Babka a panna

Ako spolu neustále škriepili, jedna druhej nikdy nepovedala úprimné slovo, a keď panna od žiaľu zomrela, babka ju dlho neprežila

Neďaleko Rovenska stojí na vysokej skale hrad Trosky, ktorého zrútený múr s dvoma vežami vládne celému kraju ako výstražné znamenie nezhody. Kedysi na hrade údajne bývali dve urodzené šľachtičné z rodu pánov z Bergova. Pani Markéta bola už letitá vdova a jej vnučka panna Barbora čakala na ženícha, kým sa vráti z vojny proti Turkom. Každá z nich mala svoju čeľaď, viedla svoj dom a majetky, ktoré im patrili. Len hrad vlastnili obe spoločne, hoci každá bývala v jednom paláci. Pani babka v dolnej veži a panna Barbora v hornej.
Babka bola žena zbožná a veriaca pod jednou spôsobou, ale mladšia sa pridala k Husovmu učeniu a bola pod obojím. Jedna pani vnucovala druhej svoju vieru a vždy bol dôvod na hádky. Keď sa tie dve pustili do seba, čeľaď sa triasla strachom.
„Ty mladá moriačka! Ty hlúpa hus, márne sa vystatuješ stále svojou skromnosťou. Dobre viem, že sa v Tvojej kuchyni varia tie najlepšie jedlá aj v pôste. A keď kľačíš v kaplnke na modlitbách, máš pod kolenami podušku, aby sa Ti kolená neodreli!“ kričala pani Markéta.
„Že sa nehanbíte, pani babka, takto ma osočovať,“ bránila sa vnučka. „Ja sa držím poctivej viery a nezháňam jedného farára za druhým, ako to robíte Vy.“ Pani Markéta si na to založila ruky v bok a odpľula si.
„Ja že zháňam farárov? To by som tiež chcela vedieť prečo? Keby nebolo mňa, celý rok by sa u nás v kaplnke neslúžila poctivá omša.“
Tie rozmirice sa vliekli a jedna pani vyčítala druhej nielen vieru, ale aj sliepky a periny a kto vie čo ešte, len aby tú druhú podráždila. Potom zašli do svojich palácov a bol od nich na chvíľku pokoj, kým si jedna alebo druhá nevymyslela ďalšiu hádku.
„Pani babka, počujete ma, alebo zase spíte?“ volala Barbora oknom z horného paláca ako na lesy.
Pani Markéta dobre počula, ale dala si načas, kým sa ozvala.
„Dobre Ťa počujem, ako tu pokrikuješ dlhý čas, namiesto aby si sa starala o svoje. Čo odo mňa zase chceš?“
„Čo by som chcela, pani babka? Len to, aby ste si dali pozor na jazyk!“ kričala panna. „Ja sa tiež nestarám, čo jete v piatok alebo v sobotu. Mne je to jedno, ale pokiaľ ide o tú kaplnku, už som sa rozhodla. Dám dole v dedine postaviť nový kostolík a bude po hádkach.“
Ako to pani Markéta začula, skamenela nad tou novinou. Líca jej zahoreli hnevom a sotva nabrala trochu dychu, spustila:
„Ak ma chceš pred ľuďmi zahanbiť, tak si sa zmýlila. Nechám si tiež v dedine postaviť kostolík a kňaz tam bude slúžiť pod jednou.“
„Len dajte! Ja Vášho farára nepotrebujem, budem mať svojho!“ skríkla ešte panna Barbora a hneď zavrela okno, aby nemusela viac o novom kostolíku povedať. Nebol to zlý nápad a dobre vedela, že pani babku popudila.
Pani z Bergova sa potom predháňali jedna pred druhou, kde by najrýchlejšie zohnali dobrého staviteľa. Čo najskôr poslali dolu svoju čeľaď, aby v dedine vykopala základy k novej stavbe. Oba kostoly mali stáť tak ďaleko od seba, ako bola jedna veža na hrade od druhej. Čo si obe priali, to sa im splnilo. Stavby začali rásť a ony sa denne chodili pozerať do Troskovíc, ako ich dielo pokračuje. Každá išla na svojom voze a snažila sa byť na mieste čo najskôr. Keď jedna vyšla z hradu o niečo skôr, druhá nútila vozku, aby švihol do koní a predbehol po ceste voz tej prvej.
Ľudia sa im smiali, ale keď išli urodzené panie okolo, všetci sa úctivo klaňali a zdravili. Vozy uháňali ako o preteky a vozkovia práskali bičom, aby kone popohnali, inak bolo zle. Každému záležalo na tom, aby si urodzenú paniu nerozhneval. Keď panna Barbora obhliadla stavbu, povedala murárom:
„Nebudem šetriť peniazmi a pridám každému jeden súdok dobrého vína, ak sa Vám podarí môj kostolík postaviť skôr, než bude stáť kostol pani babky.“
Murári sľúbili, že sa pričinia, ale pani Markéta mala všade svojich vyzvedačov a čoskoro sa dozvedela, ako ju chce panna Barbora predstihnúť. Strašne sa hnevala, ale nič iné jej nezostalo, ako aby svojim murárom sľúbila tiež väčšiu odmenu.
