Zlatý jeleň

Dávno-predávno, v čase, keď sa ešte dialo toľko čudesných vecí, že nikoho neprekvapilo, keď myš chytila mačku a trpaslík premohol obra, žili raz dve siroty, dievčatko a chlapec. A ako to býva, keď úbohé deti ostanú bez otca a matky, posúvali si ich v príbuzenstve od strýka k strýkovi a od tety k tete, lebo niekde mali málo chleba a kopu detí k tomu a inde zasa nebolo dosť srdca.
A tak sa tí dvaja, dievčatko a chlapec, dostali až k jednej tete, ktorá bola taká lakomá, že sa o tom rozprávalo v siedmej dedine po potoku dolu a v deviatej potokom hore. Navyše bola sama med, keď si deti brala, ale za groš by si bola pre suchú kôrku dala vŕtať koleno. Hovorí raz strýkovi:
„Zajtra tie dve capartá pošlem do lesa po haluzinu. Ty pôjdeš s nimi, zavedieš ich niekam, kde to nepoznajú, a tam ich necháš. Prešla ma chuť kŕmiť darmožráčov.“
„Zjedia toho ako vrabce,“ namietal strýko, „a robia, na čo im sily stačia. Dreva nanosili, že ho máš okolo chalupy dobre na dve zimy, kravu pasú a dievča sa už točí pri varení ..... Veď si len nevezmeš na svedomie taký krutý skutok!“
Presviedčal ženu, prosil, ale že bol slaboch a nevedel si to s ňou vybaviť rázne a poriadne, nič nedosiahol.
Na druhý deň deti práve čosi vyvárali na dvore, keď teta zakričala, aby šli so strýkom po drevo. Vzali sa za ruky a veselo sa rozbehli k lesu.
A stalo sa, čo nikto nečakal. Chlapec sa na dvore hral pri ohnisku, trochu popola mu ostalo vo vreckách, trochu za košieľkou, a ako teraz bezstarostne poskakoval, strúhal za sebou po machu aj spadnutom lístí popolavú cestičku.
V lese zašli do húštiny a strýko zrazu zmizol. Deti ho volali a hľadali, potom smutne usadli na peň, pritúlili sa k sebe a horko sa rozplakali.
Vtom si dievčatko všimlo sivú štipku na zelenom machu, schytilo brata za ruku, vybrali sa spolu po cestičke z popola a o chvíľu stáli pred tetinou chalupou.
Dovnútra sa však neodvážili, báli sa, že im teta vynadá a možno ich aj remeňom vyplatí, lebo si nedali dosť pozor a v lese sa strýkovi stratili. A tak sa krčili za plotom, kým nenastal večer a nezačal padať chlad.
Deťom bola zima, a tak vyliezli na strechu a pritisli sa ku komínu, aby sa zohriali. Počuli dolu cinkať lyžice o misky, to v izbe práve večerali.
„Nechutí ti, čo som navarila,“ povedala teta strýkovi hlasom ako med.
Strýko mlčal, trápilo ho svedomie.
„Ak nechutí, neubudne,“ trvala na svojom teta, aby muža potrápila ešte viac, „môžem si dať dvakrát. Kaša je ako mandľa, vzala som na ňu najlepšiu kukuricu a nešetrila som maslom ani smotanou. Škoda len, že si tie úbohé deti v lese nepohliadol, naložila by som im dnes vrchovato. Práve vidím, ako sa oblizujú!“
Deti začuli, čo teta povedala, a zavolali do komína:
„Tetuška, tetuška, tu sme, my sme sa vám nestratili!“
A zliezli zo strechy a hybaj do izby.
Teta div nepraskla od zlosti. Len čo deti zaspali, začala mužovi nadávať, čo je to za chlapa, keď si nevie poradiť s takou ľahkou vecou. Na druhý deň išla s deťmi do lesa sama a zaviedla ich hlboko a ďaleko, kam ľudská noha vkročí zriedkakedy.
Keď deti zistili, že ostali v lese opustené, nevedeli, čo si počať. Túlili sa k sebe a triasli sa ako lístky na osike, len čo v húštinách zabrúkal medveď alebo od bažiny zachrochtala čierna zver. Les akoby bol bez konca a kraja, a predsa si vždy znova dodali odvahy, znova vykročili a šli ďalej a ďalej.
„Mám smäd,“ sťažoval sa chlapec.
„Čoskoro nájdeme studničku a napiješ sa,“ sľubovala sestra.
Lenže po studničke nikde ani stopy.
Vtom brat so sestrou natrafili na líščiu stopu plnú vody. Chlapec sa k nej sklonil, aby si aspoň zvlažil pery, dievča ho však zadržalo:
„Nepi, bratček, nepi, je to líščia voda, keby si sa napil, premenil by si sa mi na líšku! Čo by som bola bez teba?“
Chlapec mal sestričku rád, a tak ju poslúchol.
Po istom čase došli k medvedej stope a aj tá bola plná vody. Sestra brata varovala:
„Nepi, bratček, toto je medvedia voda, napiješ sa a premeníš sa mi na medveďa! Čo by som bola bez teba?“
Chlapec už od smädu sotva vliekol nohy, ale aj tentoraz poslúchol a premohol sa.
Slnko skoro zapadalo, keď došli k jelenej stope a aj tá bola plnučká vody.
