Anežka v skale

Bola raz rozľahlá planina a na tej planine stála osamelá skala. Stála tam už dlhé desaťročia, storočia, azda tisícročia. Len zriedka k nej však zablúdil živý tvor. V skale bola jaskyňa.
Jedného dňa sa stalo, že do jaskyne vbehlo malé dievčatko. Vybralo sa s rodičmi na výlet a pri skale si chceli odpočinúť. Kým rodičia sedeli v tráve, dievčatko sa tešilo zo svojho objavu. V jaskyni našlo pramienok čerstvej chladivej vody a páčila sa mu aj ozvena jeho hlasu, keď radostne pokrikovalo na mamičku a ocka, aby sa išli tiež pozrieť.
Skala s úsmevom pozorovala dovádzanie dievčatka. „Ach, ako je to krásne, keď tu nie som sama. Ach, ako je pekné počuť detský smiech,“ hovorila si. Potom jej však napadlo, že dievčatko odíde a ona, skala, tu zostane zase sama. Rozhodla sa teda skala, že dieťa v sebe ukryje a nevydá. Ako si umyslela, tak urobila. Ozval sa ohlušujúci rachot a vchod do jaskyne zavalili obrovské balvany. Márne rodičia volali, márne matka plakala, márne otec búchal do kameňa. Skala sa už neotvorila a úbohé dievčatko v nej zostalo uväznené.
Dievča, volalo sa Alžbeta, žilo od tej chvíle v jaskyni. Z chladivého pramienka pilo vodu, štrbinou v strope skaly hľadelo na modrú oblohu. Skala s ňou z času na čas rozprávala, ale aká je to reč so skalou? Alžbete sa cnelo. Uplynulo niekoľko rokov a Alžbeta prosí skalu:
„Skala, milá skala. Už koľko rokov som nevidela slnko, už koľko rokov som necítila jeho lúče na svojej koži. Pusť ma von len na chvíľočku. Sľubujem Ti, že sa vrátim, len čo sa nadýcham čerstvého vzduchu.“
„Dobre,“ povedala skala, „môžeš vyjsť von. Ale ako zástavu mi tu musíš nechať svoje srdce. Inak viem, že by si sa nevrátila.“
Alžbeta s povzdychom odložila svoje srdiečko v jaskyni a potom ju skala pustila von.
To bola krása. Tráva voňala, v diaľke sa zelenal les. Slniečko vyslalo k Alžbete svoje lúče a zohrialo jej bledé líca. Tak krásne Alžbete už dávno nebolo. Najradšej by sa rozbehla po planine preč, preč od svojho väzenia. Ale nemohla, jej srdce ju volalo späť. Ešte sa prejdem okolo skaly po čerstvej tráve, pomyslela si Alžbeta, potom sa vrátim.
Tomáš bol mlynársky učeň. Každý deň musel z domu dlhou cestou do susednej dediny, kde stál na rieke mlyn. Vždy, keď prechádzal okolo osamelej skaly, spomenul si, že sa hovorí, že v sebe skala uväznila dievčatko. Myslel na to aj dnes, keď zbadal blízko zavaleného vchodu do jaskyne dievča. V jednom okamihu tam dievča bolo a v druhom už nie. Kam zmizlo? čudoval sa Tomáš. Nebolo iného vysvetlenia, než že vstúpilo do skaly. Ale kadiaľ? Tomáš skúmal skalu zo všetkých strán, ale neobjavil v nej ani štrbinku. Sklamane išiel domov, ale to, čo videl, mu nešlo z hlavy. Chodieval ku skale a celé hodiny sedával opodiaľ, opretý o mladý strom, akoby čakal, kedy sa dievča znova objaví.
Dočkal sa. Alžbeta jedného večera opäť vyšla z jaskyne. Blažene privrela oči a vdychovala vôňu letných kvetov, rozosiatych po lúkach naokolo.
Tomášovi sa dievča páčilo. Bolo krehké a bledé, modré oči sa mu videli ako dve jasné hviezdy. Zamiloval sa.
