Krátke nôžky

Na dvore vedľa senníka stála veľká psia búda. Tak akurát pre troch psíkov. Volali sa Alan, Asta a Žulda. Prví dvaja boli statní čierni psíci. Tretí bol z rodu jazvečíkov – krátke nôžky a dlhé valcovité telíčko.
Žulda bol na dvore obľúbený, ale napriek tomu býval často smutný. Nepáčili sa mu jeho krátke nôžky. Závidel Alanovi aj Aste, že tie ich sú také krásne dlhé. Dokonca aj Mourek s Mickou mali nohy dlhšie. Mourek nebol kocúr mourovatý, ako by naznačovalo jeho meno. Bol celý biely, rovnako ako jeho družka – mačka Micka. Pohybovali sa nádherne ladne, čo im Žulda tiež závidel. Jeho pohyby pripomínali kolísavú chôdzu kačice. Niet divu. Jedol rád, často a veľa. Preto bol bucľatý ako súdok. Závidel aj husi, pretože mala nádherne štíhly dlhý krk a dovidela ďaleko. Ale Žulda s hlavou nízko pri zemi veľký rozhľad nemal.
Krátke nôžky boli jeho obrovský problém, ktorý ho trápil.
Jedného dňa si Žulda vykračoval po dvore.
„Ahoj, Pipka,“ pozdravil strakatú sliepočku, ktorá žila v kurníku na druhej strane dvora.
„Akože sa dnes máš?“ spýtala sa ho zdvorilo.
„Ále…, nestojí to za veľa,“ posťažoval sa.
„Čo-čo? Stalo sa azda niečo?“
„Kdeže,“ odpovedal Žulda. „Nič zvláštne sa nestalo.“ V jeho hlase bolo počuť smútok.
„Tak prečo si smutný?“ spýtala sa Pipka starostlivo.
„Veď vieš,… Všetci nosíte svoje hlavičky vysoko, dovidíte ďaleko a ja len odfukujem prach zo zeme.“
„Ale veď máš pekné malé nôžky,“ chcela ho potešiť.
„Jo,… malé a krivé.“
Pipka už nevedela, ako ho rozveseliť.
„Ale veď si…,“ chcela mu povedať niečo pekné, ale hneď nevedela čo. „… dobrý,“ rýchlo dodala.
„Možno dobrý, ale na nič.“ Žulda bol stále smutný. „Každý z vás má na dvore nejakú úlohu. Ty a kačica dávate vajcia, koza mlieko, ovca svoju vlnu. A Alan s Astou strážia celý dvor.“
„Veď aj ty môžeš.“
„Raz som to skúsil, ešte predtým, než Alan s Astou prišli. Ale zlodej sa mi len vysmial a potom ukradol všetky vajcia z kurníka. Ty si to nepamätáš?“
„Ako by nie. To bol vtedy poplach. Preto si ľudia aj zaobstarali ďalšie psy.“
„No práve,“ povzdychol si a išiel svojou cestou.
Pipka sa medzitým vrátila do kurníka. Všetci pobiehali sem a tam a neustále volali:
„Pepíííno, Pepíííno!!!“
Pepíno bolo malé neposedné kuriatko, ktoré robilo Pipke stále len starosti.
„Tak kdeže je zase ten uličník,“ obzrela sa Pipka po kurníku, ale po kuriatku žiadne stopy. Bolo to len dva dni, čo sa vyliahlo z vajíčka, ale lumpární už narobilo veľa.
„Pepíno!“ zavolala znova, ale kuriatko sa neozvalo.
Pipka vybehla z kurníka.
„Nevidela si Pepína?“ spýtala sa kačice Káči.
„Kdeže. Od rána som ho ani kútikom oka nezazrela.“
Pipka sa ponáhľala ďalej. Zastavila sa pri chlieviku.
„Nestretla si dnes môjho Pepína?“ spýtala sa kozy Bielky.
„Néééé,“ zameknula.
