Labutia panna

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna chudobná žena a tá mala syna, veľkého a silného chlapca, ktorý by sa rád vydal do sveta, aby si zarobil nejaký ten peniaz. Matka mu nebránila, a tak sa dal najať na rok do služby k jednému pánovi, ktorému mal pásť ovce.

Bol krásny slnečný deň v čase žatvy na poli, keď uvidel v obilnom poli krásneho bieleho vtáka a bežal za ním, aby ho chytil. Ale vták naňho nečakal, pomaly sa zdvihol a letel do hlbokého čierneho lesa. Mládenec bežal stále za ním, ale nadarmo, dostihnúť ho nedokázal, a keď sa chcel vrátiť, zistil, že je hlboko v lese a nepozná cestu späť. Už sa pomaly stmievalo, keď tu v diaľke uvidel svetlo, a tak išiel za ním a prišiel k akémusi zámku. Vnútri sedel pri ohni starec a varil si polievku. Chlapec ho požiadal o nocľah a rozprával mu, ako sa do lesa dostal. „Ak mi budeš rok verne slúžiť, tak ti k tomu vtákovi dopomôžem!“ S tým mládenec rád súhlasil, veľmi po ňom túžil.

Nasledujúceho rána starec povedal: „Teraz idem preč a vrátim sa domov neskoro večer, postaraj sa tu o všetko. Tu máš všetky kľúče, do každej komnaty smieš vojsť, okrem tej poslednej.“ Chlapec sa držal rozkazu, a keď sa starec večer vrátil domov, bol s ním spokojný; a tak to išlo aj nasledujúci deň a všetky zvyšné; starec odchádzal a on plnil jeho príkazy. Dlho na zakázanú komnatu ani nepomyslel, ale v poslednom týždni ročnej lehoty ho premohla zvedavosť: „Už si tu celý rok a čoskoro odtiaľto odídeš, bez toho aby si vedel, aké poklady sú vnútri.“ hovoril si pre seba a nemal pokoja. Posledného dňa išiel až ku dverám, ale ďalej sa mu nechcelo. Nakoniec predsa len zasunul kľúč a otvoril. Bola tam obrovská sála a v jej strede blankytne modrý rybník a nad ním voľné nebo. Na rybníku boli tri prekrásne panny, ktoré sa kúpali. Sotva chlapca zbadali, premenili sa na biele labute a odleteli preč. Mládenec sa naozaj poľakal, a keď starec prišiel domov, padol pred ním na kolená a prosil: „Pane, potrestaj ma, porušil som tvoj zákaz!“ Starec však povedal priateľsky: „Pretože si svoju chybu priznal a ľutuješ ju, odpúšťam ti, ale aby si toho vtáka dostal, musíš mi teraz verne slúžiť ešte jeden rok.“ Chlapcovi odľahlo, rád súhlasil a odteraz nad ním zvedavosť nemala žiadnu moc.

A čas bežal, ako to u neho býva zvykom, neúprosne a bez prestania.

Keď ten rok uplynul, prišiel starec a povedal: „Nasleduj ma!“ Zaviedol ho do zakázanej komnaty, kde boli tri prekrásne panny a kúpali sa. Po chvíli sa však premenili na biele labute, zdvihli sa k nebu a odleteli preč. Starec sa ho opýtal, ktorá sa mu najviac páčila. „Tá najmladšia!“ odvetil. „Dobre, dnes večer pôjdeš do tejto komnaty, pod posteľou tu nájdeš tri truhlice, prinesieš mi tú, ktorá bude ležať až tam v rohu.“ Mládenec sa nemohol večera dočkať, ponáhľal sa na určené miesto a priniesol truhlicu. „Teraz tú truhlicu vezmi a choď s ňou domov, tá vyvolená panna ťa bude nasledovať, ale neobzeraj sa, kým nedorazíš domov, až potom môžeš sláviť svadbu. Ale tú truhlicu strež ako oko v hlave a nedávaj ju svojej žene do rúk, nech by ťa akokoľvek prosila, inak ju stratíš navždy.“ Mládenec sľúbil, že urobí všetko, ako mu povedali. Spočiatku to išlo ľahko, neobzeral sa, aj keď by to rád urobil, ale už raz bol za svoju zvedavosť potrestaný a na to práve myslel. Keď bol konečne doma u matky, rýchlo sa otočil a uvidel krásnu pannu v snehobielych šatách, chytil ju okolo krku a pobozkal. Potom slávili zásnuby.

