Vtáčia hlava a srdce

Poľovník išiel jedného dňa na lov. Dlho chodil po lese a nič mu neprišlo do rany. Zrazu vidí vtáčika takého krásneho, že ho bolo ľúto zastreliť, ale ľútosť netrvala dlho; vystrelí a vtáčik spadne z konára. Poľovník ho vezme za nohy a nesie domov. Tu ho stretne stará babka, a keď zazrie vtáka, povie poľovníkovi:
„Viete vy vôbec, čo to nesiete za vtáka?“
„Vták ako vták, len že tento má krásne perie,“ odpovie poľovník.
„Tak to nie je, milý pane, ten vtáčik je vták šťastia, a kto jeho srdce zje, ten nájde deň čo deň pod svojou hlavou tri dukáty; kto zje hlavu, bude kráľom.“
„Máš ma za blázna, baba?“ povedal poľovník nedôverčivo.
„Ba nemám, pane; keď to urobíte, ako som Vám povedala, presvedčíte sa a spomeniete si na mňa.“ Tak povedala baba a zmizla.
Poľovník uveril, že je to nejaká dobrá čarodejnica, ktorá mu predpovedala šťastie, a s radosťou sa uberal domov. Fortunát a Aleš, jeho dvaja synovia, pribehli mu v ústrety a s krikom vytrhli vtáčika z ruky, bežiac k matke, aby sa pozrela, aké je to prekrásne perie. Žena sa mu tiež čudovala a pýtala sa muža, čo s ním bude robiť.
„Čo s ním budem robiť? Upečieš ho, a to hneď. Ja musím ešte do lesa, Ty ho zatiaľ priprav; ale to Ti vravím, nech sa z neho ani trochu nestratí, inak bude zle s nami všetkými!“
Nato poľovník odišiel a poľovníčka vtáčika oškubala a dala na ražeň; že však mala vonku i v dome prácu, postavila k ražňu synov, aby točili a na vtáka dávali pozor, aby sa nepripálil.
Chlapci sa postavili ku krbu; jeden prikladal, druhý točil, pritom sa obaja usilovne na pečienku pozerali. Tu padne dolu hlavička a hneď za ňou vypadne srdiečko. Chlapci obe zdvihli a jeden na druhého sa pozeral, čo s tým urobiť.
„Brat,“ povedal starší mladšiemu, „čo keby sme to zjedli, Ty srdce, ja hlavu. Tak či tak je tá hlava samá kosť a oco ju nikdy nejie, a o srdiečku povieme, že ten vták azda žiadne nemal.“
„Ja by som to, braček, rád zjedol,“ odpovedal Fortunát, „ale oco povedal, že sa z neho nemá ani trochu stratiť; Ty vieš, ako nás za každú maličkosť bije.“
„Ach, to azda len tak povedal; tak či tak dostávame srdce, hlavu a tie drobnosti od všetkej hydiny, a zjeme to teda skôr alebo neskôr, všetko jedno.“
Fortunát mal rovnakú chuť na srdce ako Aleš na hlavu; a dal sa čoskoro prehovoriť a srdce zjedol. Sotva to zmlsali, prišla sa matka na vtáka pozrieť.
„Ach vy bezbožní chlapci!“ vykríkla, keď videla, že hlava je preč. „Kde je hlava? Iste si dostal naňu chuť, ty maškrtník,“ pýtala sa zlým hlasom Fortunáta, ktorý nebol jej miláčikom.
„Nie, mamička, ja som zjedol srdce, hlavu zjedol Aleš. Ale on ma k tomu navádzal.“
„Tu to máme, nemalo sa ani za mak z vtáka stratiť, a tá bohaprázdna háveď zmarí srdce aj hlavu. Až príde oco, musím to odniesť ja.“
„Poď, brat, utečme; zatiaľ mamičke prejde hnev,“ navrhoval Aleš, keď videl pred sebou veľký trest, vzal brata za ruku, obaja sa vykradli z kuchyne a utekali cez pole do lesa; ale stále sa im zdalo, že za sebou počujú hrozivý hlas matkin, a akoby už cítili metlu na chrbte, utekali ďalej a ďalej, čo im nohy stačili, až boli celí zmorení. Teraz zostali stáť, obzreli sa dookola a videli, že sú v hustom lese, okolo nich ticho ako v hrobe. Sadli si do machu, aby sa trochu vydýchali.
