Lstivý direktor

Ako diabla o peniaze ošidil a svoju dušu veru dať nechcel, ale ako aj na neho po čase došlo a nakoniec ho stará bába donútila oženiť sa

Keď bol v Polnej na zámku direktorom Kašpar Khauc, viedol sa tu bohapustý život plný radovánok, hostín a honov, a to všetko stálo veľa peňazí. Direktor rád pozýval k sebe hostí aj muzikantov. Ale najradšej zo všetkého hrával karty. Ako si sadol ku stolu a vzal tie čertove obrázky do ruky, nikto ho od nich nedostal. Šťastie sa ho držalo a často vyhrával, no napriek tomu mu z času na čas chýbali peniaze a on si ich vždy požičal z kniežacej pokladnice.
Dlho išlo všetko ako po masle. Páni sedeli večer pri kartách a pri víne, alebo pozvali muzikantov a pretancovali celú noc. Keď to direktora napadlo, v kniežacej obore sa strieľalo ako na Božie telo. Nejaká dobrá duša sa však našla a povedala kniežaťu pánovi, ako direktor Khauc na jeho panstve hospodári. Knieža pán hneď vedel, koľko udrelo, a poslal list, že príde čo najskôr do Polnej, aby direktor pripravil všetky knihy a dal do poriadku kniežaciu pokladnicu.
„Ktorý čert mu to napískal?“ zlostil sa direktor, keď si list prečítal. „Ako ja s ním budem účtovať, keď je pokladnica napoly prázdna a toľko peňazí nikde do týždňa nezoženiem?“
Toho večera s pánmi nesedel a odkázal ich na iný deň. Sám sa potom vybral k jednej babici, ktorá sa zaoberala čarami a niekedy mu vedela dobre poradiť. Keď pri jej chalupe zaklopal na dvere a otvorila mu, vkĺzol dovnútra ako úhor a rýchlo za sebou zatvoril dvere.
„To je dosť, že si otvorila. Ešte ma niekto uvidí pri tvojich dverách a bude z toho reči po celom meste.“
Babica nebola mladá ani stará, jej remeslo jej však robilo zlú povesť. Keď pánovi zavesila klobúk a plášť, priniesla na stôl krčah vína a veselo sa usmievala: „Žiadne strachy, milosťpane! U mňa už boli rozliční páni a každý dobre pochodil. Na každú bolesť sa nájde nejaký liek.“
Direktor však na jej slová nič nedal. Vedel, že je to chytrá ženská a vypočítavá. Aj od neho už nejaké peniaze vyťahala a vždy mala nastavenú dlaň. Preto na ňu vyštekol:
„Dnes odo mňa nedostaneš nič. Sám by som potreboval sto tisíc dukátov. A ak ich do týždňa nezoženiem, knieža pán ma pošle pred súd.“
„To je zlé, to je veľmi zlé,“ ľutovala ho babica a točila sa okolo ohniska, kde pánovi rýchlo opekala rybu.
„Ja som k tebe neprišiel preto, aby si ma ľutovala,“ zlostil sa direktor. „Radšej mi poraď, kde by som najrýchlejšie prišiel k toľkým peniazom.“
Babica sa vyhovárala tak i onak. Hovorilo sa o nej, že má peňazí viac než dosť, ale ona sa tým nikdy nechválila. Potom hodila rybu na veľký tanier a niesla ju na stôl. Direktor do ryby dvakrát štuchol, ale mal toľko starostí, že mu ani nechutila. Babica sa okolo neho natriasala a stále ho nabádala do jedla aj do pitia, až nakoniec povedala:
„Ja by som mala jednu radu, ale neviem, ako by sa milosťpánovi páčila. Tu môže pomôcť len sám diabol, ten dokáže všetko.“ Direktor vyskočil od stola a schmatol babicu za plece.
„Ty si sa zbláznila! Nič múdrejšie už nevymyslíš?“
Rýchlo sa mu vykrútila a sadla si oproti nemu za stôl. Na krku sa jej hojdal na retiazke rad pekných dukátov a hlboko zapadal do hodvábnej kazajky. „Ako mám pánovi poradiť, keď si sám nemôže pomôcť a nechce ma poslúchnuť. So mnou ešte nikto neprehrával.“
„Ja ťa poslúchnem,“ povedal pokorne. „Ale toho diabla musíš privolať sama.“ Babica sa všelijako vyhovárala, ale keď jej direktor sľúbil bohatú odmenu, čoskoro sa dohodli. Potom zjedol s chuťou večeru a šiel spokojne domov.