Nevesta bola krásna ako deň a ženích sa na ňu nemohol vynadívať a bol celý blažený. Ale panna bola celé dni smutná a mlčanlivá a on vynakladal všetku možnú námahu, aby ju rozveselil, ale všetko nadarmo. „Dal by som ti čokoľvek, len keby som ťa videl konečne šťastnú!“ povedal jedného dňa. „Tak mi daj moje krásne šaty, ktoré sú zatvorené v truhličke.“ Vtedy chlapec zbledol od úľaku, ako mohol tak pochabo vysloviť a nerozvážne sľúbiť niečo, čo by ho mohlo priviesť do nešťastia. Dlho a dlho váhal, napokon zvíťazila oddanosť a veľká láska a utešoval sa: „Azda ju tým nezabijem,“ hovoril si, „a preč mi tiež nezmizne.“ Potom starostlivo zatvoril všetky okná aj dvere, ale sotva truhlicu otvoril, dievča schmatlo labutie šaty, prehodilo si ich cez seba a v tom okamihu z nej bola labuť, ktorá odletela komínom preč.

Mládenec sa trápil a sužoval, až sa napokon vydal späť do lesa za starcom, aby sa mu posťažoval. „Odletela mi preč,“ povedal mu, „povedz mi, kde ju môžem nájsť, keby to malo byť hoci na konci sveta, nájdem ju, lebo ju veľmi milujem.“ Vtedy starec povedal: „Je ďaleko na jednom ostrove v mori a stráži ju sedemhlavý drak. Je veľmi ťažké sa tam dostať, a keď sa tam predsa len dostaneš, drak ťa zabije.“ Ale on sa nedal zastrašiť, vrátil sa domov, pobral si šaty a všetky topánky, čo doma mal, a vydal sa do sveta.

A čas bežal, ako to u neho býva zvykom, neúprosne a bez prestania.

Sedem rokov putoval a roztrhal pri tom všetko oblečenie a topánky, od únavy nemohol ďalej, ale široko-daleko stále nevidel žiadne more. Jedného rána klesol na jednom pahorku k zemi a zamýšľal tam zomrieť. Vtom zrazu začul v diaľke akýsi lomoz, ktorý sa stále približoval, a videl troch svalnatých obrov, ako sa o niečo škriepia a handrkujú. Keď došli až k nemu, opýtal sa ich na príčinu sváru. „Najcennejšie veci na svete,“ povedali mu, „plášť, ktorý toho, kto ho nosí, robí neviditeľným; klobúk, ktorý toho, kto si ho nasadí, zanesie, kam si praje; a meč, s ktorým ten, kto ho má, nad každým zvíťazí. Kto vlastní tieto tri veci, môže zachrániť prekrásnu pannu, ktorá je v zajatí na ostrove v mori, a spolu s ňou si zaslúži aj veľkú ríšu!“ Takáto reč chlapca potešila a vrátila mu nádej. „Ak je to pravda, ja vám to pomôžem rozhodnúť, dajte mi tie veci sem a zápaste jeden s druhým, uvidíme, ktorý z vás vyhrá!“ Tí prostoduchí obri mu okamžite plášť, klobúk aj meč dali a schmatli sa navzájom za vlasy. On si medzitým hodil na seba plášť, nasadil si klobúk a zvolal: „Nech som hneď na tom ostrove!“ A bol preč a tí hlúpi obri čumeli ako obarení.

Keď bol na ostrove, zložil klobúk aj plášť, vzal si meč a vydal sa na hrad. Drak sa práve slnil pred bránou a krásna panna ho vyberala z vší. Zrazu drak zacítil ľudský pach, zasyčal a krútil sa od zlosti, ale mládenec neohrozene pristúpil až k nemu a jednou ranou mu zrazil všetkých sedem hláv. Potom sa rýchlo zahalil do svojho plášťa a ponáhľal sa na hrad, kde našiel truhlicu s labutími šatami, tú vzal a hodil do mora. Potom si plášť zložil a ukázal sa panne, svojej neveste, a ona ho hneď spoznala a bola celá prešťastná. Potom najprv pomocou čarovného klobúka na hrad preniesol svoju matku a potom slávili veselú svadbu a on sa stal kráľom a pánom celého ostrova a všetkých pokladov, ktoré drak nazhromaždil.