Matěj Kozko

Ako sa mních proradný, šibal a bezbožník dostal k pánovi Vilémovi z Rožmberka a ako si viedol pri jeho dvore, až upadol do nemilosti a biednou smrťou skonal

O mníchovi Matějovi z Rynárce sa toho veľa rozprávalo. Kto vie, prečo kedysi vstúpil do rehole svätého Benedikta, keď bol taký bezbožný a nedbal na riadny život. Napriek tomu sa mu dostalo vysokej hodnosti opáta kláštora Sázavského. Potom sa presťahoval na tučnú prebendu a čoskoro ho bolo vidieť, ako v Prahe vysedáva po krčmách s veselou chasou. Aj páni ho radi volali k sebe, keď mali hostí, aby ich pobavil. Veselý opát vedel pri dobrom pití s pánmi žartovať až do bieleho rána alebo dovtedy, kým mu jazyk neodmietol poslúžiť.
Pán Vilém z Rožmberka, vladár na Krumlove, sa o mníchovi tiež dopočul a rozhodol sa, že ho získa pre seba.
„Prečo má robiť kúsky hocijakým pánom z Nemanic a na Odřichvostu? My vedieme taký dvor, že sa môže merať s kráľovským. Preto pôjde ten mních na Borovany. Tam bude mať dobré bývanie a k nám na Krumlov bližšie ako do Prahy.“
Keď rožmberský regent počul, čo si pán vladár vymyslel pre potešenie, nebol práve nadšený. Pri vladárovom dvore bolo už dosť príživníkov a darmožráčov, chudákov aj pánov s erbom, všelijakých rečníkov a šejdiarov, ktorí jeho pána okrádali o čas aj peniaze. Ale odporovať pánovi sa neodvážil, len obozretne povedal:
„Milosť, ako toho mnícha sem ale dostaneme, keď pražský arcibiskup rozkáže inak?“
„Blázon jeden!“ rozhneval sa vladár. „Čo sa ho budeme pýtať? Pošli mu od nás truhlicu plnú zlatákov a pražskému konzistóriu pekný pozdrav, a všetko bude v poriadku.“
Stalo sa, ako pán vladár rozhodol. Netrvalo dlho a broumovský prelát prepustil opáta Matěja nielen zo Sázavského kláštora, ale aj z rehole. Ten rýchlo prijal rehoľu svätého Augustína a stal sa prepoštom borovanského kláštora.
Prepošt Matěj prišiel na Borovany s jedným koníkom a toho si ešte musel požičať, aby si ten uzol krámov odviezol. Ale hneď sa mu tu zapáčilo. Pán vladár mu poslal súdok vína na privítanie a nový prepošt ho dal odniesť do kláštorného refektára, kde sám skúsene sud narazil.
„Potešiž ťa pánboh, Matěj! Máš dobrého pána a toho si važ! Nech teda obaja žijeme v zdraví a on nezabudne na Borovany!“ jedným dúškom vypil pohár a rýchlo si znova nalieval.
Dvere zostali pootvorené. Do siene opatrne nazreli dvaja mnísi, jediní, čo tu s prepoštom Matějom mali slúžiť pánubohu a reholi. Keď videli, ako si prepošt nalieva, dostali tiež chuť na víno. Neodvážili sa však svojho nového predstaveného rušiť v príjemnej pohode, ale nemohli sa odtrhnúť od dverí. Pozerali a pozerali, ako popíja.
Skôr než prepošt Matěj dopil druhý pohár, zazrel tie dve mnišské kutny a zvesela na ne zavolal:
„Len poďte ďalej, bratia! Ja vás neukusnem a toho vladárovho daru vám rád doprajem. Len poďte, poďte tiež ochutnať!“
A páni bratia sa nedali dlho pobádať. S mnohými ospravedlneniami sa nahrnuli dovnútra a obtáčali sa okolo prepošta jeden viac ako druhý. Čoskoro tieklo víno prúdom do troch pohárov a tak začal Matěj hospodáriť na Borovanoch.
