Pani Zima

Bola raz jedna vdova a tá mala dve dcéry, z ktorých jedna bola krásna a usilovná a tá druhá škaredá a lenivá. Ale tú škaredú a lenivú mala oveľa radšej, pretože to bola jej vlastná dcéra, tú druhú len naháňala, aby zastala všetku prácu a v dome bola len za popolušku. Úbohé dievča denne sedávalo na studni pri ceste, kde priadlo tak usilovne, až jej z prstov prýštila krv. Raz sa stalo, že mala klbko celé skrvavené, a keď sa nad studňu sklonila, aby ho vyprala vo vode, vypadlo jej a spadlo dolu. Dievča plakalo a bežalo k macoche a rozprávalo jej o tom nešťastí. Ale macocha jej hrubo vynadala a nemilosrdne povedala:
„Keď Ti klbko spadlo dolu, tak ho pekne prinesieš späť!“ Tak išlo dievča späť ku studni a nevedelo si rady, až napokon zo strachu pred matkou do studne skočilo, aby klbko priniesla. Stratila vedomie, a keď sa opäť prebrala, ležala na jednej krásnej lúke, na ktorej rástli tisíce kvetov, a na oblohe žiarilo slnko.
Dievča sa po tej lúke vybralo, až prišlo k peci, ktorá bola plná chleba, a ten na ňu zavolal:
„Vytiahni ma, dievča, von, nech sa nespálim!“ Tak pristúpila k peci a bochníky jeden po druhom povyťahovala von. Potom išla ďalej, až prišla k jabloni, ktorá bola jabĺčkami celkom obsypaná a volala na ňu:
„Striasni zo mňa tie jabĺčka, dievča, už sú zrelé!“ Tak stromom zatriasla a jabĺčka padali, akoby pršalo, a triasla tak dlho, kým na jabloni nezostalo jediné. Keď jabĺčka pozbierala na jednu kopu, kráčala ďalej. Konečne prišla k akejsi chalúpke, z ktorej vykúkala akási čarodejnica s čudnými vlasmi, až z toho bolo človeku úzko a dal by sa na útek. Ale starenka zavolala:
„Čoho sa bojíš, milé dieťa? Zostaň u mňa. Keď v dome riadne zastaneš všetku prácu, dobre sa Ti povedie. Osobitne musíš dbať na to, aby si mi riadne vytriasla periny, až z nich budú lietať pierka, to potom na svete sneží, lebo ja som Pani Zima.“ Pretože k nej starenka prehovorila tak priateľsky, dievča sa osmelilo, súhlasilo a do služby nastúpilo. O všetko sa starala k starenkinej spokojnosti a vytriasala periny, až z nich pierka lietali ako snehové vločky. Vďaka tomu sa jej u starenky žilo spokojne, za celé dni od nej nepočula žiadne škaredé slovo a jedla i pitia mala dostatok.
Po nejakom čase dievča posmutnelo a spočiatku samo nevedelo, čo mu chýba, ale napokon pochopilo, že sa mu cnie za domovom, a hoci sa tu má tisíckrát lepšie než doma, predsa sa mu za ľuďmi cnelo. Napokon povedalo Pani Zime:
„Mamička Zima, zachvátil ma stesk za domovom, a hoci sa u Vás mám tak dobre, nemôžem tu dlhšie zostávať, musím hore za svojimi.“ Pani Zima odvetila:
„To sa mi páči, že si želáš vrátiť sa domov, a pretože si mi tak verne slúžila, ja sama Ťa vyprevadím.“ Vzala ju za ruku a viedla k vysokej bráne. Brána sa pred nimi otvorila, a keď dievča popod ňu prechádzalo, spustil sa zlatý dážď a celú ju pokropil zlatom od hlavy až po päty.
„To máš za to, že si bola po celý čas taká usilovná,“ povedala Pani Zima a podala jej klbko, ktoré jej vtedy spadlo do vody. Potom sa brána zavrela a dievča sa ocitlo zase hore na Božom svete, neďaleko od macochinho domu. Keď prišlo na dvor, sedel na studni kohútik a zavolal:
„Kikiriki, naša Zlatuška sa nám vrátila.“
Vošla dnu do domu, a pretože prišla celá pokrytá zlatom, macocha i sestra ju dobre prijali. Rozprávala im, čo sa jej prihodilo, a keď matka počula, ako k tomu veľkému bohatstvu prišla, nechcela nič iné, len podobné šťastie zaobstarať aj svojej škaredej a lenivej dcére.
Tá si musela tiež sadnúť na studňu a priasť, aby aj jej vretienko skrvavelo, pichla sa do prsta a k tomu ešte ruky strčila do šípkových ruží. Potom pradienko hodila do studne a sama skočila za ním. Ako jej sestra sa ocitla na nádhernej lúke a tým istým chodníkom kráčala ďalej. Keď prišla k peci, volal na ňu chlieb:
„Vytiahni ma! Vytiahni ma! Inak sa spálim, pečiem sa už veľmi dlho!“ Ale tá lenivá dievka odpovedala:
„To tak, aby som sa celá zašpinila!“ a išla preč. Potom prišla k jabloni, ktorá na ňu volala:
„Zatras mnou! Zatras mnou! Tie jablká sú všetky zrelé!“ Ale dievka odvetila:
„Ty si mi dobrá, ešte mi nejaké spadne na hlavu!“ a išla preč. Keď prišla k chalúpke Pani Zimy, nebála sa, pretože o jej obrovských zuboch už počula, a rovno sa k nej prihlásila do služby. Prvý deň sa premohla a bola usilovná a poslúchala Pani Zimu, keď jej niečo prikázala, lebo myslela na zlato, ktoré bude jej odmenou. Ale druhého dňa si už trošku zaleňošila, tretieho ešte o trochu viac, to sa jej už ráno veľmi vstávať nechcelo. A posteľ Pani Zimy tiež neustlala, ako sa patrilo, a perinu riadne nevytriasla, nelietali z nej žiadne pierka.
To sa Pani Zime znepáčilo, a tak dievke službu vypovedala. Ale tá bola spokojná, lebo sa tešila, že teraz na ňu zaprší zlatý dážď. Pani Zima ju zaviedla k bráne, ale keď pod ňou dievka stála, namiesto zlata sa na ňu vylial celý kotol smoly.
„To je odmena za Tvoju službu!“ povedala Pani Zima a brána sa zavrela.
Tak prišla dievka domov, ale bola celá pokrytá smolou, a kohútik, ktorý sedel na studni, zavolal:
„Kikiriki, naša Smolka je opäť doma.“
Tá smola na tej zlej a lenivej dievke ulpela na celý jej život a nikdy sa jej už nezbavila.