Čarovná truhlica - Lietajúci kufor

Jeden kupec bol taký bohatý, že by bol mohol vydláždiť samými strieborniakmi celé námestie a pokojne ešte aj malú susednú uličku. Ale on to neurobil, radšej využil peniaze inak. Keď vydal malý peniaz, dostal za neho hneď peniaz veľký. Taký to bol kupec. A potom zomrel.
Jeho syn po ňom zdedil všetky peniaze a žil si veselo. Mal veľa dobrých priateľov. Lepil papierové šarkany zo stokorún a hádzal „žabky“ po vode samými zlatkami namiesto kameňov.
Takéto peniaze sa však ľahko rozkotúľajú, a aj sa rozkotúľali. Nakoniec nemal mladík viac než štyri haliere a nemal ani iný odev, len jediné črievice a starý župan.
Teraz sa ho priatelia stránili, lebo s ním nemohli ani ísť po ulici. Jeden z nich však bol veľmi dobrý a poslal mu starú truhlicu s odkazom, aby do nej dal svojich päť sliviek. Ale keďže mladík nemal ani tých päť sliviek, sadol si do truhlice sám.
Bola to zvláštna truhlica. Keď sa na nej stlačil zámok, začala lietať.
To kupcov syn aj urobil a hneď šup! Truhlica s ním vyletela komínom, potom vysoko nad oblaky, ďalej a ďalej. Dno truhlice však bolo prasknuté a on sa bál, aby sa celkom nerozsypala. To by potom urobil pekný, poriadny kotrmelec! Pánboh chráň!
Tak sa dostal až do tureckej krajiny. Truhlicu schoval v lese pod uschnuté lístie a išiel do mesta. Mohol tam celkom dobre tak chodiť, pretože v Turecku vtedy chodili skoro všetci ľudia oblečení tak, ako bol práve on, totiž v župane a v črievicoch. Stretol pestúnku s malým dieťatkom.
„Počuj, turecká pestúnka,“ povedal, „čí je ten veľký zámok za mestom, vieš, ten s vysokými oknami?“
„Býva tam kráľova dcéra,“ odvetila pestúnka. „Tej bolo predpovedané, že bude raz veľmi nešťastná, a preto k nej nikto nesmie, keď pri tom nie je kráľ a kráľovná.“
„Ďakujem,“ povedal kupecký synček. Šiel späť do lesa, sadol si do svojej truhlice, vyletel na strechu zámku a oknom vliezol k princeznej.
Ležala na pohovke a spala. Bola taká krásna, že sa náš kupecký synček nezdržal a pobozkal ju. Zobudila sa a veľmi sa zľakla. On jej však povedal, že je turecký pánboh a že k nej priletel vzduchom. To sa jej páčilo.
Sedeli vedľa seba a on jej rozprával rozprávky o jej očiach: že to sú nádherné hlboké moria a myšlienky že po nich plávajú ako morské panny. A rozprával o jej čele: to že je snehový zámok s najkrajšími sálami a obrazmi. A rozprával o bocianovi, ktorý prináša rozkošné malé detičky.
Áno, boli to naozaj pekné rozprávky! Potom sa pýtal princeznej, či chce byť jeho ženou, a ona hneď povedala:
„Áno! Ale musíte sem prísť v nedeľu,“ povedala, „keď bude u mňa kráľ s kráľovnou na čaji. Budú veľmi hrdí na to, že dostanem tureckého pánboha. Ale musíte im rozprávať veľmi peknú rozprávku, lebo tú moji rodičia nesmierne radi majú. Moja matka chce poriadne mravnú a ušľachtilú, otec skôr veselú, na zasmiatie!“
„Áno, veď aj tak neprinesiem iný svadobný dar než rozprávku!“ povedal. A rozlúčili sa. Ale princezná mu dala šabľu posiatu zlatkami, a tie on potreboval najviac.
A odletel, kúpil si nový župan a potom sedel v lese a vymýšľal rozprávku. Musel s tým byť hotový do nedele a nemyslite si, že je to také ľahké.
Keď bol hotový, bola práve nedeľa. Kráľ, kráľovná a celý dvor čakali s olovrantom u princeznej. Mladíka privítali priateľsky.
„Nechceli by ste rozprávať rozprávku?“ povedala kráľovná po olovrante. „Viete, nejakú vážnu a poučnú!“
„Ale aby v nej bolo aj niečo na zasmiatie!“ poznamenal kráľ.