„Pôjdeš domov?“ pýtal sa Fortunát brata.
„To by som bol blázon, aby som si šiel po bitku, radšej pôjdem, kam ma oči zanesú,“ odpovedal Aleš.
„Ale len kam, brat, kto nám čo dá? Keby som bol vedel, že to tak dopadne, nebol by som srdce zjedol,“ nariekal Fortunát.
„Rob čo chceš, ja sa domov nevrátim. Akoby mi niečo šepkalo, že nás oco zabije. A aký strach, veď sa vo svete nestratíme.“
Aleš dodal bratovi odvahy a po chvíli sa obaja uberali lesom ďalej. Bol už súmrak, keď prišli za lesom do dediny, nemajúc grajciara vo vrecku. Hlad ich začal trápiť a telo bolo zmorené. Čo robiť? Náhodou vošli do jednej chalupy a prosili o nocľah a kúsok chleba. Našli dobrých ľudí, ktorí ich nevyhnali, ale k stolu pozvali. Chlapci sa najedli dosýta, poďakovali láskavým gazdom a líhli na slamu.
Ráno zavčasu vstali, gazdiná im dala raňajky a oni odišli ďalej.
Keď však slúžka slamu odnášala, našla v hlavách tri dukáty. Tu si pomyslela gazdiná i gazda, že to boli azda nejakí páni, a ľutovali, že im mäkšie neustlali a niečo osobitné neuvarili; ale už bolo neskoro. Chlapci boli ďaleko za dedinou a nevedeli nič o tom, aké veľké sprepitné gazdom zanechali. Zase išli celý deň, až prišli k jednému dvoru, kde býval jeden zemän. Chlapci vošli a prosili o trochu jedla a o nocľah. Sotva ich zemän zazrel, hneď sa mu zapáčili a pýtal sa ich, či by nechceli u neho zostať, čí sú a kam idú.
Bratia mu úprimne všetko povedali a s radosťou prisľúbili, že u neho zostanú. Tak ako predošlej noci na slame, ležali dnes ráno pod podušou znova tri dukáty, ktoré slúžka pánovi doniesla. Zemän sa čudoval, ale nepovedal ani slova, myslel si, že sa chlapci po nich budú zháňať. Ale chlapci nič, ani ten deň, ani druhý, tretí a štvrtý. Teraz zistil zemän, že jeden z nich má škriatka, a umienil si, keď sú takí šťastní, že ich dá všetko učiť a potom že si ich vezme za vlastných a po svojej smrti že im statky odkáže.
Milí chlapci museli teda do veľkého mesta, zemän im držal učiteľa a oni sa učili všetkému, čo sa na vzdelaného človeka patrí. Aleš bol v učení vytrvalejší ako Fortunát, ktorý chcel byť radšej poľovníkom než akýmkoľvek iným pánom; ale svojmu dobrodincovi vzdorovať sa mu nezdalo dobré. Roky plynuli ako vlny, z chlapcov vyrástli mládenci a prišiel čas, keď sa mali zo škôl vrátiť domov. Verný sluha pozbieral veci svojich mladých pánov a šiel popredu, pretože chceli bratia za každú cenu ísť pešo, hoci im pestún písal, aby sa spolu so sluhom vrátili domov.
Za ten celý čas, čo boli bratia u zemana, nedozvedel sa Fortunát, aký poklad pri sebe chová. Zemän im držal sluhu, o ktorom vedel, že je verný, a ten pánovi svoje peniaze odovzdával, aniž sa bratom o tom zmienil. Zemän si myslel, že keby sa o tom dozvedeli, azda by sa z nich stali márnotratníci, ba zlí ľudia by ich mohli aj o život pripraviť. Čakal teda, kým by neprišli do rokov, keď by im to mohol povedať, a tak sa stalo, že Fortunát o dukátoch nič nevedel. Z tej príčiny ich zemän nikdy nechcel pustiť do sveta, hoci ho o to mnohokrát prosili.
Keď teda sluha odišiel, vzali bratia každý pušku na plece a uberali sa z mesta; ale domov nešli. Písali zemanovi, aby sa nehneval, že idú do sveta, že by sa s ním radi rozlúčili, keby sa neboli báli, aby im ich úmysel nezmaril; nato mu ešte za všetko ďakovali a prisľúbili, že sa o rok vrátia.