Nasledujúci deň sa vystrojená babica k večeru votrela do zámku a zostala u direktora. Všetci ju tu poznali, a preto sa nikto nepýtal, kam ide. Keď bolo okolo polnoci a v zámku už spali, direktor vyšiel na parkán. Pri starej pekárni ležali veľké železné obruče, ktoré tí dvaja postavili jednu vedľa druhej. Babica ich potom všetky popísala svätenou kriedou a urobila okolo nich biely kruh. Obaja vstúpili pod tie obruče a čakali, kým na veži odbije polnoc.
Keď udrela dvanásta, nad Polnou sa zniesla veľká búrka bez dažďa. Blesky z neba len pršali a na rybníku, ktorý obtekal zámok, sa robili veľké vlny. Jedna taká vlna vyhodila na parkán čierneho diabla. Sotva dopadol na obe nohy, rozbehol sa k tým dvom, ale kriedový kruh ho zastavil.
„Čo ste odo mňa chceli, že ste ma privolali až z takej diaľky? Nebyť tých trojitých železných kruhov a toho zaklínania, sotva by som bol prišiel.“
Diabol bol statný nebojsa a direktor zo seba nevedel vypraviť ani slovo. Babica ho dvakrát štuchla do boku, aby konečne povedal, čo chce. Opatrne teda začal: „Vzácny pane, nehnevaj sa na mňa, že som ťa tu s babou vyvolal. Potrebujem však naliehavo pomoc, aby som sa nedostal do veľkej biedy. Ak mi pomôžeš, budem ti navždy vďačný.“
Diabol zablysol očami a spokojne sa zachichotal:
„Neboj sa, rád ti pomôžem. Ale ty sa mi za to upíšeš vlastnou krvou.“
Direktor rýchlo prikývol, aby si to pekelník ešte nerozmyslel, a ten skočil späť do rybníka, ktorému sa odpradávna hovorilo Peklo, lebo vraj práve tadiaľ sa chodilo na druhý koniec sveta. Sotva sa za diablom zavrela voda, už sa zasa driapal hore a niesol so sebou úpis. Hodil ho do kruhu aj s brkom a direktor podpísal. Potom sa diabol vrátil tou istou cestou do pekla a o chvíľku bol späť so svojimi darmi. Všetko išlo rýchlo za sebou.
Direktor by bol najradšej utiekol, ale babica ho držala vzadu za šos, že sa nemohol ani pohnúť.
Keď sa diabol znovu objavil, ťahal za sebou čiernu kobylu. Cez ňu mal prehodený kabátik a brašňu.
„Tu máš, direktor, čo si chcel. To sú tie najvzácnejšie dary, ktoré som mohol pre teba v celom pekle zohnať. Z tejto kožennej brašne nikdy neubúda peňazí a v tomto kabátiku neprídeš o život. V pravom vrecku nájdeš knižku Kryštofku, ktorá ťa povedie k múdrosti. A táto čierna kobyla je taká rýchla, že ťa nikto nedobehne. Ja si po teba o desať rokov prídem a tvoja duša v ten deň prepadne peklu.“
Sotva diabol dohovoril, voda v rybníku sa zasa vzdula vetrom až k parkánu, a keď opadla, diabla tu nebolo. Čierne mračná rýchlo unikali na západ a na veži odbila práve jedna hodina. Direktor bol z tej hrôzy tak stuhnutý, že len hľadel pred seba, ani sa nepohol. Zato babica bola čulá a veselo ohmatávala kobylu.
„Takú by som aj ja potrebovala. Lietala by som na nej sem a tam, až by sa ľudia divili.“
„Daj pokoj!“ osopil sa na ňu direktor. „Ja som musel dať do stávky svoju dušu, aby som sa zachránil, preto budem ešte pánom, a ty, stará, sa plahoč po zemi, ako chceš.“ Opatrne vyliezol zo železných obručí a najprv siahol po koženej brašne. Sotva buchol do vyšívaného pumprlíka, začali z nej padať samé dukáty tak dlho, kým tomu pumprlíkovi nestisol krk.