„Tak dobre!“ povedal mladík a rozprával. A teraz dávajte pekne pozor!

„Bola raz jedna krabička zápaliek. Tie zápalky boli nesmierne pyšné na to, že sú vznešeného rodu. Ich rodokmeňom bola veľká stará borovica, čo rástla v lese. Zápalky ležali na polici medzi kresadlom a starým železným hrncom a rozprávali im o svojej mladosti:
„Áno, keď sme ešte boli na zelenej vetve,“ vraveli, „tak sme sa mali naozaj ako v raji! Každé ráno i večer sme mali čaj z diamantov, to bola rosa, celý deň, keď svietilo slnko, sme mali slnečné svetlo a všetky vtáčatá nám museli rozprávať rozprávky. Dobre sme si tiež všimli, že sme bohaté, lebo listnaté stromy mali šaty len v lete, ale naša rodina mala prostriedky, aby si zaobstarala zelené šaty na leto aj na zimu. Ale potom prišli drevorubači. Nastala veľká rúbanica, pri ktorej bola rozbitá aj naša rodina. Rodový kmeň bol umiestnený ako veľký sťažeň na nádhernej lodi, ktorá mohla plávať okolo sveta, keby chcela. Ostatné vetvy sa dostali inam a my máme teraz za úlohu rozniecovať oheň obyčajným ľuďom. Preto sme sa, my urodzené, dostali sem do kuchyne.“
„Dobre, ale ja viem rozprávať o sebe inak,“ povedal železný hrniec, vedľa ktorého zápalky ležali. „Odvtedy, čo som prišiel na svet, ma drhli a často sa vo mne varili dobré veci. Starám sa, aby všetko išlo dobre, a som, aby som povedal, vlastne prvý tu v dome. Mojou jedinou radosťou je ležať po jedle čistý a vyleštený na polici a rozumne sa zhovárať s kamarátmi. Ale okrem vedra, ktoré sa občas dostane dolu na dvor, žijeme stále len tu v kuchyni a v dome. Náš jediný spravodajca je kôš, s ktorým sa chodí na trh, ale ten hovorí príliš divoko o vláde a o národe. Áno, nedávno spadol od ľaknutia nad tým jeden starý hrniec na zem a rozbil sa na kúsky! To je Vám hotový revolucionár!“
„Ale Ty toho napovieš,“ povedalo kresadlo a udrelo kovom o kameň, až iskry lietali. „Či sa ani dnes večer vesele nepobavíme?“
„Áno, rozprávajme sa, kto z nás je najurodzenejší!“ povedali zápalky.
„Nie, nie, ja nerád hovorím sám o sebe,“ povedal železný hrniec. „Urobme si pekné večerné posedenie! Ja začnem rozprávať o niečom, čo každý sám zažil; každý tomu tak porozumie, a to je zábavné. Tak teda:
Pri Baltskom mori, pri dánskych zálivoch ..... '
„To je pekný začiatok,“ hovorili všetky taniere, „to bude iste rozprávka, ktorá sa nám bude páčiť.“
„Áno, tam som trávil mladosť u jednej tichej rodiny. Tam často leštili nábytok, umývali podlahu a každých štrnásť dní vešali čisté záclony!“
„Ako zaujímavo rozpráva!“ povedal oprašovač. „Hneď spoznáš, že to rozpráva dobrý sluha; cítiš z toho akúsi zvláštnu poriadnosť.“
„Áno, naozaj,“ povedal džber a od samej radosti si trochu poskočil, až to na podlahe potichu zarachotilo.
A hrniec rozprával ďalej a koniec bol práve taký pekný ako začiatok.
Všetky taniere zarinčali od radosti a oprašovač vytiahol zelenú petržlenovú vňať z nádoby s pieskom a ovenčil ňou hrniec, pretože vedel, že tým ostatných podráždi. Myslel si pritom: Ak ovenčím ja Teba dnes, ovenčíš Ty zajtra mňa.
„Teraz si zatancujeme!“ povedali kuchynské kliešte a tancovali, dvíhajúc jednu nohu vysoko, až to bolo neslušné. Starý poťah stoličky v kúte pri pohľade na to praskol.
„Teraz aj nás ovenčíte!“ povedali kliešte a aj ony boli ovenčené.