„Ako by to bolo, brat, keby sme sa teraz išli pozrieť k rodičom?“ navrhol Fortunát Alešovi.
„Pôjdeš domov s prázdnymi rukami? Ja k rodičom nepôjdem skôr, kým nebudem veľkým pánom, aby som im mohol aspoň prispieť,“ odpovedal na to Aleš.
„Pravdu máš, brat, bolo by to márne od nás, aby sme šli rodičom na krk, keď im nemôžeme nič doniesť. Pôjdeme teda do sveta a uvidíme, kde sa pre nás čo hodí,“ povedal zasa Fortunát.
Koľko dní chodili, a už boli takmer všetky peniaze minuli, keď prišli do veľkého mesta. Keď vošli do hostinca, pýtali sa hostinského, čo je v meste nové.
„Nič iné, páni,“ odpovedal hostinský, „len že náš kráľ hľadá muža, ktorý by sa dobre vyznal v písme. On je už staručký, má len jedinú dcéru a nikoho po ruke, kto by sa s ním o spravovanie krajiny staral. Veľký plat je vraj určený tomu, kto by bol schopný také miesto zastávať.“
„Čo myslíš, brat,“ pýtal sa Aleš Fortunáta, „aby sme išli ku kráľovi a o to miesto sa hlásili?“
„Pre Teba by sa taká služba hodila, ale nie pre mňa,“ odpovedal na to Fortunát. „Ak ju dostaneš, pôjdem ďalej.“
Alešovi to nedalo, hoci by sa bol nerád s bratom rozlúčil. Šiel teda ku dvoru, dal sa u kráľa ohlásiť a ochotne sa podrobil všetkým skúškam. Keď kráľ videl, že je mladík vtipný, šikovný a že všetkému rozumie, bez ďalšieho pýtania ho za svojho najprvšieho dvorana prijal. S radosťou bežal Aleš k bratovi, rozprával mu o svojom šťastí a nabádal ho, aby u neho zostal; ale Fortunát nijako nechcel privoliť, zaželal Alešovi šťastie a uberal sa sám a sám ďalej. Čoskoro ho to však omrzelo; peniaze došli, šaty sa trhali, nohy bolely a hlad ho často nemilosrdne trápil. Keby bol vedel, ako draho každý nocľah platí a ako radi by mu boli ľudia za tie peniaze hoci aj desať nocľahov dali, nebol by sa trápil; ale on nikdy pod hlavu nesiahol, a teda nič nevedel.
Jedného večera príde k veľkému dvoru, kde bývala jedna pani. I myslel si Fortunát:
„Tu dostanem azda predsa nejakú službu, a keby aj dosť malá bola, prijmem ju.“ Bola to však pani veľmi zlá a strašná skúpa, takže čeľadi nedala najesť. Nechcela Fortunáta do služby prijať, ba ani nocľah mu neprajila. No vrátnik, dobrý muž, mu predsa dal trochu slamy, aby sa spánkom posilnil, začo mu Fortunát srdečne poďakoval. Keď ráno vstal, našli pod jeho hlavou tri dukáty; ale nevediac, čo s nimi, bežali k pani po radu. Pani sa vypytovala, a keď počula, že ich mal pod hlavou ten tulák, čo u nej žiadal službu, hneď povedala, aby ho priviedli.
Fortunát poslúchol, a keď sa pani na jeho stav, domov a na všetko ostatné vypytovala, vzala ho do služby za poľovníka. Bolo jej divné, že sa k peniazom nehlási, a ešte divnejšie, keď ich deň čo deň pod jeho hlavou nachádzala, a to takých ryžích, akoby ich v tej chvíli razili. Šla teda po radu k jednej žene, ktorá bola ďaleko široko vyhlásená za čarodejnicu a skutočne už aj mnoho podivných vecí vykonala. Tej čarodejnej žene všetko povedala.
