Kráľ žaba

V dávnych dobách žil jeden kráľ a ten mal tri dcéry a všetky boli krásne. Obe staršie sa čoskoro vydali, doma zostala len najmladšia, ale tá bola krásna ako orosený púčik. Nedaleko kráľovho zámku sa rozprestieral veľký hustý les a v tom lese pod starou lipou bola studnička. V lete, keď bolo niektorý deň veľmi horúco, princezná si rada zašla do lesa a sadla si na kameň pri studničke, aby sa ochladila. A keď sa nudila, hádzala si zlatou guľou, vyhadzovala ju do výšky a zasa ju chytala. Bola to jej najmilšia hračka.
Raz si zase tak hrala a vtedy sa stalo, že zlatá guľa nepadla princeznej do nastavenej dlane, ale buchla o zem a skotúľala sa rovno do vody. Princezná sa za ňou pozerala, lenže studnička bola hlboká, taká hlboká, že nikto nedovidel na dno. Čo teraz? Dala sa do plaču a plakala a nariekala a nijako sa nevedela utešiť. A ako tak narieka, niekto na ňu zavolá:
„Čo ti je, princezná, veď tu nariekaš, že by sa kameň zľutoval!“
Obzerala sa, odkiaľ ten hlas prichádza, až sa pozrela do studničky a tam z vody vystrkoval hlavu bruchatý žaba.
„To si ty, kvákač?“ povedala princezná. „Keď to chceš vedieť, plačem za svojou zlatou guľou, spadla mi do studničky.“
„Tak už neplač,“ odpovedal žaba, „tu je jednoduchá pomoc. Ale čo mi dáš, keď ti tú hračku zase vylovím?“
„Čo len budeš chcieť, milý žabiak, vyber si,“ povedala princezná. „Mám šaty, perly a drahokamy a aj zlatú korunku, čo nosím na hlave.“
„Nestojím o Tvoje šaty, o perly a drahokamy, ani o zlatú korunku. Ale ak ma budeš mať rada a ja budem Tvojím najlepším priateľom, ak ma pri stole posadíš vedľa seba a necháš ma jesť z Tvojho zlatého tanierika, piť z Tvojho pohárika a spať v Tvojej postieľke ..... ak mi toto všetko sľúbiš, ponorím sa na dno a zlatú guľu Ti vynesiem.“
„Ale to sa rozumie,“ povedala princezná, „všetko Ti to sľubujem, len mi už tú guľu prines.“ Pritom si však myslela: Čo to ten hlúpy žaba táraj? Veď je to žaba ako ostatné, sedí vo vode a kváka, nemôže predsa jesť pri stole a spať v posteli ako človek.
Ale žaba povedal:
„Sľubuješ, tak dobre.“ Ponoril sa, spustil sa na dno a o chvíľku vyplával so zlatou guľou a hodil ju do trávy.
Princezná sa zaradovala, že zase má svoju krásnu hračku, zobrala ju a utekala odtiaľ.
„Počkaj, počkaj,“ volal za ňou žaba, „vezmi ma so sebou, nevládzem tak rýchlo behať ako Ty.“ Ale čo mu bolo platné, že za ňou kvákal, koľko mu hrdlo stačilo! Princezná si to nevšímala, ponáhľala sa domov a už si naňho ani nespomenula. Úbohému žabiakovi neostalo nič iné, len skočiť zase do studničky.