„Toto by sme teda mali,“ spokojne si vydýchol. „Kým knieža pán príde, pokladnica bude plná peňazí.“ Potom si obliekol zamatový kabátik a vo vrecku nahmatal knižku, ale ani sa do nej nepozrel a rýchlo sadol na čiernu kobylu. Ako ho ucítila v sedle, vyrazila po parkáne ako vietor, preletela nádvorím a vzniesla sa nad rybník ako vták. Babizňa sa na to všetko pozerala s úžasom a zlostila sa, že sama sebe nepomohla k šťastiu, keď je direktor taký lakomec. A on bol zasa celý šťastný, keď s kobylou dosadol späť na parkán.
„To nie je obyčajný kôň,“ vravel, keď zosadol z koňa a vzal ho za uzdu. „Budem mať čo robiť, aby som ho uhlídal.“ Potom dal babici pár dukátov a pustil ju tajnou bránkou von. Ani mu nepoďakovala. Vedela, že sa direktor bez nej aj tak dlho nezaobíde. „Veď ja sa ešte dočkám, panáčik, že mi všetko splatíš aj s úrokmi,“ povedala si v duchu a ponáhľala sa tmavými uličkami k svojmu domčeku na konci mesta. V Polnej čakali všetci kniežaťa pána. Dôchodkoví, obročnoví pisári, rybničiar aj šafár sa tešili, že konečne dôjde na ich direktora a bude koniec jeho slávy. Aj keď si nejeden sám z nich vrecko namazal, direktorovi ten panský život nikto neprial. Keď knieža pán prišiel so svojím sprievodom, všetci sa pred ním kláňali až k zemi a každý mu chcel veľa povedať. Direktor ho zaviedol do kniežacích komnát a až po dobrom obede sa knieža pán objavil znovu v zámockej kancelárii. „Prišiel som sa pozrieť na vaše počty, direktor!“ povedal a čakal, čo mu odpovie. Ale on sa len usmial a najstaršiemu pisárovi podal kľúče od pokladnice, aby sa nemusel sám namáhať. Pisár sa snažil truhlicu odomknúť čo najrýchlejšie, ale triasli sa mu ruky. Konečne zámka povolila, ťažké veko sa otvorilo a všetci naokolo strnuli od údivu. Truhlica bola prázdna.
„Čo to má znamenať, direktor?“ spýtal sa prísne knieža pán a pisári sa hneď naťahovali jeden cez druhého, aby aj oni videli do tej prázdnej truhlice.
„Nič sa nestalo, kniežacia Jasnosť!“ zdvorilo a pokojne odpovedal direktor. „Toľko peňazí nechať v pokladnici zámockej kancelárie sa mi zdalo nerozumné, a preto poďte za mnou, Jasnosť!“
Direktor zaviedol kniežaťa pána vedľa do komôrky, kde bolo plno starých písomností a kníh. Stlačil pri skrini tajnú pružinu, tá sa pomaly otočila a za ňou sa objavila ešte jedna komora. Uprostred nej stála truhlica väčšia než prvá a bola plná dukátov. „Dobre! Dobre to urobil, Herr direktor!“ radostne sa usmieval knieža pán a volal na pisárov, aby mu truhlicu odniesli do koča. „Toto bolo milé, direktor, ja mu to nikdy nezabudnem,“ povedal a dal osedlať koňa. Ponáhľal sa zasa do paláca vo veľkom meste, kde bol život celkom iný.
Direktor Khauc zostal v Polnej aj naďalej direktorom na veľký údiv všetkých úradníkov a mešťanov. Odvtedy, čo mal zmluvu s peklom, nikomu sa ho nepodarilo oklamať. Všetko vedel a nič mu neušlo. Keď si s niečím nevedel rady, vybral z vrecka Kryštofku, pohladil knižku po chrbte a hneď mal na všetko odpoveď. S tou kobylou to však bolo horšie. Bola taká žravá, že slamu pod sebou zožrala skôr, než ju tam paholok nastlal. Raz direktor priviazal kobylu k chalupe a šiel dovnútra niečo vybaviť. Kým vyšiel von, kobyla ožrala pol slamenej strechy, inokedy zasa celú kopu slamy. Každý sa koňa bál a direktor ho nakoniec kŕmil sám. Od istého času sa na zámku všetko darilo, ale prišla do toho vojna a do Polnej prišli vojaci. Ich komandant začal prikazovať, čo potrebuje.