Čarodejnica, keď pani vypočula, hneď povedala, že poľovník má v sebe srdce od vtáka šťastia, ktoré má v sebe takú moc, že človek takýto deň čo deň pod hlavou tri dukáty nachádza. I zachcelo sa nežičlivej pani bohatstva a prisľúbila čarodejnici mnoho peňazí, keby jej k tomu srdcu pomôcť mohla. Čarodejnica bola prefíkaná, ale aj dobrá žena; preto sľúbila pani, že k nej príde a srdce poľovníkovi v spánku z vnútra vyberie. S radosťou pospiechala pani domov a tešila sa na nastávajúce veľké bohatstvo. Hneď ako v zámku zaspali, prišla čarodejnica a pani ju viedla do izbičky, kde Fortunát spal; musela však odísť a čarodejnica zostala sama. Po niekoľkých minútach vyšla z izby a podala pani malé vtáčie srdiečko, vraviac:
„Dnes je posledná noc, čo má poľovník pod hlavou peniaze; zjedzte teraz srdce, a od zajtra ho budete mať Vy.“
Pani srdce prehltla a vysypala čarodejnici sľúbenú mzdu; umienila si však, že hneď Fortunáta vyženie, aby zasa niečo ušetrila, a čeľaď že dostane o diel menej jedla, aby si tie peniaze, ktoré musela čarodejnici dať, opäť nahradila. Tá zhrabla peniaze a v duchu sa pani skúpej poriadne vysmiala. Ona nevybrala Fortunátovi srdce, ktoré pre šťastie v sebe nosil, ale majúc pri sebe vtáča, zabila ho, srdce vybrala a pani na zjedenie doniesla, na potrestanie za jej lakomstvo a nemilosrdnosť.
Ráno sotva pánboh deň dal, musel Fortunát z lôžka, dostal trochu polievky z vody a bol v okamihu pani zo dvora vyhnaný, ktorá na jeho prosby a ospravedlnenia nedbala. Takmer s plačom šiel cez pole. Kam sa zase obrátiť? Tu vidí v širom poli pekný hájik a v ňom stromy plné ovocia takého pekného, akoby ho namaľoval. To ma sám pánboh sem priviedol, aby som sa trochu občerstvil, myslel si Fortunát, a hneď s chuťou siahol po lahodnom jablku. Ale pozrite, čo sa mu nestalo! Len čo ho zjedol, urobil sa z neho somár!
„To ešte k môjmu trápeniu chýbalo, aby som bol somárom!“ vzdychol si Fortunát v somárskej koži a zúfalo vrazil hlavou o strom, akoby chcel svojmu životu urobiť koniec. Ale hlava bola ako z kameňa a strom sa ako na posmech celý zatriasol. Tým však spadlo dolu druhé jablko, ako kvietok zo zelenej trávy sa na somára usmievajúc, takže nemohol odolať, zohol sa preň a s chuťou ho zjedol. A opäť div! V tej chvíli bol z neho človek! Veselo zajasal, akoby zo škripca vyskočil, sadol si do trávy a až potom sa dosýta najedol. Potom si ľahol, zaspal a spal celú noc. Zdalo sa mu, akoby k nemu prišla akási žena a jemu povedala:
„Daj pozor, Fortunát, máš v sebe vtáčie srdce, ktoré má tú vlastnosť, že každý deň pod svojou hlavou nájdeš tri dukáty. Nenechávaj sa dlhšie o ne ošudiť.“ Žena zmizla a čoskoro nato sa Fortunát zobudil. Zdvihne hlavu, pomyslí na svoj sen, obzrie sa do trávy a vidí tam naozaj ležať tri dukáty. S radosťou ich zdvihol a schoval. Nato si natrhal niekoľko jabĺk z prvého stromu a vrátil sa späť k dvoru, odkiaľ ho pani vyhnala, umienil si, že sa jej pomstí.
Kým vošiel do dvora, prezliekol sa do iných šiat, začernil si tvár a zaviazal oko, aby ho hneď nespoznali. Slúžka od neho hneď jablká vzala a pani na ukážku doniesla; pani dostala naň chuť a prikázala slúžke, aby sa spýtala, koľko stoja. Fortunát ich dal lacno, len aby kupca neodradil; sotva mu však slúžka peniaze za ne odovzdala, pospiechal zo zámku do širého poľa.
S najväčšou chuťou vzala pani jedno jablko a s maškrtou ho zjedla: ale pozrite, v tom okamihu sa z nej stal somár. Plná úzkosti vyrazila z izby a začala po dvore skákať a kričať, až bola hrôza. Čeľaď hľadela ako omámená na ten div, a hoci si to pani od nich zaslúžila, predsa by ju neboli nechali zahynúť. Nikto však nevedel pomôcť. V tom rozzúrená somárica skočila na múr, z múra dolu a rozbila si hlavu. Jej majetok zdedila chudobná príbuzná, ktorá s čeľaďou lepšie zaobchádzala.