„Ak bude kostolík hotový o jeden deň skôr ako panny Barbory, každý z Vás dostane k peniazom jeden súdok vína a ešte strieborný groš navyše.“
Obe stavby rástli ako z vody, jedna bola hotová až po strechu a druhá mala už krov. Ľudia sa medzi sebou dohovorili, že dostavajú kostolíky v jeden deň a v tú istú hodinu. Jeden vybielili, druhý vymaľovali v pestrých farbách, ale rovnako dlho to trvalo. Keď panie videli, že sa to žiadnej nepodarilo uskutočniť skôr, hneď to vedeli využiť. Vzali si kľúče a o odmene už nehovorili.
Nejaký čas sa všetko obrátilo na dobré, ale keď boli oba kostolíky dostavané, urodzené panie si vymysleli zase spor kvôli vyháňaniu oviec na pašu, ozbrojenej čeľadi alebo slúžkam.
„Pani babka, urobme spolu dohodu,“ povedala jedného dňa panna Barbora pani Markéte, keď sa stretli na dvore. „Už mám dosť tých Vašich pitomých slúžok, robia mi samé naschvály. Včera som sa nemohla ani do domu dostať, pretože všade porozvešiavali toľko spodničiek, sukní a plášťov, že to tu vyzeralo ako na trhu.“
„Milá vnučka, lepšie je vetrať spodničky a sukne ako stále naháňať Tvoje sliepky. Sedajú na mojom prahu, a pretože im poriadne celý deň nenasypeš zrno, sú stále hladné a v záhradke mi oklovú každý kvet. Už je načase, aby sa Tvoj milý vrátil z vojny a odviedol si Ťa. Inak tu nebude skôr poriadok.“
Ako to panna počula, rozhodila rukami a vrieskala, aby ju každý počul.
„To by sa Vám tak páčilo, pani babka! Odtiaľto ma ale nevyženiete. Ja sa ešte musím dočkať, kým Vás vynesú nohami napred z dverí. Potom až budem hradnou paňou a nebudem sa s nikým škriepiť o svoje právo.“
Keď pani Markéta počula, že panna čaká na jej smrť, strašne sa nahnevala.
„Ty si čertova dievka! Ale keby si celé dni liezla po kolenách, nebe si tu nevymodlíš. Ak sa nebudeš so mnou poctivo znášať, budem na Teba žalovať na zemskom súde hajtmanovi. Na právach ma skracovať nebudeš. Pfúúúj!“
Pani si odpľula a ako pávica sa niesla do paláca, ani sa neobzrela. Panna Barbora tiež bežala do svojho domu. Ale sotva vybehla po schodoch do izby, všetko si rozmyslela. Hneď otvorila okno a kričala:
„Pani babka, nie ste nič iné ako šelmovská potvora! Ale ja sa Vám nepoddám a nepoddám!“
Naproti sa otvorilo hneď okno a pani Markéta sa pýtala:
„Čo je to tu zase za krik? Ani na pravé poludnie nemôžem mať pokoj?“
Ale skôr než jej mohla panna odpovedať, stráže oznámili, že niekto prichádza k hradu.
Obe panie zmĺkli a netrpezlivo čakali, kto to bude. Posol na koni doviezol panne Barbore list od milého. Panna prikázala, aby ho priviedli k nej hore.
Pani Markéta sa od okna nepohla a čakala, kým posol pôjde späť, že ho pozve k sebe na kus reči. Ako vyzerala oknom, videla, že sa naproti znova otvorilo okno a panna Barbora sa z neho vyklonila. Skôr než sa pani nazdala a mohla na ňu zavolať, panna prepadla z okna a zrútila sa na holú skalu.
„Kde ste kto? Bežte, stalo sa hrozné nešťastie! Pomôžte!“ kričala pani babka a sama bežala na dvor, aby čeľaď poslala vnučke na pomoc.
Čoskoro sa od posla dozvedela, že z tureckej zeme poslal ženích panne posledný list. Potom bol v bitke zabitý. Panna si v tom veľkom žiali vzala život, a tak predišla starú babku na večnosti.
„Chudera dievča, to nemala robiť,“ nariekala pani Markéta. „Veď ešte nebol všetkým jej dňom koniec. Bola predsa taká mladá.“
Dala vystrojiť slávny pohreb a naň sa zišlo mnoho panstva. Ale len čo vnučku pochovala, všetko sa razom zmenilo. Pani Markéta sa stala jedinou paňou na hrade, nič ju to však netešilo. Poháňala čeľaď, chodila z izby do izby, chodila každého dňa na omšu. Dlho si však na hrade nového života neužila a jedného dňa zomrela od žiaľu. Tak odišli obe panie čoskoro za sebou zo sveta a hovorilo sa o nich široko ďaleko. Veď sa tiež jednej veži, kde bývala pani Markéta, vravelo Baba a druhej Panna. Po čase bol hrad Trosky opustený a zbúraný. Zvyšky veží stoja dodnes a nesú mená pani babky i jej vnučky panny, ktoré sa nikdy nemohli spolu zhodnúť.
Vo svätojánsku noc rastie údajne okolo hradu zlatá papraď, ktorá prináša ľuďom šťastie. Kto sem príde bez slova, môže údajne nájsť jej zlatý kvet a dostane sa k veľkému bohatstvu, ktoré tu v zemi zostalo po tých dvoch paniach z Bergova.