Bratček a Sestrička

Bratček vzal Sestričku za ruku a povedal:
„Odvtedy, čo naša mamička zomrela, nastali nám zlé časy. Macocha nás bije celé dni a vyháňa nás preč. Tvrdé kôrky chleba, ktoré zostanú, sú naša strava; aj ten psík pod stolom sa má lepšie, veď mu často hodí chutné sústo. Boh sa zmiluj, keby to naša matka vedela. Poď, pôjdeme spolu do sveta.“
Tak išli celý deň, a pretože pršalo, povedala Sestrička:
„To Boh a naše srdcia spolu plačú.“
Večer prišli do hlbokého čierneho lesa a boli celí unavení od žiaľu, hladu a z tej dlhej cesty, tak si ľahli do jedného vydlabaného stromu a tam zaspali.
Na druhé ráno, keď sa zobudili, stálo slnko už vysoko na oblohe a hladilo ich horúcimi lúčmi.
Vtedy povedal Bratček:
„Sestrička, ja mám smäd, keby som vedel, kde je studnička, hneď by som išiel a napil sa. Počujem niečo šumieť.“
Bratček teda vstal, vzal Sestričku za ruku a išli hľadať prameň.
Macocha bola však zlá čarodejnica a dobre vedela, že deti utekajú, a tak ich tajne sledovala, ako to čarodejnice vedia, a všetky studničky, potôčiky aj pramienky v lese začarovala.
Keď teraz našli iskrivý potôčik, ako si cez kamene vesele poskakuje, chcel sa z neho Bratček napiť, ale Sestrička začula, ako prameň spieva čudnú pesničku:
„Kto sa zo mňa napije, v tigra sa hneď premení!“
Zvolala:
„Prosím Ťa, Bratček, nepi, inak sa zmeníš na divú šelmu a mňa roztrháš!“
Bratček sa teda nenapil, hoci mal taký veľký smäd, a povedal:
„Dobre, počkám do ďalšieho prameňa.“
Keď prišli k inému potôčiku, začula Sestrička, ako si aj on spieva čudnú pesničku:
„Kto sa zo mňa napije, vo vlka sa hneď premení!“
Zvolala:
„Prosím Ťa, Bratček, nepi, inak sa zmeníš na vlka a mňa zožerieš!“
Bratček sa teda nenapil a povedal:
„Dobre, počkám do ďalšieho prameňa, ale tam sa napiť musím, môžeš hovoriť, čo chceš, smäd ma celého spaľuje.“
Keď prišli k tretiemu potôčiku, začula Sestrička, ako si aj on spieva čudnú pesničku:
„Kto sa zo mňa napije, v srnca sa hneď premení!“
Zvolala:
„Prosím Ťa, Bratček, nepi, inak sa zmeníš na srnca a ujdeš mi!“
Ale Bratček už kľačal dolu pri potôčiku a tej vody sa napil, sotva sa však prvá kvapka dotkla jeho pier, zmenil sa na srnčeka.
Sestrička sa rozplakala nad svojím úbohým zakliatym Bratčekom, srnča tiež plakalo, sedeli smutne vedľa seba, až dievčatko povedalo:
„Upokoj sa, milé srnča, ja Ťa nikdy neopustím.“
Potom Sestrička zložila svoju zlatú podväzku a uviazala ju srnčaťu okolo krku. Natrhala ostricu a upletala z nej jemný povraz, uviazala na neho srnčeka a viedla ho ďalej a ďalej do lesa. A keď dlho, predlho išli, prišli k lesnej chalúpke. Sestrička sa pozrela dovnútra, a pretože chalúpka bola opustená, pomyslela si:
„Tu by sme mohli zostať a bývať.“
Potom nazbierala srnčekovi jemné chvojiny a mach, aby mu z toho upravila mäkké lôžko, a každé ráno potom chodila do lesa, aby tam zbierala korienky, lesné plody a oriešky a pre srnčeka trhala mäkkú trávu. Večer, keď bola Sestrička unavená a pomodlila sa, položila si hlavu na srnčekov chrbátik, to bol jej vankúšik, a spokojne spolu zaspali. A keby mal Bratček svoju ľudskú podobu, bol by to naozaj skvelý život, aký viedli.
Dlhý, predlhý čas spolu v tej divočine sami žili.
Ale raz sa stalo, že kráľ tej krajiny usporiadal v tom lese veľký hon. Medzi stromami bolo počuť húkanie lesných rohov, štekot psov a pokrik poľovníkov; a srnček veľmi zatúžil byť pri tom.
„Ach,“ povedal: „Sestrička, pusť ma von na lov, už to tu dlhšie nevydržím.“
A tak dlho prosil, až dievča nakoniec súhlasilo.
