Boháč a chudobný

Boli dvaja bratia, jeden veľmi bohatý, druhý veľmi chudobný. Raz strážil chudobný svojmu bohatému bratovi snopy na poli a sedel pod kopkou; zazrel bielu ženu, zbierala klasy, ktoré zostali na záhonoch, a zastrkávala ich do kopiek. Keď potom došla až k nemu, chytil ju za ruku a pýtal sa jej, kto je a čo tu robí. – „Ja som tvojho brata Šťastie a zbieram stratené klásky, aby mal viac pšenice.“ – „A prosím ťa, kdeže je moje Šťastie?“ opýtal sa chudobný. – „Na východe,“ povedala biela žena a zmizla.

I umienil si chudobný, že pôjde do sveta hľadať svoje Šťastie. A keď raz nadránom už odchádzal z domu, nečakane vyskočila zo zapecka Bieda, plakala a prosila, aby ju vzal tiež so sebou. „Ach, moja milá!“ povedal chudobný. „Si veľmi slabá a cesta je ďaleká – nedošla by si; ale mám tu prázdnu fľaštičku, zmenši sa, vlez do nej a ja ťa ponesiem.“ Bieda vliezla do fľaštičky a on bez meškania ju zazátkoval a dobre zaviazal. Potom na ceste, keď prišiel k jednému bahnisku, vybral fľaštičku a vstrčil ju do blata, a tak sa Biedy zbavil.

Po nejakom čase prišiel do veľkého mesta a istý pán ho vzal do služby, aby mu kopal pivnicu. „Žiadnu mzdu ti nedám,“ povedal, „ale čo pri kopaní nájdeš, bude tvoje.“ Keď takto nejaký čas kopal, našiel hrudu zlata. Podľa dohody patrila jemu; ale on dal predsa polovicu pánovi a kopal ďalej. Nakoniec prišiel na železné dvere, a keď ich otvoril, bola tam podzemná pivnica a v nej nesmierne bohatstvo. Tu začul z jednej skrine v pivnici hlas: „Otvor, pane môj, otvor!“. I zodvihol veko a zo skrine vyskočila krásna panna, celá biela, poklonila sa mu a povedala: „Som tvoje Šťastie, ktoré si tak dlho hľadal; odteraz budem s tebou a s tvojou rodinou.“ Nato zmizla. On sa potom o svoje bohatstvo opäť podelil so svojím bývalým pánom, a zostal popri tom nesmierne bohatým a jeho majetok sa z dňa na deň množil. Nikdy však nezabudol na svoju núdzu.

Jedného dňa, keď sa prechádzal po meste, stretol svojho brata, ktorý sem prišiel za svojím obchodom. I vzal ho so sebou domov a obšírne mu rozprával všetky svoje príhody: ako videl jeho Šťastie zbierať na poli klásky, ako a kde sa zbavil svojej Biedy a iné veci. Hostil ho u seba niekoľko dní a potom mu dal na cestu veľa peňazí a jeho žene i deťom veľa darov, a rozlúčil sa s ním bratsky.

Ale jeho brat bol neúprimný a závidel mu jeho Šťastie. Cestou domov neprestajne premýšľal, ako by mohol na svojho brata zasa poslať Biedu. A keď prišiel na to miesto, kde jeho brat fľaštičku v blate zakopal, hľadal, dlho hľadal, až ju zase našiel a hneď otvoril. V okamihu vyskočila Bieda von a pred jeho očami rastúc, začala okolo neho radostne skákať, a objímajúc ho, bozkávala ho a ďakovala mu, že ju z väzenia vyslobodil. „A za to budem vďačná tebe i tvojej rodine až do smrti a nikdy vás už neopustím!“

Nadarmo sa závistlivec vyhováral, nadarmo ju posielal k prvému pánovi: nijako sa už nemohol Biedy zbaviť, ani ju predať, ani darovať, ani zakopať, ani utopiť, neprestajne mu bola v pätách. Tovar, ktorý si viezol domov, mu na ceste pobrali zbojníci; keď sa dostal domov žobraním, našiel namiesto svojho domu kopu popola a z poľa mu zatiaľ všetku úrodu pobrala voda. A tak závistlivému boháčovi nezostalo nič iné len – Bieda!