Je to predsa len chátra, mysleli si zápalky.
Teraz mal samovar spievať, ale povedal, že je prechladnutý; zresta inokedy ako pri varení spievať nemohol. Ale bolo v tom aj povýšenectvo, lebo nechcel spievať inokedy, než keď stál na stole medzi pánstvom.
V okne sedelo staré pero, ktorým písavala slúžka. Nebolo na ňom nič pozoruhodné, len že bolo namáčané príliš hlboko do kalamára, ale práve na tom si zakladalo.
„Keď samovar nechce spievať,“ povedalo, „tak nech si to nechá! Vonku sedí v klietke slávik a ten vie spievať; nenaučil sa síce ničomu, ale nehovorme o ňom dnes večer zle!
„Ja si myslím, že by bolo nanajvýš nevhodné,“ povedal čajový kotlík, ktorý bol kuchynským spevákom a bratrancom samovaru, „aby sme takého cudzieho vtáka počúvali. Je to vlastenecké? Nech rozhodne kôš!“
„Ja sa len hnevám,“ povedal kôš, „ja sa tak strašne hnevám, že si to ani neviete predstaviť! Takto máme tráviť večer? Nebolo by lepšie dom trochu dať do poriadku? Každý sa potom dostane, kam bude chcieť, a ja to už nejako napravím. To by bol večer!“
„Áno, urobíme rámus!“ kričali všetci.
V tom sa otvorili dvere. Bola to slúžka, a všetko stíchlo a ostalo bez hlesu. Ale každý hrniec si bol vedomý, čo by mohol urobiť a aký je vznešený. Áno, keby som bol chcel, myslel si každý, mohol to byť veselý večer! Slúžka vzala zápalky a rozložila nimi oheň. To ste mali vidieť, ako sršali a zaplápolali!
Teraz každý vidí, mysleli si, že my sme najprednejšie! Aký máme lesk, aké svetlo! A potom boli spálené.

„To bola pekná rozprávka!“ povedala kráľovná. „Bolo mi pri nej celkom, akoby som bola v kuchyni u zápaliek; áno, tak dostaneš našu dcéru.“
„Samozrejme!“ povedal kráľ. „Dostaneš našu dcéru v pondelok.“ Teraz mu kráľ tykal, pretože sa mal dostať do rodiny.
Svadba bola teda určená a večer pred ňou bolo celé mesto osvetlené.
Žemle a praclíky lietali, až sa o ne bili uličníci, ktorí po uliciach kričali:
„Sláva!“ a hvízdali na prsty. „Bolo to nádherné.“
Tak, teraz aj ja musím niečo robiť, pomyslel si kupecký syn. Nakúpil si prskaviek, petárd a všelijakých ohňostrojov, aké si len možno predstaviť, položil ich do svojej truhlice a vyletel s tým potom do vzduchu.
Hop, už bol hore! A ako to potom búchalo!
Všetci Turci pritom vyskakovali do výšky, až im črievice lietali okolo uší; takéto vzdušné svetlá ešte nikdy predtým nevideli. Teraz chápali, že si samotný turecký pánboh chce vziať princeznú.
Keď sa kupecký synček opäť vrátil so svojou truhlicou do lesa, pomyslel si: Pôjdem sa pozrieť do mesta, aby som sa dozvedel, ako to vyzeralo. Išiel a počúval, čo všetko ľudia rozprávali! Každý človek, ktorého sa opýtal, videl to po svojom, ale páčilo sa to všetkým bez výnimky.
„Videl som samotného tureckého pánboha,“ povedal jeden. „Mal oči ako žiariace hviezdy a bradu ako šumiacu vodu.“
„Letel v ohnivom plášti,“ povedal druhý, „a zo záhybov toho plášťa vyzerali najkrajšie anjeliky!“
Boli to naozaj krásne veci, čo počul, a deň nato mal mať svadbu.
A vrátil sa do lesa, aby si sadol do svojej truhlice. Ale kde je?
Truhlica zhorela! Iskra z ohňostroja v nej ostala, rozhorela oheň a z truhlice ostal len popol. Kupecký synček už nemohol lietať k svojej neveste.
Tá stála celý deň na streche a čakala. A čaká dodnes. Ale on chodí po svete a rozpráva rozprávky. Tie však už nie sú také veselé ako tá, ktorú rozprával o zápalkách.