„Ale,“ povedala mu: „večer sa vráť, ja pred tými divokými poľovníkmi chalúpku zamknem, a aby som Ťa spoznala, že si to Ty, zaklop a povedz: .....
Sestrička predrahá, pusť ma dovnútra ...... keď to nepovieš, neotvorím.“
Srnček vybehol von a bolo mu krásne a bol celý veselý z tej nadobudnutej slobody. Kráľ a jeho poľovníci zbadali to krásne zviera a pustili sa za ním, ale nemohli ho dostihnúť, a keď si mysleli, že ho už majú, vtedy skočil srnček do krovia a zmizol.
Keď sa zotmelo, bežal Bratček k chalúpke, zaklopal na dvere a povedal:
„Sestrička predrahá, pusť ma dovnútra!“
Vtedy sa otvorili malé dvierka, srnec vskočil dovnútra a celú noc odpočíval na svojom mäkučkom lôžku.
Na druhé ráno prišli poľovníci znova, a keď srnec opäť začul húkanie lesných rohov a krik poľovníkov, zase nemal pokoja a prosil:
„Sestrička, otvor mi, musím von.“
Sestrička mu otvorila a povedala:
„Ale večer musíš byť späť a svoje heslo povedať.“
Keď kráľ a jeho poľovníci srnca so zlatým obojkom opäť zazreli, pustili sa všetci za ním, ale on bol na nich príliš rýchly a hbitý. Tak to šlo celý deň, ale nakoniec ho poľovníci obkľúčili a jeden z nich ho zranil na nohe, takže začal krívať a utekal pomalšie.
Jeden z poľovníkov sa za ním tajne vydal a sledoval ho až k chalúpke a počul, ako volá:
„Sestrička predrahá, pusť ma dovnútra!“
Potom videl, ako sa otvorili dvere a za srnčekom sa zase zavreli. Poľovník išiel ku kráľovi a všetko mu porozprával, čo počul a videl.
Vtedy rozhodol kráľ:
„Lov bude zajtra pokračovať.“
Sestrička sa však strašne zľakla, keď videla, že jej srnček je zranený. Umyla mu krv, priložila na ranu bylinky a povedala:
„Choď si ľahnúť, milý srnček, aby si sa uzdravil.“
Ale tá rana bola taká nepatrná, že keď srnec ráno vstal, viac ju necítil, a keď zvonku začul hluk lovu, povedal:
„Ja sa ovládnuť nemôžem, musím byť pri tom!“
Sestrička plakala a prosila:
„Oni Ťa zabijú a ja tu na tom Božom svete zostanem sama, nikam Ťa nepustím.“
„Potom zomriem od žiaľu,“ odvetil srnček: „keď počujem zvuk lesného rohu, samy od seba mi nohy bežia von.“
Tak Sestrička nevidela inú pomoc, než dvere s ťažkým srdcom odomknúť a srnčeka nechať celého šťastného odbehnúť do lesa.
Keď ho kráľ zazrel, povedal poľovníkom:
„Teraz ho budeme celý deň prenasledovať až do večera, ale nesmiete ho nikto zraniť.“
Keď slnko zapadlo, povedal kráľ tomu poľovníkovi:
„Teraz poď a ukáž mi tú chalúpku!“
A keď stál kráľ pred dverami, zaklopal a zvolal:
„Sestrička predrahá, pusť ma dovnútra!“
Dvere sa otvorili, kráľ vošiel dovnútra a tam bolo dievča také krásne, že krajšie ešte nevidel. Sestrička sa zľakla, keď videla, že vstúpil nejaký muž, ktorý mal na hlave zlatú korunu. Ale kráľ vyzeral priateľsky, vzal ju za ruky a opýtal sa:
„Chceš ísť so mnou na zámok a stať sa mojou ženou?“
„Áno,“ odvetila Sestrička: „Ale srnček musí so mnou, toho ja nikdy neopustím.“
Kráľ odvetil:
„Môže zostať pri Tebe po celý Tvoj život a nikto mu neublíži.“
Medzitým pricupkal aj srnec, Sestrička ho uviazala na povraz z ostrice a vyviedla ho von. Kráľ ju posadil pred seba na koňa a spoločne išli na zámok. Potom oslavovali veľkú a nádhernú svadbu, zo Sestričky bola hneď pani kráľovná a žili dlhý čas spokojne a v láske. Aj o Bratčeka bolo dobre postarané a vesele pobehoval po zámockých záhradách.
Zlá macocha, kvôli ktorej deti vtedy utiekli do lesa, si myslela, že Sestričku určite roztrhala divá zver a úbohého Bratčeka v srnčej podobe už dávno poľovníci zabili. Keď však teraz počula, ako skvele sa im vedie, zloba a závisť mocne hýbali jej čiernym srdcom a nemala pokoja a ako by tým dvom ublížila, premýšľala celé dni a noci.