Druhý deň sa z opitosti vyspal, obzrel sa trochu po hospodárstve a videl, že jeho predchodca sa o všetko dobre staral. Maštale a stodoly boli plné, v komore všetkého dostatok. Ale obaja mnísi onedlho spoznali, že nový prepošt je zlý hospodár a naháňať ich nebude. Zariadili sa teda sami pre seba a viedli život zo dňa na deň, nikto sa o nič nestaral.
Pán vladár si čoskoro spomenul a poslal prepoštovi po poslovi pekný lístok s pozdravom, aby prepošt Matěj prišiel na Krumlov. Ten ani chvíľu nezaváhal a hneď sa chystal, že ešte v ten istý deň vyrazí.
„S mocným pánom a vladárom musíme byť vždy zadobre, inak tu na Borovanoch nevydržíme.“
Tak hovoril Matěj a poručil kláštor pánubohu, pretože na pánov bratov radšej nespoliehal. Vedel tak dobre ako oni, že najlepšie rozjímajú len pri víne. Na Krumlove bol každý deň nejaký zhon. Jedno poselstvo prichádzalo a iné odchádzalo. Štvanice a turnaje sa striedali s kejklermi a spevákmi. Mesto bolo plné kupcov a kramárov. Remeselníci mali čo robiť, aby na všetku prácu stačili. Keď prepošt Matěj vošiel do krumlovskej ulice, nevedel, kam sa má skôr pozrieť. Nebola to Praha, ale predsa tu bolo toľko života a ruchu, že nad tým krútil hlavou. Zámok stál na vysokej skale nad riekou, s vežou a lomenými strechami. Cez most pod zámkom sa ponáhľali ľudia sem a tam, Matěj sa len ťažko predral na svojom koni ulicou. Pomaly prišiel až k bráne, a tam ho pustili dnu bez vytáčok a koňa mu vzali do stajní. Kým sa prepošt spamätal, stál v pekne maľovanej izbe a vzadu pri okne zazrel v kresle pána vladára Viléma z Rožmberka. Hneď zbožne sklopil hlavu a zopäl ruky, potom sa sklonil v pokornej poklone. Ale pán vladár sa nedal pomýliť. „Tak ty si to, ten veselý mních, šibal a bezbožník? Dobrého som si vybral prepošta na Borovany, ako vidím. Vitaj na Krumlove a povedz, ako si spokojný?“ Matěj bol nerád, že ho pán vladár hneď odhalil, ale napriek tomu sa nechcel dať tak lacno. „Milosť! Som obyčajný sluha boží. A keď si uznal, že ma potrebuješ na Borovanoch, nevedel som ti odmietnuť.“
„Len tak ďalej, prepošte! To sa patrí, aby si takto hovoril so svojimi ovečkami. Ja som ťa však pozval pre inú vec. Vraj vieš rozdávať smiech a žiadnu švandu nepokazíš. Aj naša urodzenosť sa rada dobre pobaví a zasmeje. Ak je to pravda, rád ťa uvidím pri svojom dvore, pretože dobrá nálada sa nedá nikdy zaplatiť.“
Ako prepošt počul o platbe a peniazoch, ožil na duchu a oči sa mu zaleskli. Obzrel sa po stole, ale bol prázdny. Vladár si všimol jeho pohľad a hneď chválil vzácne dielo.
„Ten stôl je až z Anglicka, brat mi ho priviezol. Vzácna práca. Len sa dobre pozri, prepošte! Taký kúsok nikde neuvidíš.“ Prepošt Matěj sa pozrel, ale nie veselo.
„Tomu rád verím. Milosť! Ja by som ho však nechcel, ani keby stál ešte raz toľko, koľko stojí. Ja mám rád každý stôl, ktorý sa prehýba jedlom a pitím, ten má pre mňa cenu najvyššiu.“
Pán vladár sa dal do smiechu a volal sluhov, aby priniesli hosťovi niečo na občerstvenie. Čoskoro Matěj videl, že mu jeho šaškovanie prináša väčší osoh a radosť ako jeho dobrá prebenda na Borovanoch. Kým mohol, pobýval na Krumlove a točil sa okolo pána vladára a jeho obľúbených pánov. Keď bol už touto službou unavený, pobral sa a odišiel na Borovany, aby sa vyspal a odpočinul si.