Fortunát šiel zatiaľ ďalej a ďalej do sveta, každý deň mal tri dukáty pod hlavou, a preto nemusel trpieť núdzu a mohol žiť ako princ, čo aj robil. Raz ide popri rieke a vidí dlhú machom obrastenú lavičku. Unavený si sadne, aby si oddýchol. Tu počuje pod sebou stenanie, a akoby sa niečo hýbalo. Vstane, obzerá lavičku a vidí až teraz, že to je veľká ryba, už machom obrastená, ktorá vzdychá a kvíli, akoby ju akási ťarcha tlačila.
Úbohá, myslí Fortunát, Teba iste vlny búrlivé na breh vyhodili, a teraz si do vody pomôcť nemôžeš.
I otrhal z nej mach a blato a oprúc sa všetkou silou ju do vody hodil. Veselo sebou ryba mrštila a na dno sa ponorila; Fortunát potom kráčal ďalej, až došiel k jednému hlavnému mestu.
Mrzelo ho už to chodenie po svete, preto si umienil, že sa o nejakú službu pri kráľovskom dvore postará. Šaty mal slušné, peňazí ako lístia, k tomu bol pekný a v písme učený, čo vtedy ešte bola vzácnosť; aký div teda, že ho kráľ hneď prijal a svojím najprvším dvoranom urobil?
Ale ako to už býva, čím väčšie šťastie, tým viac nepriateľov. Ostatní dvorania mu to neprajili, a zvlášť jeden, ktorý predtým u kráľa vo veľkej láske bol, naň zanevrel. I vymyslel si, že svojho súpera lsťou od dvora vypudí. Dal sa u kráľa ohlásiť a takto k nemu povedal:
„Najmilostivejší kráľ a pane môj! Vo dne v noci na to myslím, čím by som sa Ti mohol zaľúbiť, veď som Tvoj verný služobník, Tebe celý oddaný, hoci si ma od seba zavrhol.“
„Hovor skrátka, čo žiadaš a čo mi chceš povedať?“ pýtal sa kráľ.
„Milostivý kráľ, Tvoj služobník Fortunát, ktorého nadovšetko iné miluješ, Ťa oklamáva. Zveril sa mi, že vie o jednej princeznej, ktorá býva na čiernom jazere a krásou tela prevyšuje všetky princezné a kňažné na celom svete. Nikto sa k nej doteraz nedostal, on jediný by si vraj trúfal odtiaľ ju odniesť. I povedal som mu, aby sa teda o to pokúsil a Tebe, kráľovská Milosť, nevestu tak peknú zaopatril; ale on odpovedal, že sa pre Teba do takého nebezpečenstva nepustí. Umienil som si, že Ti to, milostivý pane, vyjavím, aby si naňho prísne udrel.“
Kráľ nepovedal ani slova; dvorana prepustiac, dal si hneď Fortunáta zavolať.
„Ty vieš, Fortunát, že hľadám nevestu, a predsa si mi o tej krásnej princeznej na čiernom jazere nepovedal! Za to by som Ťa mal prísne potrestať; ale ja Ti trest celý odpustím, keď mi princeznú v troch týždňoch privedieš. Ak nie, budeš upálený. Pamätaj si to a choď!“
Tak prikázal kráľ Fortunátovi, ktorý sa od údivu sotva spamätať mohol. V tom pristúpil k nemu onen luhár a povedal:
„Milý priateľ, to sa nestalo len Tebe, tak sa dialo už mnohému inému, že takým spôsobom o hrdlo prišiel. Kráľ hľadá za každú cenu princeznú, a ak sa Ti to nepodarí, budeš bez milosti upálený.“
Fortunát chcel zúfať, že sa pchal do služby k takému úskočnému kráľovi! Ale už nebolo nič platné; kráľ s ním ani hovoriť nechcel, hodiny utekali a s každou ubúdal príhodný čas. Vydal sa teda na cestu. Celý týždeň už jazdil, a ešte sa ani slova o čiernom jazere nedozvedel. Tu príde jedného dňa do vysokých hôr, cez ktoré sa ťažko s koňom prepletal. Zrazu obíde skalu a vidí pred sebou jazero dlhé a tmavé, akoby čierne súkno prestrel; slnko tam nemohlo pre vysoké hory svietiť a naokolo stála tichá trstina. Smutne sa pozeral Fortunát na temnú hladinu a prehovoril sám k sebe:
„Ako sa mám, úbohý, po tom jazere pustiť? Kto ma cez neho prenesie?“
„Ja Ťa prenesiem, poď len a sadni si na môj chrbát!“ zašepkalo to z vody a obrovská ryba vystrčila hlavu. „Ty si mi pomohol do vody, ja pomôžem Tebe cez vodu. Keď prídeš do krištáľového zámku, choď do tretej izby, vezmi krásnu princeznú okolo pása a uteč s ňou ku mne; nezabudni však vziať so sebou zlatú skrinku, ktorú vedľa nej na stolíku zazrieš, inak by bolo s Tebou zle.“
Fortunát si s radosťou sadol na rybu, ktorá mala chrbát ako koryto, a tá ho niesla po jazere. Ďaleko na druhom konci stál krištáľový zámok, v ktorom prebývala krásna princezná, dcéra jazerného kráľa, ktorý však práve doma nebol.
