Líška starostlivá svatka

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno cárstvo hosudarstvo a v tom cárstve zaviedli zvláštny zákon: líšky mohli v celej krajine kdekoľvek a na ktoromkoľvek poli bez trestu oškrabávať melóny a tekvice. Počúvajte, ako k tomu vlastne došlo.
V akejsi dedine žil mladý, pekný, urastený a múdry mládenec, volal sa Bohdan. Mal jedinú chybu, hovorili si matky dcér na vydaj, že bol chudobný ako žobrácka mešec. Bol sirota a prebíjal sa, ako sa len dalo. Niekedy sa mu podarilo dostať prácu na poli, inokedy pomáhal pastierom, a tak sa aspoň najedol. Raz si pastieri rozprávali, že zámocký pán, bojar, hľadá takého pastierika ošípaných, ktorý by u neho strážil prasiatka. Ak bude pásť celý rok a o žiadne prasa neprepadne, dostane kus zeme. Ak nevydrží alebo sa mu stratí nejaký čuník, nedostane nič a ešte bude platiť. Bohdan si povedal, že to môže skúsiť; keď bude starostlivý a opatrný, prečo by to rok nevydržal.
Šiel sa teda bojarovi ukázať a bol prijatý. Prevzal prasce a dal sa do práce. Vodil prasiatka do bukového lesa, aby sa napásli bukvíc, zachádzal s nimi do dubového hája, kde ležalo žaluďov habadej a prasce sa mohli najesť do sýtosti. Potom s nimi vždy zašiel k neďalekej bažine, aby sa stádo vyváľalo v chladivom blate, to ošípané veľmi rady. Tak to išlo každý deň, týždeň po týždni, mesiac po mesiaci a hneď bol rok preč. V zime boli prasiatka zatvorené doma a Bohdan sa o ne staral rovnako dobre; tu sa dokonca nemusel báť, že sa prihnaný hladný vlk a nejaké prasiatko mu ukradne.
Po roku si bojar prepočítal stádo; všetko bolo v poriadku, a tak dostal Bohdan nevelký kúsok políčka. Teraz mu nastali iné starosti. Rozmýšľal, uvažoval, hlavu si lámal, premýšľal a radil sa, až si povedal:
„Najlepšie zo všetkého bude pole s tekvicami a k tomu ešte s melónmi. Ak budem mať hlad, oboch sa najem. Ak príde smäd, obe ma napoja.“
Pripravil políčko, dobre ho pohnojil, semená zasial. Slnko na ne svietilo, dážď ich občas pokropil, Bohdan okopával. Niet divu, že mu vyrástlo tekvíc aj melónov nespočetne, a akých obrovských!
Raz ráno si však všimol, že mu nejaký nenechavec pomáha zberať, hoci o prácu sa predtým neprihlásil.
„Tak Ty budeš zberať, kde si nesial?“ povedal si Bohdan. „Len počkaj, Tebe ja nič na dlh dávať nebudem.“
Schoval sa za veľkú hromadu melónov a vyhliadal zlodeja. Zrazu počuje ľahučký krok, ako keď perá na zem padajú. Po chvíľočke sa ozvalo:
„Chrúp, chrúp, chrup, chrup! Chrúp, chrup, chrúp, chrup!“
Bohdan opatrne vystrčil hlavu, pozerá sa a zrazu uvidel! Pri najväčšom melóne stojí líška a hryzie ako zo svojho.
„Len počkaj, zlodejka, Ty mi neutečieš!“ pomyslel si Bohdan. Nečujne sa pripravil a skok a chmat! Už sa mu zrzavá potvora trepotala a krútila v rukách!
„Len sa hádž, ako chceš, mne už neutečieš! Ja Ti dám, takto ma okrádať, chytráčka! Ja Ti ukážem, že lúpiť nie je kúpiť! Ako sa na Teba pozerám, bude z Teba pekný golier alebo teplá čiapka na zimu.“
Ako tak hreší a líškou trasie, zrazu ju div od ľaknutia nepustil. Ozval sa hlások, ako keď plače bábätko, a udivený Bohdan počuje:
„Dobrý mládenec, nezabíjaj ma, prosím, neber mi život. Golier Ťa zahreje na chvíľu, ja Ti však môžem byť na osoh navždy. Prosím, nezabíjaj ma!“
Bohdan sa zarazil, líšku však nepúšťa. Počúva ďalej.
