Ako sa Lenka naučila plávať

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žilo jedno malé dievčatko. Malo hebké vláskky, modré očká, slušne jedlo a bolo poslušné. Len sa od malička bálo vody a nechcelo sa umývať. Už ako maličké vždy kričalo na celé kolo:
„Umývať nie. Umývať nie! Je to studené! Je to horúce! A šplechká mi to do uší.“
Mamička ho utišovala:
„Ale Leni, však je to len voda.“ A dievčatko si pomyslelo:
„Tak voda to je. Hm, tá sa mi nepáči. Ak je toto naozaj voda, tak nemám rada vodu.“ A kričalo a kričalo.
A prišlo leto. Slniečko svietilo a nebo bolo belasé. Vzduch sa chvel horúčavou a vôňou kvetov. Všade plno smiechu a hrania. Len Lenka sedela doma.
„Čo je ti?“ pýtala sa mamička. „Choď si predsa niekam von hrať. Kde sú všetky tvoje kamarátky?“
Lenka potiahla nosom:
„Hovorili, že idú k vode.“ A naozaj. Všetky kamarátky, všetci kamaráti si obliekli plavky, vzali uteráky a išli sa kúpať k rybníku.
„A prečo si nešla s nimi?“ vyzvedala ešte mamička.
„Ja si radšej čítam.“ zaklamala Lenka, vzala si knižku a zaliezla si do postieľky.
Ako bolo horúco, zatvárali sa jej oči. Zaspala a mala zvláštny sen. Najprv počula veľa hlasov. Potom uvidela stupne víťazov. A hlas z reproduktora slávnostne zahrmel:
„A na prvom mieste sa umiestnila Lenka.“ Potom videla samu seba, ako stúpa na ten najvyšší stupeň. Ako dostáva veľkú blyštivú medailu aj kvety. Ako máva.
„Čo to mám na sebe?“ čudovala sa Lenka. „A kde to som?“ Otočila sa a uvidela obrovský bazén plný vody cez celú obrovskú halu. Okolo bazéna stálo množstvo ľudí, tleskali a skandovali:
„Lenka! Lenka!“.
„Ale ja predsa neviem plávať!“ volala Lenka na toho pána pri reproduktore. A z reproduktora sa namiesto odpovede ozvalo zvonenie. A zvonilo a zvonilo.
To zvonil zvonček pri dverách. Mamička išla otvoriť. „My sme prišli za Lenkou. Či pôjde von.“ A Lenka išla. Išla k rybníku. Sama od seba si namočila do vody nohy. Ale len tak troška, po členky, aby nikto nevidel. Voda bola chladivá, príjemná. Šteklila ju na členkoch. Umývala kolená. Hladila bruško. A keď sa jej odovzdala celá, niesla ju po vlnách. Stačilo len trošku kopať nohami a trošku mávať rukami.
„Plávam! Ja plávam!“ a mala radosť „Veď je to také jednoduché.“ ale nikomu nič nepovedala a chodila potom k rybníku každý deň, každú voľnú chvíľu. Ale tak, aby nikto nevedel.
Prišla jeseň. Začala sa škola. A hneď prvý týždeň boli vyhlásené plavecké preteky. Nikto neveril vlastným očiam. Kto sa to prihlásil? To nie je možné. Lenka?!? Ale tá sa predsa vody bojí.
A ako to dopadlo? Lenka, pretože usilovne trénovala celé leto, plávala zo všetkých najrýchlejšie. Dokonca rýchlejšie ako mnohí chlapci! Potom hlas z reproduktora povedal:
„Na prvom mieste sa umiestnila Lenka a získava ešte osobitnú cenu Talent roka!“
A tak Lenka dostala dve medaily a aj veľkú kyticu a nové plavky! A bola šťastná, že prekonala samu seba, a vody sa už vôbec nebála. Teraz z nich boli dobré kamarátky.