Pretože každé remeslo sa musí robiť poctivo, Matěj poznal, že so svojimi šprýmami by sa pánom čoskoro zunoval. Kdesi zohnal štyri statné capy a dal si k nim urobiť malý kočiarik. Potom ich zapriahnuté tak dlho preháňal po borovanskom dvore, až ich naučil ťahať ako kone. Sám s nimi potom všade jazdil, v jednej ruke opraty a v druhej bič, ale tým svoje capy len hladkal. Nikdy im neublížil.
Bolo z toho veľa rečí a aj obaja páni bratia sa dali niekde počuť, že sa ich prepošt zbláznil. Keď sa to Matěj v krčme dopočul, prišiel do kláštora rozhnevaný a s bičom v ruke vyhľadal oboch bratov. Našiel ich v komore, kde vyjedali z posledného hrnca naložené mäso. Matěj sa pred nich postavil a začal:
„Ja som teda blázon a páni bratia si tu cpú brucho! Kto iný by vám trpel takéto hospodárstvo? Do kostola už ani nepáchnete, ako je týždeň dlhý, a mňa si trúfate pred ľuďmi ešte ohovárať. Napráskam vám, ako si zaslúžite.“ Na ich súhlas nečakal. Každého pretiahol niekoľkokrát bičom, ale podelil ich spravodlivo, aby si bratia nenariekali, že jeden dostal menej ako druhý. Od toho dňa mal od nich pokoj a mohol si robiť, čo chcel.
Keď sa pán vladár dopočul, že má prepošt na Borovanoch ten kozí záprah, chcel ho hneď vidieť a poslal po Matěja. Ten sa teda vydal znova na Krumlov. Capy prešli za deň sotva štyri míle. Každú chvíľu sa niečoho zľakli, alebo dostali chuť sa popásť. Matěj im to trpel a nikam sa neponáhľal. Sám sa tiež rád zastavil v hociktorej krčme, aby sa napil. Deti okolo neho pobehovali a chasa za ním občas po dedinách mečala. On sa však nehneval. Niekedy sa ohnal bičom, inokedy sa smial.
Na Krumlove ho už čakali, a v pravý čas, pretože pán vladár mal dobrých zvedov. Keď vchádzal do zámockého dvora, zbehlo sa mnoho panstva. Aj pán vladár vyšiel, aby sa pozrel na to divadlo.
„Počúvaj, Matěj! Toto sa ti teda podarilo,“ pochválil prepošta. „Také záprahy nemá kráľ ani cisár.“
„A boh vie, že mať nebude!“ usmial sa spokojne Matěj. „Veď to dalo tiež niečo driny, kým som tých rohatcov vycvičil.“
Aby pánovi vladárovi dokázal, ako s nimi vie dobre jazdiť, práskol bičom nad hlavou a vozík sa rozbehol okolo nádvoria. Capy poslušne bežali, ako sa ich pánovi páčilo. Potom ich zaviedol do vladárovej stajne a tam ich postavil namiesto koní. Sám ich dobre nakŕmil a až potom šiel do paláca.
Keď pán vladár videl, ako úzkostlivo sa stará o svoje capy, rozmýšľal, ako by ho podráždil. Pretože Matěj s nimi v stajni aj spal, nechal to na druhý deň. Len čo borovanský prepošt odišiel s capmi do mesta, prikázal vladár sluhom, aby ho pri návrate nezabudli náležite privítať. Ten zatiaľ jazdil veselo po meste a všade predvádzal svoje záprahy. Potom kúpil jedného živého zajaca, dal ho do vreca, a išiel na zámok. Večer mala byť hostina a taký zajac sa vždy hodil pre panskú zábavu. Len čo však Matěj prešiel zámockou bránou, vráta sa za ním rýchlo zavreli a z psinca vyrazili psy.