„Uvidíš, že Ti pomôžem,“ úpenlivo prosí líška, „s mladou cárovnou, holubičkou bielou, Ťa ožením!“
Uveril jej Bohdan, neuveril, sám nevedel. Predsa ju však pustil. Líška kupodivu neutiekla, len hovorí:
„Daj mi ešte kúsok melóna, aby som mala dosť sily dobehnúť až do cárskeho zámku. Potom sa zase vrátim a poviem Ti, čo a ako.“
Bohdan jej ukrojil ešte kus melóna a potom sa pozeral, ako uteká cez pole smerom k mestu.
Pribehla líška k zámockej bráne, ako zlodejka sa pretiahla popri cárskej stráži a rovno cez nádvorie do paláca. Tam však bolo v každej chodbe a pri každých dverách toľko sluhov, že ju už museli uvidieť. Nielen líšku zazreli, ale hneď spustili krik:
„Pozor! Chyťte ju niekto! Chopte sa jej! Kto ju polapí?“
Líška však kľučkovala okolo všetkých a kričala, čo síl mala:

„Rýchlo, rýchlo, kde je cár?
Hrozí smrť a hrozí zmar!“

Líška sa dovolávala, sluhovia dupkali a robili rámus, a tak nijaký div, že nakoniec zobudili samého cára hosudara.
„Čo je to za krik, hlupáci?“ nahneval sa vládca. „Nevidíte, že je noc?“
Sluhovia sa zarazili; báli sa Jeho Milosti cárskej povedať, že ráči spať až po obede. Tak len povedali:
„Vaše cárske Veličenstvo, akési čudné zviera tu behá a kričí, že musí hneď k cárovi. Snáď je to líška, my nevieme. To zviera behá tak rýchlo, že sa to poznať nedá.“
„Líška, hovoríte? A že rozpráva? A chce ku mne? Tak nech príde,“ povedal zvedavý cár, „hneď ju vpusťte!“
Urobili sluhovia špalier. Z každej strany sa ich kláňa jedna polovica a prostredkom špalieru kráča líška ako kráľovná. Pyšne prišla až k cárskej posteli a hovorí vznešene:
„Cár, mocný hosudar, nesiem Ti správu zlú, nedobrú. Zajtra už by mohlo byť neskoro!“
Cár sa prikrčil od ľaknutia pod perinu a zaštekotal zubami:
„Ja ..... akú správu? Prečo ne ..... neskoro?“
„Bežím k Tebe, sotva dýcham, od zlého draka, ktorý sa objavil zrazu v jaskyni pri lúčke. Odpočíva tam na slniečku a bručí si, že sa oblečie do vojnového rúcha, že bude bojovať s cárom. Rozmliaždi ho vraj ako hnilôčku a potom si vezme jeho dcéru za ženu. Máš nejakú dcéru, cár hosudar?“ spýtala sa líška.
„Dcéru mám,“ zaúpel cár, „vojsko však nemám práve na zámku, niekde v poli leží, tri dni odtiaľto cesty na koni. Čo len budeme robiť? Sluhovia, hneď zobudiť a priviesť radcov!“
Sluhovia sa rozbehli po meste i po zámku a zháňali radcov, ministrov, generálov a aj mastičkárov, keby sa cárovi urobilo zle. Konečne priviedli celú najvyššiu radu. Tá dala hlavy dohromady, ibaže nadarmo. Nech sa radili ako chceli, nič nevyradili. Vojsko bolo na tri dni cesty ďaleko a drak hrozí prísť zajtra. Vtedy si vzala opäť slovo líška a hovorí:
„Vaše cárske Veličenstvo, ja by som vedela radu a mala pomoc. Poznám jedného mladého bohatiera, junáka statočného, kniežaťa z Nemanic. Ten by určite draka premohol a zahnal, keby si mu sľúbil svoju dcéru za ženu.“
„Dám, iste dám,“ nerozmýšľal sa cár ani chviľočku, „len keď zachráni náš cársky život, a tým aj celé cárstvo!“
Líška sa obrátila, vyšla dôstojne špalierom sluhov; potom vybehla z paláca a uháňala na tekvicové políčko. Len tam pribehla, hneď volá na Bohdana:
„Rýchlo, mocný knieža, rýchlo!“
„Kampak rýchlo, líštička sestrička?“
„Mám pre Teba dobrú zvesť. Utekám práve od cára hosudara, bola som tam ako Tvoja starostlivá svatka požiadať o ruku mladej cárovnej. Vládca Ti dá svoju dcéru za ženu, keď zabiješ zlého draka.“
„Ja? Draka? A ako to, Ty múdra hlava, mám vykonať,“ hneval sa Bohdan, „veď nemám ani kalený meč, ani neviem bojovať. Ja viem ešte tak pásť dobytok alebo obrobiť políčko, to áno.“
„Len sa neboj,“ upokojovala ho líška, „poslúchni ma a uvidíš, že všetko dobre dopadne. Rýchlo, kým si to cár rozmyslí!“
Bohdan nad tým pokrútil hlavou. Líšku však poslúchol. Išli a išli, prešli lesík a idú po lúčke, za ktorou mal drak v skale jaskyňu.