„Do zajtra dáte tisíc chlebov, päťsto mier ovsa pre kone a desať volov na zabitie. Ak nám ich nedáte, budeme strieľať na zámok.“ Direktor sa vojenského pána ale nezľakol.
„To bude ťažké zadovážiť. Aj keby som dal vymetať všetky múčnice a sýpky, dokopy toľko nezoženiem. A v maštaliach stojí sotva tretina dobytka. Ak vám dám posledné, sami budeme žobráci.“
Komandant sa rozzúril, vytiahol pištoľ a bác. Direktora trafil guľkou rovno do hlavy. Ten sa len otriasol, ako keď ho ovad štípne, a guľka mu padla k nohám. „Takto spolu kamaráti nebudeme, komandant! Nemám rád, keď niekto zbytočne mrhá časom. Najlepšie bude, keď rýchlo zmiznete, inak budem strieľať ja.“ Ako to komandant videl a počul, zrazil päty a už bol z dverí. Potom dal trúbiť poplach, vojaci sa zdvihli a z Polnej ešte toho dňa odtiahli.
Keď sa ale blížil desiaty rok, direktorovi nebolo do skoku, ani s pánmi sa nezabával. Sedával sám po večeroch a upíjal z pohára vína. Usilovne rozmýšľal, ako by toho diabla pretiahol a pridal si ešte niekoľko rokov života. Keď vzal do ruky Kryštofku a pýtal sa jej, knižka mlčala.
„Nič nepomôže, musím k tej babici. Azda na niečo príde.“
Toho večera nechal čiernu kobylu doma a vyšiel si len tak potichu, aby nikto nevedel kam. Keď zaklopal v domčeku na dvere, samy sa pred ním otvorili. Vošiel dovnútra a babica naňho čakala. „Pekne vítam, milosťpane! Čože by ste odo mňa radi?“
„Čo sa ma vypytuješ, keď dobre vieš, prečo som prišiel,“ osopil sa na ňu direktor a sadol si za stôl práve tam, kde kedysi sedával, a nechal na nej, aby mu zavesila klobúk a plášť. Za tie roky babica nezmladla, ale stále bola pekne pri tele a čulá ažaž. Chodila okolo pece ako mladica a sadila chlieb. Mala plné ruky práce. Direktor sa na ňu pozeral, ako jej to ide pekne od ruky. „Počúvaj, odkedy ty pečieš chlieb v noci?“
„Len sa nečudujte, milosťpane! Keď je mesiac v splne ako dnes, napečiem dvakrát toľko chleba ako inokedy.“
Keď bola s prácou hotová, až vtedy si sadla oproti nemu za stôl. Chvíľu si direktora prezerala a stále mala na krku tie zlaté dukátiky. „To ma ani nepohostíš?“ podivil sa.
„Prečo by som nepohostila, milosťpane! Ale dávno ste tu už neboli a ja som odvykla panským návštevám. Ak však nepohrdnete, niečo by som vám dala,“ a priniesla na miske kus pečeného mäsa.
Pustil sa s chuťou do jedla. Všetko spratal, až potom si posťažoval, že desať rokov uplynulo ako voda a diabol príde čo nevidieť.
„Keď príde, tak príde,“ povedala babica. „Daj mu takú otázku, na ktorú neodpovie, a vlastný krk na to vsadím, že milosťpán zostane nažive.“
„Len aby si mala pravdu. Neviem, čo by som dal za to, keby som tu mohol ešte pár rokov zostať. Ale na čo sa mám toho diabla spýtať?“
„To už nechajte na mne, milosťpane!“ usmievala sa babica a postavila pred neho na stôl krčah vína.
Potom mu dlho čosi šepkala do ucha a direktor z toho bol taký vyjavený, že sa nezmohol ani na odpoveď. Keď všetko zvážil, povedal babici, aby tej noci k nemu prišla, a ona ho vyprevadila z dverí ako za mladi.
