizerne!“ A potom si rozprávali o svojom bití, ale tomu najmladšiemu, ktorého neznášali a medzi sebou ho nazývali hlupákom, nepovedali ani slovo.
Keď si tretí deň mužíček pýtal chlieb od toho najmladšieho, ten mu ho tiež ochotne podal, ale keď potom videl to bohapusté mužíčkovo zaobchádzanie s chlebom, mal k hnevu len dva slepačie kroky. A keď ho mužíček požiadal, či by mu chlieb podal, tu naňho zhurta spustil:
„Čože? Ty si ho nemôžeš podať sám? Keď ti nestojí boží dar za tú námahu, aby si sa kvôli nemu zohol, potom nie si ani hoden, aby si ho jedol!“
To mužíčka veľmi nahnevalo, dupal nôžkou a prikazoval, ale to boli práve tie dva slepačie kroky. Mládenec nelenil, priskočil, mužíčka schmatol a poriadne ho stisol. Ten sa dal do kvílenia a vresku:
„Prestaň! Prestaň! Pusť ma! Ja ti poviem, kde sú princezné!“
To bolo iné! Mládenec prestal s bitím a mužíček rozprával, že je podzemný škriatok, ktorých tu žijú tisíce a teraz mu ukáže, kde nájde princezné. Zaviedol ho k jednej hlbokej studni, v ktorej však nebola voda, a povedal, že vie, že tí dvaja druhí poľovnícki mládenci to s ním nemyslia dobre, a ak chce princezné oslobodiť, mal by to urobiť celkom sám. Tí dvaja druhí by radi princezné vyslobodili, ale keď uvidia, čo by ich čakalo, určite to vzdajú. Človek si totiž musí vziať poľovnícky tesák a zvonček a nasadnúť do toho veľkého koša a nechať sa spustiť dolu. Dole sú tri komnaty a v každej sedí jedna princezná a vyberá vši viachlavému drakovi, ktorému je treba odsekať všetky hlavy. Len čo to mužíček vypovedal, zmizol.
Večer prišli tí dvaja a pýtali sa, ako sa mu darilo. On povedal, že dobre, že široko ďaleko nevidel ani človiečika, až okolo poludnia prišiel nejaký mužíček a prosil o chlieb, ale správal sa k božiemu daru tak neúctivo, že mu musel dať na pamiatku. A pretože sa mu také rozkazovanie zajedalo, prezradil mu za to, kde sú princezné, len nech ho pustí. To bolo tým dvom naozaj na hnev, až od zlosti a závisti zožltli a zazelenali, ale ráno išli ku studni s ním a losovali, kto sa nechá spustiť dolu. Los padol najprv na toho najstaršieho. Vliezol si do koša, v ruke tesák a zvonček a povedal:
„Len čo zazvoním, hneď ma vytiahnite hore!“ Spustili ho malý kúsok dolu a už zvonil, a tak ho vytiahli zasa hore. Tak si do koša sadol ten prostredný, ale aj jemu sa darilo rovnako. Až ten najmladší vydržal cestu až dolu.
Keď vystúpil z koša, uvidel troje dverí a vydal sa k tým prvým. Vnútri hlasno chrápal drak, a tak opatrne otvoril a sedela tam princezná, na lone mala hlavu deväťhlavého draka a vyberala mu vši. Vytiahol poľovnícky tesák a odsekol drakovi hlavy. Princezná mu skočila okolo krku, objímala ho a bozkávala a na pamiatku mu dala svoju zlatú brošňu. Tá druhá princezná vyberala vši siedmohlavému drakovi, kým ju nevyslobodil. Tá najmladšia mala na lone už len štyri dračie hlavy. Keď sa všetko skončilo, to bolo radosti, objímania a bozkávania!
Potom poľovnícky mládenec hlasno zazvonil, aby ti hore počuli. Potom si princezné jedna po druhej sadli do koša a tí dvaja ich vytiahli hore. Keď prišla rada na toho najmladšieho, prišlo mu na myseľ škriatkovo varovanie, že jeho kumpáni sú falošní ako päťnik. Vzal teda veľký balvan, ktorý tu ležal na dne studne, a položil ho do koša. Keď bol kôš asi v polovici cesty hore, prerezali tí dvaja hore povraz a kôš spadol dolu, kde sa balvan rozpadol na tisíc kúskov. Teraz nebolo pochýb o tom, že to má ten najmladší za sebou a tým dvom nič nebráni, aby sa s princeznami vydali na zámok. Predtým im však úbohé dievčatá museli sľúbiť, že otcovi povedia, že ich oslobodili oni. To bolo jasotu na kráľovskom zámku, keď sa tam všetci objavili!
Medzitým ten najmladší smutne chodil po komnatách a myslel na to, ako tu aj tak bude musieť umrieť. Tu zrazu uvidel na stene flautu a povedal si:
„Prečo tu vlastne visíš, keď tu dolu nikomu nemôžeš urobiť radosť?“ Prezeral si aj tie dračie hlavy a povzdychol si:
„Vy mi tiež nepomôžete.“ Tak tam stále blúdil sem a tam, až z toho bola podlaha celá vyleštená. Zrazu, kdovie prečo, prišiel na myšlienku, že by si na tú flautu mohol zahrať. Vzal ju zo steny a zapískal. Svete div sa! Zrazu sa tu objavil húf škriatkov a pri každom ďalšom tóne prišiel ďalší. Hral tak dlho, kým nebola sála úplne plná. Škriatkovia sa ho pýtali, čo si praje, a on im povedal, že by bol rád späť hore na zemi. Tak ho schmatli, každý za jeden vlas, čo ich na hlave mal, a leteli s ním hore na zem.
Len čo bol hore, išiel rovno na kráľovský zámok, kde práve pripravovali svadbu jednej princeznej, a rovno pred kráľa. Keď ho princezné tak znenazdajky uvideli, skolabovali jedna po druhej v mdlobách a kráľ, ktorý myslel, že im chcel ublížiť, sa nahneval a nechal ho hneď uvrhnúť do väzenia. Za nejaký čas sa však princezné prebrali a hneď sa po tom mládencovi zháňali a kráľa úpenlivo prosili, aby ho zase pustil. Tomu kráľ veľmi nerozumel, ale ony mu odvetili, že nič nesmú povedať. Kráľ však bol múdry otec, a tak princeznám povedal, že jemu to síce povedať nesmú, ale mohli by to povedať aj tomu krbu tam v kúte. A kým sa princezné radili, že to by teda mohli, vyšiel z komnaty von a tajne počúval a všetko počul.
Potom to vzal kráľ skrátka, tí druhí dvaja poľovnícki mládenci namiesto na tróne skončili na šibenici a tomu najmladšiemu dal za ženu svoju najmladšiu dcéru. Princezná si na bále obula sklenené črievičky, ale na ceste zakopla o kameň, až vám to zabrnkalo a zacinkalo a s črievičkami bol amen; rovnako ako s touto rozprávkou!