Líška hovorí:
„Teraz tu počkaj. Schovaj sa do kopky sena a ja pôjdem ďalej sama. Čakaj, kým na Teba zavolám.“
Bohdan sa uvelebil v sene a čakal, čo bude ďalej. Videl, ako líška beží k jaskyni, k dračej diere. Tam sa zastavila a volá:
„Draku, draku, dobrý deň,
vylez z diery, vylez len!“
V hĺbke jaskyne to zafučalo a zamručalo a po chvíli sa objavila zubatá papuľa a ozval sa dračí hlas:
„Kto ma to zase budí? Čože, líštička sestrička, akú mi neseš novinu?“
„Nelakaj sa, draku svak, ponáhľam sa k Tebe celá zadýchaná so zlou správou, nedobrou. Cár hosudar tejto krajiny zobral veľké, preveľké vojsko. Chce na Teba vytiahnuť, Teba zabiť, zlou smrťou zo sveta odpratať!“
Až do kopky sena počul Bohdan, ako v drakovi hrklo od ľaku. Prvýkrát sa stalo, že sa drakovi chcel niekto postaviť v boji, a on vôbec nevedel, čo má robiť. Zápasiť s niekým to už dávno zabudol, a tak sa mu od strachu rozklepali kolená.
„Líštička sestrička,“ úpel a kvílil vystrašený drak, „čo teraz mám robiť? Veď to bude môj koniec! Čo so mnou bude?“
„Nenariekaj a dobre ma počúvaj. Cár Ťa asi nepozná. Nevie, ako vlastne vyzeráš. Alebo Ťa pozná?“
„Ne ..... ne ..... ne ..... nepozná,“ breptal drak od strachu.
„To je dobre. Tamto pri kopke sena som videla nejakého človeka, asi pastiera. Daj mi rýchlo svoje šaty, plášť, topánky a čiapku a ja to s ním vymením. On Ti dá svoje oblečenie, a Ty môžeš zmiznúť zase tam, kde si žil predtým. Rýchlo, vojsko tu môže byť každú chvíľu!“
Vystrašený drak zo seba zliekal drahý odev. Líška všetko pozbierala, utekala ku kopke sena a všetko Bohdanovi vysvetlila. Ten sa smial, až ho musela líška napomínať. Bohdan sa prezliekol a dal svoj pastiersky odev líške. Tá odniesla jeho roztrhaný plášť, deravé topánky a zašpinené šaty drakovi a ten na seba pastierske parádu nahádzal. Nič sa nepozeral, že je mu všetko malé, a uháňal preč. Za chvíľku po ňom nebolo ani pamiatky. Len-len stačil poďakovať múdrej líške, že mu zachránila život a ušetrila ho krutej smrti.
Bohdan sa zatiaľ obliekol do nádherného dračieho rúcha. Pristalo mu tak, že sa doňho mladá cárovna na prvý pohľad zamilovala, keď prišiel s líškou oznámiť do zámku slávne víťazstvo nad zlým drakom. Líška ani nemusela veľmi pripomínať, že má mladý knieža z Nemanic za tú bitku sľúbenú ruku cárovej dcéry. Cárovna skočila Bohdanovi okolo krku a svadba musela byť hneď, na mieste a v tú chvíľu. Kým sa stačil Bohdan vôbec spamätať, bol už cárom.
Keďže bol múdry a uvážlivý a nikdy nezabudol na svoju chudobu, vládol múdro. A kto bol jeho radcom? Áno, líštička sestrička. Samozrejme len pokiaľ sa nepotulovala niekde po poliach a neokusovala sladké melóny a tekvice. Bohdan vedel, že nový pán vydáva nové zákony; prvé nariadenie mladého cára znelo, že líštička sestrička má kdekoľvek právo na melóny a tekvice a že každú škodu, ktorú na úrode urobí, platí cárska pokladnica.
Prečo taký čudný zákon vydal, to nikdy nikomu neprezradil, ani svojej žene.