„Héj! Héj!“ kričal Matěj na capy, ktoré sa plašili, div postroje nepotrhali.
Zo všetkých síl držal opraty a bičom sa oháňal po psoch. Ale tí boli ako vzteklí. Vtom si Matěj spomenul na zajaca. Pustil capy okolo dvora, rýchlo rozviazal vrece a zajac vyskočil von. Psy sa za ním rozbehli. Naháňali ho sem a tam, ako pred nimi kľučkoval. V oknách zámku sa ozval veľký smiech a sám vladár volal:
„Výborne, Matěj! Výborne! Príď hore, nech spolu tú krivdu zapijeme!“
Dlho trvalo, kým sa Matějovi podarilo capy upokojiť. Potom ich uviazal v stajni a veľmi ho to mrzelo, pretože si tie svoje čerty rohaté zamiloval. Mal ich radšej ako ľudí. Borovanský majetok sa pomaly rozpadal. Občas chýbali Matějovi peniaze, vždy niečo predal alebo založil a bolo zase dobre. Tak pustil pivovar, dve krčmy, polia a lúky. Inak celé dni nič nerobil, len sa hral s capmi a pil. Keď sa to vladár dopočul, vzal ho za kaplána do krumlovského špitála, ale Matěj tam nebol spokojný. Raz prišiel k pánovi vladárovi a prosil ho:
„Milosť! Dobre viem, že som zlý mních, ale moju dušu už nikto nenapraví. Počul som, že sa v Prachaticiach uprázdnila fara, daj ma tam. Tu svoje capy nemám ani kam uložiť.“
Vladár sa zamračil, pretože nemal rád, keď mu niekto radil, čo má urobiť. Na Matějovi mu už málo záležalo, pretože sa jeho capy okukali a bolo dosť inej zábavy.
„Keď chceš, tak choď! Ja ťa na Krumlove násilím držať nebudem. Ale ak mi tu faru zase zplundruješ ako Borovany, zavriem ťa do väzenia o chlebe a vode.“ Matěj sľuboval, že sa o faru bude starať, a bol rád, že mu vladár vyhovel. Ešte v ten deň sa sťahoval s capmi do Prachatíc a v meste si meštania tiež vydýchli. Čo však boli platné všetky sľuby, keď Matěj mal stále veľký smäd a nijako ho nemohol uhasiť. Azda by bol vypil aj plnú studňu, keby dávala víno. A potom tých jeho kôz stále pribúdalo. Utešene sa mu množili, na fare ich mal už celé stádo. Prachatickí si naňho začali sťažovať, že smrdí kozinou. Do kostola chodil málokedy, preto prosili vladára, aby sa nad nimi zmiloval a dal im poriadneho farára. Čoskoro nato putoval Matěj s capmi na faru kamsi k Třeboni, ale to už nebol ani on. Choroba ho trápila, neumýval sa a nečesal, vyzeral ako najhorší otrapa. Ľudia sa mu posmievali, že je Matěj Kozka. Pravdou však bolo, že bol pánom erbovým, ale sám sa k tomu už dávno nehlásil. Keď sa od neho vladárova priazeň odvrátila, bolo s ním ešte horšie. Často nemal ani čo jesť, len o kozie stádo sa poctivo staral a v zime, keď nebola žiadna pastva, chodil po domoch a prosil o trochu sena, aby ich mal čím nakŕmiť.
Matěj tak nadarmo utratil svoj život v pitkách a zašiel na panskú priazeň. Život ho poznačil a vlasy mu zbeleli, bol vychudnutý, kosť a koža, ale nikto pre neho nemal trochu jedla ani dobrého slova. Jedného dňa zostal ležať v izbe medzi kozím trusom a už nevstal. Capy mečali od hladu, ale nikto ich neprišiel nakŕmiť. Až keď vyrazili vrátka a vybehli na náves, ľudia prišli na to, že Matěj Kozka už nežije.