Tri rady

Bol jeden bohatý kupec a jeden chudobný. Ten bohatý bol tomu chudobnému za kmotra, ale nikdy mu v núdzi nepomohol, lebo bol krutý skupáň.

Raz sa stalo, že išli obaja do ďalekého mesta. Bohatý kupec išiel, aby si naložil voz tovarom a veľa zarobil; chudobný išiel, aby predal voz aj s koňom a na pleciach domov doniesol trochu tovaru. A prišli na obed do hostinca; bohatý sedel osobitne, mal pred sebou dobrý obed, chudobný tiež sedel osobitne a mal pred sebou len skromný obedík. Tu prišiel žobrák a prosil o almužnu najprv, samozrejme, toho, čo mal pred sebou pečienku; ale bohatý kupec sa naňho zle oboril a povedal, aby sa tu na chvíľu vzdialil. Chudobný kupec však vytiahne z vrecka groš, podá ho žobrákovi a pridá k tomu ešte trochu zo skromného obeda.

Žobrák vrúcne poďakoval, a keď kupec vyšiel von, vravel chudobnému: „Pane, viem, že ste so mnou rozdelili svoj posledný groš; chcem vám byť za to vďačný. Vypočujte si tri rady: Po prvé, nikdy neopúšťajte starú cestu pre novú; po druhé, nenocujte v hostinci, kde je mladá krčmárka a starý krčmár; a po tretie, nezverujte žiadne tajomstvo žene. Ak sa podľa toho zachováte, budete šťastný a často si na starého žobráka spomeniete.“

Chudobný kupec poďakoval žobráčikovi za rady a ten odišiel. Po obede sa obaja kupci zdvihli a vydali sa na cestu. Keď prešli kus cesty, nútil chudobný bohatého, aby išli starou cestou, že si pol hodiny skrátia; ale bohatý si nedal povedať, ale išiel novou cestou. Chudobný uhol a dal sa na starú, spoliehajúc sa na žobrákovu radu, že mu z toho vyplynie šťastie.

A skutočne sa tak stalo. Netrvalo to dlho, tu zakopol kôň o koreň, ktorý sa ťahal cez cestu, ten sa vyvrátil a spod neho sa vyvalil kotol peňazí. Kupec zavýskol, pozbieral peniaze, stokrát v duchu žobrákovi poďakoval a s radosťou kotol do voza uschoval. Bolo po núdzi a po starosti! O pol hodiny prišiel skôr do hostinca, a keď tam druhého kupca ešte nenašiel, poslal mu naproti pacholka s prípražou, ktorý ho musel štvrť hodiny z blata páčiť. Až teraz bohatý ľutoval, že kmotra neposlúchol, ale ten sa mu vysmial.

Zatiaľ si chudobný kupec všimol, že v tom hostinci je pekná hostinská a starý škaredý hostinský, a už tam nevydržal. Bohatý však na jeho radu nedbal a nijako s ním ďalej ísť nechcel, len pre tú jedinú príčinu, že je krčmárka pekná. Odišiel teda chudobný sám, ale len neďaleko do druhého hostinca.

V noci mu to nedalo pokoja, prečo by asi v takom hostinci nebolo radno zostať. Pozbieral sa, išiel von a votrel sa až pod okná toho hostinca, kde spal bohatý kmotor. Zrazu k polnoci sa pomaly otvorí okno, ozve sa šepot a muž zahalený v plášti lezie dolu. Kupcovi napadlo, aby mu odrezal kus plášťa, a už bol nôž v ruke a kus plášťa odrezaný. Okno sa zavrelo a muž išiel v dedine do jedného domu, kupec potom na svoje lôžko.

