Vyšehradské poklady

Ako dodnes v zemi ležia a stráži ich starý český lev s dvanástimi levíčatami

Pamätný Vyšehrad, ktorý sa týči na pravom brehu rieky Vltavy, je po stáročia opradený radom povestí, ktoré sa medzi ľuďmi dedia z pokolenia na pokolenie, aby aj nám, budúcim, pripomínali slávu českej zeme. Prvý hrad, sídlo českých kniežat, dávno zanikol pod rôznou zástavbou, ale jeho meno zostalo dodnes živé. Započúvajte sa do hukotu vodného prúdu, do hvízdania vetra! Pozdvihnite oči k mohutnej skale, k plynúcim oblakom! Ak chcete počuť, započujete. Ak chcete vidieť, uvidíte bájny obraz dávneho času.
Skalnaté vyšehradské návršie ukrýva v sebe tajné hradné pivnice vytesané hlboko do skaly. Ukryté je tu to najcennejšie, čo kedysi ľudia priniesli svojim kniežatám. V Čechách vtedy tiekli zlatonosné rieky a potoky, hory dávali zlato, striebro a iné drahé kovy. Zo všetkých cudzích krajín sa schádzali kupci, aby tu mohli nakupovať vzácnu rudu a predávať svoj tovar. Polia a vinice rodili takú úrodu, že bol všade blahobyt, a kto chcel pracovať, nemusel strádať hladom. Drahokamy ležali v zemi ako obyčajné kamene a neboli žiadnou vzácnosťou. Po rad rokov sa v pivniciach hromadili štuky belostného plátna a kmentu, jemne spracované kože a vzácne kožušiny, zlaté i strieborné šperky, vyšívané rúcha, misy a džbány z kameniny, cínu, striebra i zlata, poháriky, koflíky, džbány, sudy medoviny a vína, konské postroje, sedlá a čabraky, truhlice plné peňazí.
Nad vzácnymi pokladmi bdie starý český lev, ktorého ľud uctieval ako symbol statočnosti, odvahy a nezlomnej vôle celého národa, a preto sa tiež dostal do znaku českých kniežat a kráľov. Ten leží uprostred najväčšej pivnice a okolo neho dvanásť mladých levíčat, jeho synov. Tak ako Nový rok vstupuje do nového života vo svojich dvanástich mesiacoch, aj starý český lev si uchováva silu po stáročia v dvanástich levíčatách.
Z času na čas sa niektoré mláďa prebudí zo spánku a zobudí druhov. Vtedy svetlá v zlatých lampách vzplanú okolo stien, skala sa rozozvučí ich hlasmi a je počuť, ako sa pýtajú jeden druhého: „Už je čas, bratia? Už je náš čas?“
Vtedy sa pozdvihne starý lev a obzrie sa po starodávnej sieni. Natiahne svoje statné a mohutné telo a až potom, keď je naokolo všetko tak, ako má byť, im dá odpoveď.
„Pokojne spite, váš čas ešte nenastal.“
A levíčatá zase spokojne zaľahnú. Sotva sa utíšia, svetlá v lampách pohasnú. Starý lev však nespí a načúva, ako v diaľke tichučko šumí Vltava.
Niekoľkokrát do roka vyjde lev o polnoci na skalnatý zráz Vyšehradu a pátravým zrakom sa obzrie na všetky strany, či českej zemi odniekiaľ nehrozí nebezpečenstvo. Potom ticho zmizne v skalnej rozsadline, ktorá sa za ním sama uzavrie, tak ako sa predtým sama otvorila. Vo veľkej sieni zaľahne k svojim levíčatám a tam čaká po celý dlhý čas, kým znovu môže vyjsť zo skaly. Keby však mala byť česká zem ohrozená, zareve český lev tak mocne, až sa vyšehradská skala rozlomí na polovicu a z nej potom vybehne dvanásť mladých levíčat, ktoré sa vzápätí premenia na statných a mocných levov, napadnú nepriateľov a roztrhajú ich.
Z pokolenia na pokolenie ide zvesť, že český národ prekoná každú porobu a nezahynie, pretože zo svojej zeme vyšiel a po stáročia v nej zotrváva, nikomu nepopiera jeho práva a nikdy popierať nebude. A preto tí ľudia, ktorí sa v tejto zemi zrodili a opustili ju, nebudú mať nikde pokoja ani šťastia.
Česká zem, po celé veky ťažko skúšaná a vždy znovu vzkvétajúca, je ako ten zlatý bodliak, čo raz za čas vyrastá na Vyšehrade z holej skaly. Jeho vzácny kvet vraj uvidí iba človek s poctivým srdcom. Tak tomu bude naveky na pamiatku všetkých poctivých a pracovitých synov a dcér, ktoré naša zem zrodila a v sebe pochovala, aby bol národ večný.