Alžbeta sa ho spočiatku zľakla, ale keď zistila, že jej neublíži, bola šťastná, že môže hovoriť s človekom, a aj ona pocítila k mládencovi lásku.
„Nevracaj sa do skaly,“ povedal jej Tomáš, „poď so mnou k mojim rodičom a ja si Ťa vezmem za ženu.“
Alžbeta mu smutne vysvetlila, že jej srdce zostáva vždy vnútri skaly. „Nikdy sa mi nepodarí uniknúť,“ povedala a slzy jej stekali po lícach, keď sa vracala do svojho príbytku. Skala sa za ňou zavrela. Tomáš do nej búchal, až mal dlane krvavé, ale kameň sa nepohol. „Nie!“ zvolal Tomáš, „Alžbetu Ti nenechám!“ Naposledy udrel do balvana a vybral sa na cestu za pustovníkom, ktorý žil v hlbokých lesoch. Ten jediný azda mohol vedieť, ako nad mocnou skalou zvíťaziť.
„Nebude to ľahké,“ povedal pustovník. „Vypotíš potoky krvavého potu, kým skalu premôžeš, pokiaľ vyčerpaním nepadneš skôr, než sa Ti to podarí.“
„Ničoho sa nebojím,“ odpovedal Tomáš.
Pustovník pokračoval:
„Každá skala má hlboko pod zemou žilu, ktorá jej dodáva silu. Žila je však ukrytá hlboko, prehlboko pod povrchom zeme. Keď sa Ti podarí ju preťať, Alžbeta bude voľná.“
Tomáš si zaobstaral niekoľko motýk a krompáčov a vydal sa ku skale.
„Ho ho ho!“ smiala sa skala, keď začal kopať. „Myslíš, že sa prekopeš k svojej milej?“
Tomáš neodpovedal a kopal ďalej.
„Prestaň ma už štekliť tými svojimi motykami,“ chichotala sa skala, keď Tomáš kopal už druhý rok. „Pozri sa na seba, čoskoro sám padneš do jamy, ktorú si vykopal. Vzdaj to, kým je čas.“
Tomáš zaťal zuby a kopal ďalší rok a potom ešte ďalšie dva. Bol už veľmi slabý, schudol tak,
že bol len kosť a koža, na rukách krvavé mozole. A žilu dosiaľ nenašiel. Začal strácať nádej. Skala sa mu len smiala.
Zastavil sa v práci a narovnal chrbát. Oprel bradu o násadu motyky a díval sa okolo seba. Až teraz si uvedomil, koľkokrát prešla jar, leto, jeseň a zima, kým on len kopal a kopal, bez toho aby vnímal, či svieti slnko alebo prší. Už nemôžem ďalej, povedal si.
„Choď domov, úbožiak,“ prehovorila skala, akoby vedela, na čo Tomáš myslí. „Okúpaj sa, zalez do načechraných periem pri kachliach.“ Áno, predstava to bola sladká. Ale to by som sa nesmel volať Tomáš! Nevzdám sa. Nie, rozhodne nie teraz, keď už môžem byť skoro pri cieli. Vzal motyku a niekoľkokrát sa zahnal, keď naozaj uvidel rudozlatú žilu.
V tej chvíli aj skala pochopila, že prehrala, a chcela vyjednávať.
„Tomáši, nenič ma, vydám Ti Alžbetu, mám ju rada ako vlastnú dcéru. Nikdy som si neželala nič iné, než aby bola šťastná…“ Ale Tomáš ju nevypočul. Rozmáchol sa motykou a stačilo len raz seknúť, žila praskla. Skala v tú ránu zvetrala a pred Tomášovými očami sa začala drobiť. Naposledy vykríkla a premenila sa na kopu prachu.
Alžbeta s Tomášom sa chytili za ruky a išli do dediny k Tomášovým rodičom. A keď sa Tomáš okúpal, poriadne najedol a poriadne vyspal, konala sa veľká svadba. Dopočuli sa o nej aj Alžbetini rodičia a prišli za svojou dávno stratenou dcérou.