Na druhý deň zasadla princezná s kráľom a so všetkými dvoranmi k stolu a pokojne jedla zo svojho zlatého tanierika. Zrazu na chodbe: plesk plesk, plesk plesk ..... niečo sa škriabalo po mramorových schodoch hore, a keď to doskákalo až ku dverám, zaklopalo to a zavolalo:
„Princeznička milá, poď mi otvoriť.“
Princezná sa išla pozrieť, kto to je, a keď otvorila, sedel na prahu žaba. Rýchlo zabuchla dvere a sadla si zase na svoje miesto, ale bolo jej strašne úzko. Kráľ to na nej spoznal a hovorí:
„Čo je, dcérka, že si taká vystrašená? Stojí snáď za dverami nejaká obluda a chce Ťa uniesť?“
„Ó nie,“ odpovedala, „nie je to žiadna obluda, len obyčajný škaredý žaba.“
„A čo Ti chce?“
„Ach, oteckо, včera som sa hrala v lese pri studničke a zlatá guľa mi spadla do vody. Veľmi som za ňou plakala. Ten žaba ma počul a zase mi ju vylovil. Ale najprv som mu tam musela sľúbiť, že ku mne smie prísť a že budeme priatelia. Ani vo sne mi nenapadlo, že by mohol z vody von. A teraz je za dverami a chce ku mne.“
Vtom bolo zasa počuť, ako niekto slabúčko klope a volá:
„Princeznička milá, poď mi otvoriť! Nevieš, čos mi sľúbila pri studničke chladnej? Veď je to také ľahké. Princeznička milá, poď mi otvoriť!“
Kráľ pokrčil plecami a povedal:
„Keď niečo sľúbiš, musíš to aj splniť. Len pekne choď a otvor mu.“
Princezná poslúchla, otvorila dvere a žaba bol jedným skokom cez prah a hopity hopity stále za ňou až k jej stoličke. Tam zostal sedieť a zvolal:
„Vysaď ma k sebe.“
Nemala sa k tomu, až jej to kráľ nakoniec nariadil. Len čo sa žaba dostal na stoličku, už chcel na stôl, a len čo sedel na stole, už volal:
„Pritlač mi svoj tanierik, nech môžeme spolu jesť.“
Princezná mu síce vyhovela, ale bolo vidieť, ako nerada. Žaba jedol s chuťou, no jej každé sústo v hrdle viaznulo. Konečne žaba povedal:
„Najedol som sa dosýta a ide na mňa spánok. Dones ma do svojej izbičky a odstri svoju hodvábnu postieľku, pôjdeme si ľahnúť.“
Princezná sa rozplakala, bála sa vziať do ruky studeného žabiaka. Predtým by sa ho bola ani nedotkla, a teraz mal zrazu spať v jej čistučkej postieľke! Lenže kráľ sa nahneval a povedal:
„Kto Ti pomohol, keď si to potrebovala, tomu sa potom nesmieš obracať chrbtom.“
A tak dvoma prstami žaba zobrala, zaniesla ho do izbičky a posadila do kúta. Ale keď už sama ležala, prilezie žaba k posteli a povedal:
„Chce sa mi spať a chcem ležať na mäkkom tak ako Ty: vezmi ma k sebe, alebo to poviem Tvojmu otcovi.“
To už princeznú poriadne rozhnevalo, zdvihla žaba a celou silou ním mrštila o stenu:
„Tak, a teraz už budeš mať pokoj, ty žaba škaredá!“
Lenže keď dopadol na zem, už to nebol žaba, ale mladý kráľovič s peknými priateľskými očami. Ďakoval jej za vyslobodenie a rozprával jej, že ho jedna zlá čarodejnica zakliala a nikto ho nemohol zo studničky vyslobodiť. Musel čakať, až príde ona, jeho vyvolená, a urobí mu všetko to, čo ona dnes urobila.
„Chceš byť mojou ženou?“ povedal nakoniec. „Ak Tvoj otec privolí, odvediem Ťa zajtra do svojho kráľovstva.“
Kráľ nerád strácal poslednú dcéru, bránil sa, že je ešte mladá, ale nebolo to nič platné, napokon ich predsa zasnúbil.
Len čo ráno vyšlo slniečko a na zámku sa zobudili, prihrmel na nádvorie koč ťahaný ôsmimi bielakmi, tí mali na hlavách biele chochole z pštrosích pier a postroje zo zlatých retiazok, a na zadnom stupátku koča stál sluha mladého kráľa, verný Henrich.
Vtedy, keď jeho pána premenili na žabu, sa verný Henrich tak trápil, že si dal srdce obložiť tromi železnými obručami, aby sa mu od žiaľu a smútku nerozskočilo. Ale teraz už bolo všetko zase dobré, veď tento koč zavezie mladého kráľa aj s nevestou domov.
Keď konečne prišli, verný Henrich pomohol obom do koča a postavil sa zase dozadu na stupátko. Srdce mu od radosti búšilo, div nepuklo.
Tak vyrazili, a keď už mali kus cesty za sebou, začul kráľovič vzadu tresknutie, akoby za ním niečo prasklo. Obrátil sa a zavolal:
„Praská to, Henrich, voz sa láme!“
Henrich odpovedal:
„To nepraská voz, milý pane, to jedna obruč z môjho srdca, bolelo ma to preveľmi, keď ste sedel v studničke, žaba miesto kráľoviča.“ Ešte raz sa po ceste ozvalo tresknutie, a zas ešte raz. Kráľovič si zakaždým myslel, že sa láme voz, a predsa to robili zase len tie obruče, ako odskakovali od srdca verného Henricha: tak sa tešil, že jeho pán je vyslobodený zo zakliatia a že je šťastný.