Keď sa spolčí mačka s myšou

Jedna mačka sa zoznámila s myškou a toľko jej nahovorila o svojej veľkej láske a priateľstve, až sa myš nakoniec nechala prehovoriť, aby spolu bývali v jednom dome a spoločne hospodárili. Žili spolu pekne a bola to úplná idylka.
„Ale na zimu si musíme zadovážiť niečo do zásoby, inak budeme hladné,“ povedala mačka. „Ty sa predsa nemôžeš odvážiť všade, myška, ešte aby si sa mi niekde chytila do pasce, to by tak chýbalo!“
Podľa tej múdrej rady sa naozaj zariadili a kúpili hrnček masti. Lenže nevedeli, kam by si ho mali dať. Dlho rozmýšľali a uvažovali, až nakoniec mačka povedala:
„Ja už viem. Najlepšie bude, keď ho schováme do kostola, odtiaľ si nikto netrúfne nič vziať. Postavíme ho pod oltár a skôr ho nenačneme, kým to nebude potrebné.“
Odniesli teda hrnček do kostola a mali ho bezpečne schovaný.
Ale netrvalo dlho a mačka dostala úžasnú chuť na masť a vraví myške:
„Aby som nezabudla, myška: sesternica ma žiada, aby som išla za krstnú. Narodil sa jej synček, biely s hnedými škvrnkami, tomu mám ísť za krstnú. Nechaj ma dnes ísť na krstiny a postaraj sa o domácnosť sama.“
„Bez problémov,“ odpovedala myška, „len choď s pánom Bohom, a keď budeš jesť niečo dobré, spomeň si na mňa: aj ja by som si rada oblizla sladkého červeného vína, ktoré sa pije na krstinách.“
Ale všetko to bola lož, mačka žiadnu sesternicu nemala a nikto ju za krstnú nezval. Išla rovno do kostola, prikradla sa k hrnčeku s masťou a začala olizovať, až vrchnú tučnú vrstvu zlízala. Potom sa vybrala na prechádzku po strechách a obzerala si mesto, napokon sa natiahla na slniečko, a kedykoľvek si spomenula na ten hrnček s masťou, hneď sa oblizla a otierala si fúziky. Domov prišla až celkom k večeru.
„Tak už zasa doma?“ vítala ju myška. „Iste tam bolo veselo a dobre si sa mala.“
„No, ušlo to,“ odpovedala mačka.
„A akože ste dieťa pokrstili?“ spýtala sa myš.
„Vrchpreč,“ povedala mačka stručne.
„Vrchpreč!“ vypískla myš, „to je ale čudné meno, také zvláštne, to máte v rodine?“
„Čo je na ňom také divné,“ odpovedala mačka, „nie je to meno o nič horšie ako Omrvinkrad, ako sa volajú tvoje krstné deti.“
Onedlho dostala mačka zasa chúťky. Povedala myške:
„Budeš zasa taká dobrá a postaráš sa o domácnosť sama? Žiadajú ma po druhý raz za krstnú, dieťa má biely prúžok okolo krku, už preto nemôžem odmietnuť.“
Dobráčka myš súhlasila a mačka sa okľukou prikradla ku kostolu a masť z hrnčeka do polovice vyzlízala.
„Pravdu povediac,“ vravela si, „najlepšie vždy chutí to, čo zjeme sami,“ a bola so svojou dnešnou prácou spokojná.
Keď prišla domov, spýtala sa myška:
„Akože ste pokrstili toto dieťatko?“
„Polpreč,“ odpovedala mačka.
„Polpreč! Nehovor ..... toto meno som ešte nikdy v živote nepočula,“ čudovala sa myška. „Stavím sa, že vôbec nie je v kalendári!“
No, mačka sa namlsala a čoskoro sa jej zasa zbiehali slinky na tú dobrotu.
„Do tretice všetkého dobrého,“ povedala myške, „zasa mám ísť za krstnú.
Dieťa je celé čierne, len labky má biele, inak po celom tele ani jediný biely chlpík, to sa vyskytne sotva raz za koľko rokov. Však ma necháš ísť?“
„Vrchpreč! Polpreč!“ odpovedala myška, „to sú čudné mená, predsa mi to stále leží v hlave.“
„No, večne sedíš doma vo svojom tmavosivom chlpatom kabátiku a ťaháš za sebou ten dlhý vrkoč,“ povedala mačka, „a potom máš chrobáky v hlave. To máš z toho, že cez deň ani na krok nevyjdeš a nevystrčíš nos.“
Keď bola mačka preč, pustila sa myš do upratovania a všetko dala do poriadku, a mlsná mačka zatiaľ masť z hrnčeka dočista zožrala.
„Tak, teraz som to všetko zlopla, teraz bude mať dušička pokoj,“ pochvaľovala si a prišla domov až v noci, napchatá, že sotva dýchala.
Myška sa hneď pýtala, aké meno dostalo tretie dieťa.
„Asi sa ti to zasa nebude páčiť,“ povedala mačka, „volá sa Všepreč.“
„Všepreč!“ vypískla myš, „toto meno sa mi ani trochu nezdá, to som ešte nikdy nevidela vytlačené. Všepreč! Čo to má znamenať?“ Dlho nad tým krútila hlavou, potom sa stočila do klbka a zaspala.
Odvtedy už mačku nikto nežiadal, aby išla za krstnú. Ale keď prišla zima a vonku sa už nedalo nájsť nič pod zub, spomenula si myška, že majú niečo do zásoby, a povedala:
„Poď, mačička, veď máme schovaný hrnček masti, teraz si na ňom pochutíme.“
„To si myslím,“ odpovedala mačka, „pochutíš si, pochutíš,“ a potichu dodala:
„Akoby si jazýček vystrčila z okna von.“
Vydali sa na cestu, a keď došli do kostola, stál síce hrnček stále na svojom mieste, ale bol prázdny.
„Aha,“ povedala myška, „teraz už vidím, čo sa stalo, teraz sa to ukazuje. Ty si mi pekná priateľka! Všetko si to zjedla, ako si chodila za krstnú: najprv vrch preč, potom pol preč a potom ..... “
„Mlčíš,“ vykríkla mačka, „ešte slovo, a zožeriem ťa!“
Ale úbohá myška to nešťastné „všepreč“ už neudržala na jazyku, a sotva bolo vonku, mačka po nej skočila, chrmst! a prehltla ju.
No, tak už to na svete chodí. Keď sa mačka s myšou spolčí, pre myšku to zle skončí.