Už si celý dvor začal šuškať, že sa stratilo malé kuriatko Pepíno. Všetci poprehľadávali každý kútik. Mačky vyliezli dokonca aj na strechu. Čo ak sem neposedné kuriatko zablúdilo? Ale nebolo tu. Nebolo ani v chlieviku, nebolo ani v senníku. Nebolo nikde na dvore.
„Azda sa moje maličké nevydalo von? Veď to môže byť nebezpečné.“ Pipka sa už dávno na kuriatko nehnevala. Bola smutná. Bála sa o synčeka a cnelo sa jej za jeho lumpárňami.
Koza Bielka svojimi rožkami strčila do vrátok a tie sa otvorili. Zvieratká sa vydali po ceste do neďalekého lesa. Prvý išiel Alan s Astou, za nimi Mourek s Mickou, potom Káča s Pipkou a posledný sa batolil Žulda. Bielka s ovcou Kučeravkou zostali na dvore.
„Trochu sa lesa bojím,“ povedala Pipka.
„S nami sa nemusíš báť,“ odpovedal jej Alan.
„Ja sa nebojím o seba,“ povedala Pipka, „ale o Pepína. Je taký maličký a o svete veľa nevie.“
Zvieratká pomaly došli na kraj lesa a začali volať na Pepína. Ten sa však neozýval. Všetci prehľadávali kroviny, pozerali za každý kameň aj peň, ale po kuriatku akoby sa do zeme prepadlo.
Náhle Žulda niečo začul. Zastavil sa a pozorne počúval.
„PÍP, PÍP.“ Znelo to, ako keď kuriatko volá o pomoc.
„Počujem ho!“ zvolal radostne. A všetky zvieratká sa zastavili a počúvali tiež.
„Áno,“ zvolala šťastne Pipka. „To je môj chlapec!“
Šli za hlasom. Kuracie pípanie ich zaviedlo až k malej diere, ktorú si tam vyhĺbilo nejaké lesné zvieratko.
„Pepíno, si tam?“ zavolala Asta a strčila papuľu do diery. Viac sa jej tam nezmestilo.
„Tu som,“ volalo ustrašené kuriatko.
„Vylez von.“
„Nemôžem. Bojím sa.“
„Synček,“ pristúpila k diere Pipka, „poď pekne k mamičke.“
„Nemôžem. Nôžky ma neposlúchajú.“
„Vyzerá to,“ zamyslela sa Micka, „že od strachu skamenel. Budeme si pre neho musieť ísť.“
„Ja ani Asta nemôžeme,“ povedal Alan. „Sme príliš veľkí.“
„Ja to skúsim,“ ponúkla svoju pomoc kačica Káča. Ale nech robila, čo robila, do diery sa nezmestila.
„Ja si pre synčeka prídem,“ povedala odhodlane Pipka. Vkročila do diery, ale chýbal jej pekný kúsok na to, aby sa tam zmestila.
Aj Micka s Mourkom sa pokúsili vtesnať svoje telíčka do diery, ale nešlo to. Posledný bol na rade Žulda. Vložil do diery jednu prednú nôžku, potom druhú, trochu sklonil hlavu a svete div sa, natlačil sa do diery celý.
„Hurá!“ volali všetci.
Žulda pomaly došiel až na koniec. Tam sa v kútiku krčilo kuriatko a nariekalo.
„Neboj sa, Pepíno,“ prehovoril ku kuriatku. „Už som pri tebe a vyvediem ťa von. Chyť sa môjho chvostíka a pôjdeme za mamičkou.“
Kuriatko schmatlo zobáčikom Žuldov chvostík a pomalými krôčikmi vychádzali obaja von.
„Sláva!“ zvolali všetci, keď za jazvečíkom vyšlo z diery aj Pepíno. „Sláva Žuldovi!“
Zvieratká mu gratulovali k jeho odvahe a on si prvýkrát uvedomil, že malé kuriatko zachránil vďaka svojim krátkym nôžkam. Od tej chvíle bol na svoje nôžky veľmi hrdý.