Keď sa priblížil osudný deň desiateho roku, direktor nejedol ani nepil, len čakal, či ho tá babica zachráni. Večer pribehla do zámku a niesla so sebou trávny kôš. Tajne ju pustil k sebe do komnaty, ani svetlo nezapálil, a čakali spolu do polnoci. Len čo udrela dvanásta, dvere na parkán sa rozleteli. Vietor v pekelnom rybníku zdvihol veľkú vlnu a na tej vlne sa opäť vyhupol na svet sám diabol. Otriasol sa, posunul klobúk a šiel do zámku po direktora. Keď vstúpil k nemu do komnaty, uvidel ho, ako sedí pri krbe celý skrčený.
„Tak sa chystaj, direktor! Už je tvoj čas, prišiel som si po teba.“ Ale direktor sa ani nepohol, len mädlil v ruke Kryštofku.
„Nie som s tvojimi darmi spokojný. Márne tu hľadám odpoveď na čudnú vec, ktorá sa mi prihodila dnes podvečer.“
„Povedz, čo chceš vedieť, a ja ti rád odpoviem,“ povedal diabol a direktor mu rýchlo ukázal na posteľ s baldachýnom, ktorá stála v rohu komnaty.
„Nejaké zviera sa mi nasťahovalo do postele a ja som sa nemohol ani poriadne vyspať. Teraz rozmýšľam, kde sa tu vzalo a čo je vlastne zač.“
Diabol bol zvedavý a rýchlo sa hrnul k posteli. Ako odkryl záclonu, uvidel škaredú hlavu obrastenú perím a dve predné laby čierne ako smola. Páchlo to všelijako. Zľakol sa, lebo sám nevedel, čo to je. Jedna po polnoci ešte neodbila a právo všetko vedieť bolo na direktorovej strane. Zrazu to hrozné zviera začalo liezť z postele a strašne škrekotalo. Diabol sa zľakol a bol tam preč. V maštali vzal čiernu kobylu, zakrúžil s ňou nad rybníkom a potom zapadol do kalných vôd. Direktor sa na to všetko pozeral oknom a bol rád, keď sa vlny na rybníku utíšili a mesiac zasa svietil ako rybie oko. Obrátil sa k posteli a zavolal. „Vylez von, babica! Všetko zlé je zažehnané.“
Babica z postele ale nevyliezla, len stiahla z hlavy trávny kôš polepený husacím perím a vyhodila na zem dve kopisti pomazané smolou. Potom sa uvelebila v perinách a spokojne si vydýchla.
„Milý direktor, za každú službu musí byť nejaká odmena a ja som sa už dosť naslúžila, teraz budeš slúžiť zasa ty mne. Vezmeš si ma za ženu.“ Keď to direktor začul, myslel si, že sa babica zbláznila. Začal ju ťahať z postele, ona mala väčšiu silu než on a začala kričať, až sa zbehli slúžky. Len čo ich uvidela vo dverách, hneď na ne volala:
„Robte! Robte poriadok! Pán by si už tiež rád ľahol, ale ešte ste mu nenatriasli periny. A ja ako direktorka to predsa robiť nebudem.“
Slúžky mali oči navrchu hlavy a snažili sa novej pani čo najlepšie poslúžiť. Úbohý direktor sa nezmohol ani na slovo, lebo to bola prvá ženská, ktorá ho dobehla. Jedného diabla sa zbavil a druhého si musel vziať, bola z toho svadba. Direktorka ho strážila ako oko v hlave a viedla dom po panský. Direktor sa už nikdy nemohol obzrieť za žiadnou cudzou sukňou, inak bol na zámku oheň na streche. A keď pani direktorka začala kričať, bolo to všade pekne počuť. Márne sa direktor tajne radil s knižkou Kryštofkou, tá v tú noc stratila svoju čarovnú moc. Kožená brašňa mu zostala, ale za pumprlíka mohol ťahať, ako chcel, zlatý dukát z nej už nikdy nevypadol.
Keď umrel, direktorka ho pochovala v hrobke kostola v Polnej a na jeho rakvu dala tabuľku s nápisom „Kaspr Khauc, dominia polenského direktor“. Potom bývala ešte dlhé roky v Polnej a každý deň sa modlila za hriešnu dušu svojho milého manžela.