Keď priplávala ryba až k prahu, vyskočil Fortunát na breh a šiel dnu. S údivom hľadel na skvostné izby, ktoré boli rubínmi a smaragdmi vykladané. V tretej sedela princezná. Fortunát schmatol zlatú skrinku, vzal princeznú do náručia, a pospiechajúc s ňou von, sadol na rybu, ktorá hbito ako strela k druhému brehu, kde kôň čakal, oboch unášala.
„Len preč odtiaľto, inak Ťa jazerný kráľ chytí!“ nabádala ryba, a Fortunát jej sotva poďakoval a už aj z hôr uháňal. A bolo to na vlásku! Kráľ sa vrátil, a keď dcéru nenašiel, tak sa rozzúril, tak zúril a po jazere lietal, že rozbúrené vlny vysoko skákali a ich hučanie a šumot v horách sa tak rozliehal, až utekajúcemu Fortunátovi uši brnely, čo ho tým viac k ponáhľaniu hnalo. Princezná mala hlavu položenú na jeho prsiach, bola tichá a zdalo sa jej to byť nie nemilé, že ju taký pekný muž unáša.
Teraz boli z hôr von; tu si prvýkrát Fortunát voľne vydýchol a na princeznú s pokojnou mysľou sa pozrel. Že krajšiu ženu ešte nevidel, mohli by ste mu čítať v oku, ale čo sa mu v srdci ozývalo, to by nikto z Vás neuhádol.
Keď už boli dobrý kus cesty od hôr, zdvihla princezná až teraz hlavu a povedala:
„Teraz sa už do svojho zámku vrátiť nemôžem a nesmiem; som Tvoja na veky vekov! Povedz mi teda, kto si a kam ma unášaš.“
Ako by si bol Fortunát tú perlu rád sám pre seba nechal! Ale bol poslom kráľovým a chcel-nechcel musel s farbou von a princeznej všetko vyjaviť. Princezná sa zamračila, a od tej chvíle s ním už tak láskavo nehovorila a tak milo naňho nehľadela, z čoho on mal veľkú ľútosť. Šťastlivo prišli až k mestu, kde kráľ prebýval. Fortunátovi bolo okolo srdca, akoby mal princeznú k čiernemu jazeru do krištáľového zámku odviesť a sám na brehu do smrti bývať.
Len čo kráľ počul, že sa Fortunát s princeznou vracia, šiel mu s veľkou slávou v ústrety, aby očakávanú nevestu od neho prijal. Onen lstivý dvoran sa domnieval, že musí byť Fortunát nejaký čarodejník, a preto od strachu ušiel od dvora. Kráľ nevedel od samej vďačnosti, ako sa má Fortunátovi odslúžiť, ale ten pre zármutok nemal žiadne želanie. Princeznej sa nevodilo lepšie; úzkostlivo hľadela na starého kráľa, ani láskavé slovo z úst nevydávajúc, zotrvávala v hlbokom smútku.
I pýtal sa jej kráľ, čo jej chýba, čo chce, aby urobil.