Ráno sotva pánboh deň dal, strhol sa krik, že ten cudzí kupec, čo v hornom hostinci zostal, starého hostinského zabil a že je už aj do väzenia daný. Tu sa chudobný kmotor pozbieral, išiel na úrad, všetko udal, čo v noci videl, a kus plášťa, ktorý vrahovi odrezal, ukázal. Na to oznámenie sa viedlo vyšetrovanie a čoskoro našli vraha. Bol to mladý chlapec, ktorý za krčmárkou chodil a jej návodom zvedený muža zabil. Bohatý kupec, zbavený väzby, ďakoval svojmu kmotrovi a sľúbil, že ho v núdzi nikdy neopustí. Ten sa však už nemusel spoliehať na pomoc bohatého kmotra, lebo sám bol bohatší. Chudobný - teraz už tiež bohatý kmotor - išiel po nákupe domov, ale druhý zostal ešte dlhšie na ceste. Prichádzajúc k domovu, chcel sa presvedčiť, či aj tretia žobrákova rada bola dobrá. Kúpil teda zabité teľa, zviazal ho do vreca a hodil na voz. So súmrakom dorazil domov, kde ho už starostlivá žena s úzkosťou čakala. Aké bolo však počudovanie, keď muž začal skladať, a tovaru tu bolo, aký nikto v meste nemal.

„Preboha, muž, kto ti dal toľko na dlh?“ pýtala sa kupca.

„To všetko je moje imanie. Ale teraz mi pomôž dať to vrece dolu, vezmi kľúčik a poď do pivnice,“ prikazoval muž, keď sa dostal až k vreci, kde bolo teľa. Žena sa zľakla krvi. Aby nikto neprišiel a nevidel, čo sa stalo, pospiechala do pivnice, nevládzuc sa dočkať mužovej spovede.

Keď prišli do pivnice, vraví muž: „Aby si vedela, žena, začo som ten tovar nakúpil a kde som vzal peniaze, tak vedz, že som na ceste zabil nášho skúpeho kmotra. Maj rozum a drž jazyk za zubami; veď vieš, čo by sa mi stalo, keby sa to prezradilo.“

Žena prisľubovala hory-doly, a hoci sa od strachu triasla a plakala, predsa sa čoskoro upokojila.

Na druhý deň bola v krčme muzika. Kupec vzal niekoľko toliarov do vrecka, ženu pod pazuchu a išiel sa trochu poveseliť. Bolo tam niekoľko mešťaniek a mešťanov, samí známi, a kupec i kupcová sa dali do tanca. Kupec však naschvál so ženou netancoval a viedol vždy len iné ženy, čo kupcovú vždy viac a viac mrzelo. Napokon príde k nemu a začne mu domlúvať; kupec sa smial, a tým ju ešte viac nahneval, takže začala nahlas nadávať. Tu sa on obráti a plesne ju po ústach. To bol olej do ohňa.

„Ty podlec, šidič, ty vrah, chceš ma zabiť, ako si zabil kmotra. Myslíš, že keď máš vo vrecku olúpené peniaze, smieš mnou pohŕdať a mať oči len pre iné? Nie, nie, pôjdem a udám, že si kmotra zabil a do pivnice ho zakopal.“ Tak kričala žiarlivosťou rozzúrená žena pred užasnutými hosťami.

Hneď sa mešťania kupca chopili a jeden bežal opýtať sa bohatej kupcovej, či jej muž je doma, alebo čo o ňom vie. Za chvíľu však prišiel späť so správou, že kupec práve prišiel.

„Čo to teda tá žena rozprávala?“ pýtal sa jeden druhého.

„Rozprávala to, čo som jej povedal,“ ozval sa kupec plný smiechu. „Posaďte sa zase na svoje miesta a ja vám poviem, čo sa mi na ceste prihodilo.“

Mešťania si sadli a kupec im začal o žobráčikovi rozprávať. Keď všetko povedal, dodal: „Teraz som sa o pravde jeho tretej rady tiež presvedčil. Beda, keby som bol kmotra skutočne zabil a žene tajomstvo zveril!“

Mešťania sa smiali, ženy sa hnevali, ale kupcova žena ľutovala svoju unáhlenosť a posvätne mužovi sľubovala, že si dá na jazyk dobrý pozor. Či to skutočne urobila, nie je známe.