Jej dcéra, ktorá bola škaredá ako noc a mala len jedno oko, jej robila výčitky:
„Stať sa kráľovnou, to šťastie malo patriť mne!“
„Upokoj sa, dievčatko!“ povedala jej stará mama a spokojne pokračovala:
„Keď príde ten správny čas, budem pri tom!“
A čas sa naozaj priblížil a kráľovná porodila krásneho chlapčeka a kráľ bol práve na love. Vtedy na seba stará čarodejnica vzala podobu komornej, vošla do komnaty, kde kráľovná ležala, a povedala jej:
„Poď, kúpeľ je pripravený, to Ti urobí dobre a vráti stratené sily, poponáhľaj sa, nech nevychladne.“
Jej dcéra jej bola nablízku, a tak obe zoslabnutú Sestričku schmatli a odniesli ju do kúpeľa, tam ju položili do vane a vyšli von. Dvere starostlivo zvonku zamkli a utiekli preč. Pretože ten kúpeľ bol pekelne vyhriaty, úbohá kráľovná sa v ňom za malú chvíľu udusila.
Keď to bolo vykonané, vzala čarodejnica svoju dcéru, na hlavu jej posadila čepiec a položila ju do postele na kráľovnino miesto. Dala jej aj podobu úbohej Sestričky, len to chýbajúce oko vyčarovať nevedela. Aby to však kráľ nezbadal, mala byť k nemu vždy obrátená len tou stranou, kde oko mala.
Večer, keď sa kráľ vrátil domov a počul, že sa mu synček narodil, od srdca sa zaradoval a chcel ísť za svojou ženou, aby videl, ako sa jej darí.
Vtedy stará žena rýchlo povedala:
„Počkaj, kráľ, tie záclony neroztváraj, kráľovná sa ešte nesmie pozerať do svetla, musí mať pokoj.“
Kráľ to teda neurobil a nevedel, že v posteli leží falošná kráľovná.
Keď však o polnoci všetko spalo, vtedy uvidela pestúnka, ktorá sedela v detskej izbe pri kolíske a strážila, ako sa otvorili dvere a dovnútra vošla Sestrička. Vzala dieťa z kolísky, položila si ho do náruče a dala mu piť. Potom mu natriasla vankúšik a položila ho späť. A nezabudla ani na srnčeka, išla do kúta, kde ležal, pohladila ho po chrbte a potom vyšla dverami zase von.
Pestúnka sa ráno pýtala stráže, ktorá celú noc na zámku tiež bdela, či videli niekoho vchádzať. Ale strážcovia odvetili:
„Nie, nikoho sme nevideli.“
Tak to šlo po mnoho nocí a to zjavenie nikdy nevyslovilo ani slovo a pestúnka, ktorá to vždy pozorovala, sa ho osloviť neodvážila.
Keď uplynul nejaký čas, vtedy sa kráľovná jednej noci dala do reči:
„Čo si počne moje dieťa? Čo si počne Bratček? Už len dvakrát môžem prísť a nikdy viac!“
Komorná jej na to nepovedala nič, ale len čo Sestrička zmizla, bežala ku kráľovi a všetko mu porozprávala.
A povedal kráľ:
„Bože, čo to môže byť? Budem ďalšiu noc pri dieťati strážiť!“
Večer išiel kráľ do detskej izby. O polnoci sa zjavila Sestrička a povedala:
„Čo si počne moje dieťa? Čo si počne Bratček? Už len raz môžem prísť a nikdy viac!“
Postarala sa o dieťa ako zvyčajne a zmizla.
Kráľ ju osloviť neodvážil, ale strážil pri dieťati aj nasledujúcu noc. A Sestrička povedala znova:
„Čo si počne moje dieťa? Čo si počne Bratček? Teraz som prišla naposledy a nikdy viac!“
To sa už kráľ nemohol viac udržať, vrhol sa k Sestričke a povedal jej:
„Ty nemôžeš byť nikto iný než moja milovaná žena!“
Ona odvetila:
„Áno, ja som Tvoja žena!“
V tom okamihu sa jej z Božej milosti navrátil život, bola zdravá a krásna ako predtým. Rozprávala kráľovi o tom zločine, ktorého sa na nej zlá čarodejnica a jej dcéra dopustili.
Kráľ ich nechal predviesť pred súd a bol nad nimi vynesený nemilosrdný rozsudok. Dcéra bola odvedená do hlbokého lesa, kde ju divá zver roztrhala, a jej matka čarodejnica bola upálená na hranici.
V tej hodine, keď sa jej telo zmenilo na popol, premenil sa Bratček opäť na človeka a žili v láske spoločne až do konca svojich dní.