„Povedz mi, či rastie kvetie na ľade?“ odpovedala princezná. „Iste si to nikdy nevidel? Ja som mladá, Ty si starý, považ, či Ťa môžem milovať.“
„Ach panna, Tvoje slová ma trápia. Ty ma nemieniš milovať, a ja predsa nemôžem svoju tvár zmeniť.“
„Mohlo by to byť,“ povedala na to panna, „keby som tu mala svoju zlatú skrinku. V tej je divotvorná masť, ktorou keď sa niekto natrie, stane sa sedemkrát krajším.“
I zavolal kráľ Fortunáta a zveriac mu, čo princezná žiada, prosil ho, aby mu aj tú skrinku ešte zaopatril.
„To je ľahká vec, ja ju mám pri sebe,“ povedal Fortunát, ktorý na skrinku pozabudol, lebo nevedel, čo je v nej ukryté.
Potešená vzala princezná skrinku, vybrala z nej voňavú masť, vraviac:
„Teraz si daj, kráľ, hlavu odrezať, ja ju natriem touto mastou, a Ty budeš mladý a krásny ako Jazón.“
No kráľovi sa do tej operácie nechcelo; i pristúpil k nej Fortunát a prosil, aby to na ňom skôr vyskúšala, aby sa kráľ presvedčil, že tomu skutočne tak je.
Vzala teda princezná nôž, odrezala Fortunátovi hlavu, namazala ju voňavou mastou, potom ju opäť nasadila, a jej miláčik bol sedemkrát krajší ako predtým. Tu sa až kráľ osmelil a hlavu ochotne pod nôž sklonil. Ale princezná ju z dobrých príčin kráľovi viac nenasadila, ale zvolala kráľovských dvoranov a vyhlásila, že kráľ zomrel a Fortunáta že im boh za budúceho kráľa ustanovil, pýtajúc sa ich, či sú s tým všetci spokojní. A jeden hlas bol, že áno. Teraz bol Fortunát kráľom, krásna princezná bola jeho manželkou, on mal každý deň tak ako predtým tri dukáty pod hlavou; čo by si bol mohol viac žiadať? A hľa, on si predsa ešte niečo k svojmu šťastiu prial, totiž vidieť svojich rodičov a svojho brata. Oznámil to teda svojej manželke, ktorá hneď privolila, že pôjde s ním.
Zapriahlo sa do vozov, kráľ s kráľovnou si do nich sadli a rýchle kone ich unášali do sveta.
Keď prišli do toho mesta, kde bol v službe Aleš, brat Fortunátov, zostal kráľ v hostinci, v tom istom, kde bol pred niekoľkými rokmi, a pýtal sa, čo je tu nové.
„Iného nič, len že máme nového kráľa. Pred nejakým časom prišiel k nám mladý, veľmi učený mladík, ktorého kráľ do služby prijal a najprvším dvoranom urobil. Spravoval krajinu dobre a kráľ ho miloval, akoby jeho vlastný syn bol; ale princezná ho milovala ešte viac, a teda sa stalo, že ho po smrti otcovej, ktorý pred niekoľkými týždňami zomrel, za kráľa a manžela svojho zvolila. My sme tomu radi, pretože je dobrý a spravodlivý pán.“
Sotva Fortunát tú správu začul, sadol si so svojou manželkou do voza a išiel do hradu, aby svojho brata ako kráľa pozdravil. Obom potešenie bolo veľké. Hneď sa slávili hody a všelijaké radovánky, ktoré trvali celých osem dní. Potom išli bratia po svojich rodičov a po dobrodinca zemana, ktorý ich vychoval.
Zemän sa dávno už domnieval, že azda sa z bratov stali márnivci a tuláci, a vinil ich z nevďačnosti, a tu vidí náhle oboch naraz, akoby z neba spadli, a k tomu ešte ako kráľov! S radosťou ich sprevádzal k rodičom, ktorí po ten čas v lese bývali a za svoje úbohé deti sa modlili. Zvlášť pykal otec za svoju nevhodnú prísnosť, za ktorú, ako myslel, od boha bol trestaný, pretože im ani tie dary neprial, ba aj vlastné deti odňal.
Avšak čoskoro na všetky starosti zabudli, keď im padli šťastní synovia okolo krku a za odpustenie ich žiadali. Až od otca sa dozvedeli, čo bolo príčinou ich slávy. Zemän i starí rodičia šli so synmi do ich kráľovstva a mali sa dobre až do smrti. Králi si často libovali, že zmlsali vtáčiu hlavu a srdce.