„Nepi, bratček,“ prosila sestra, „o chvíľu musíme nájsť prameň. Toto je jeleňa voda, keby si sa napil, premenil by si sa mi na jeleňa! Čo by som bola bez teba?“
Chlapec však od smädu nevládal vydržať, nabral do dlane vody z jelenej stopy a napil sa.
A les sa striasol a strnul v úžase, aj vtáky onemeli a vietor prestal fúkať, lebo sa zdalo, že slnko sa znova vyhuplo nad obzor: taká žiara vychádzala zo zlatej srsti jeleňa, ktorý zrazu stál namiesto brata pred nešťastným dievčatkom.
Prekrásny zlatý jeleň mal aj prekrásne parožie, bolo posiate drahokamami, mohutne sa vetvilo a košatilo do bohatej koruny. A čo bolo najväčšie čudo ..... medzi oboma krásnymi parohmi sa rozprestierala sieť spletená z jemnučkého hodvábu.
Zlatý jeleň smutne upriel na sestričku veľké tmavé oči. Bolo v nich toľko prosby a toľko smútku, že dievčatko, či chcelo, alebo nie, muselo mu odpustiť. Potom pred ňou pokľaklo a pohľadom ju vyzvalo, aby si sadla do hodvábnej siete. Les sa zrazu rozostúpil, akoby im otváral náruč, a ako jeleň bežal, sieť sa hojdala a utíšené dievčatko v nej zaspalo ako v maminom lone.
A ostali zlatý jeleň a jeho sestrička v lese, ktorý im ponúkol, čo mal, hojnosť všetkých plodov od jari do zimy, a keď napadol sneh, dosť sladkých aj trpkých korienkov pod bielou prikrývkou. Vo vrcholci mohutného duba postavil jeleň pre sestru z konárov a tráv pohodlný úkryt, aby ju divá zver ani človek nenašli, a tak spolu spokojne žili mesiace a roky.
A boli by tak žili aj ďalej, keby sa nestalo, že jedného dňa vkročil na tie miesta cisárov syn. Odtrhol sa od svojej družiny, a ako pátral vo vetvách po lovnom vtákovi, zazrel na strome pannu ako krásny sen. Zatočila sa mu hlava, srdce sa mu zovrelo a už mu nebolo pomoci.
Ešte v ten istý večer, keď sa princ vrátil do cisárskeho zámku, dal vyhlásiť, že sa štedro odmení tomu, kto mu získa za manželku krásnu pannu, ktorá býva v tom a tom lese na vysokom strome.
Mnohí sa tej správe čudovali a miestami sa aj potajomky chichúňali do dlaní. Koho by to princa na strome v lese uvidelo! Snáď nie lesnú žienku! A tú nám chce posadiť na trón ako cisárovnú?
Našla sa však jedna starena v neďalekej dedine, ktorá sa živila tým, že mládencom zjednávala nevesty a pannám ženíchov, a tá si povedala:
„Kto chce kam, pomôžme mu tam. To by som sa na to pozrela, aby som túto cisársku svadbu nezjednala!“
A že bola trochu dohadzovačka a trochu mastičkárka a sama všetkými mastami mazaná, nešla na to horúcou ihlou, ale pekne pomaličky:
„Najprv musím vyzvedieť, čo je tá krásavica zač a prečo si býva v lese na strome.“ Vybrala sa starena do lesa, trmácala sa a trmácala, až našla mohutný dub a v jeho korune uzrela krásne dievča. Skryla sa nablízku a čakala, čo sa bude diať. Namojveru, netrvalo dlho a oči mala na vrchu hlavy!
K stromu pricválal prekrásny jeleň so zlatou srsťou a v sieti medzi parohmi priniesol kráske dary lesa. Keď dievča pojedlo, zniesol ju na parožiach zo stromu dolu a išli spolu lesom na prechádzku. Vrátili sa, krásne dievča jeleňa pobozkalo na čelo a vystúpilo späť do úkrytu na strome.
„No,“ hovorí si starena, „múdra z toho práve nie som, klamala by som, keby som to tvrdila!“ A začala si lámať hlavu, ako celú vec zariadiť:
„O riadnych námluvách nemôže byť reč. Koho by som, preboha, mala žiadať v mene cisárovho syna o dievčinu ruku, azda len nie toho jeleňa! A ako by som sa s ním, vravím, dohovorila, keď to po jeleňom nevládzem?“
Kým došla domov, prefíkaná starena si vedela rady:
„Ak je to divožienka a ona tak vyzerá v tej sukničke z lístia a v košieľke z pavučiny ....., s takou sa človek nezapletá. A ak je z ľudského plemena, však ja ju dostanem dolu, a keď bude dolu, akoby som ju mala v hrsti!“
Na druhý deň ráno pospiechala starena do zámku požiadať princa o dva kone, voz a kočiša, naložila, čo potrebovala, a vyšla do lesa. Voz skryla v mladine a kočišovi nariadila, aby pribehol, až mu dá znamenie. Potom vzala trojnožku, kotlík a džbán s vodou a šla pod ten strom, na ktorom krásavica bývala.
Rozložila oheň, postavila naň trojnožku, ale nie tak, ako sa stavia, postavila ju nohami hore.
Dievča to zhora pozorovalo. Nedalo mu starenino čudné počínanie a zavolalo na ňu:
„Stará mama, takto sa trojnožka na oheň nestavia!“
„A akože sa stavia, holubička moja?“ povedala starena a obzerala sa, akoby nevedela, odkiaľ k nej kto hovorí.
„Tú trojnožku musíte postaviť opačne.“
„Aha, opačne.“
A starena postavila trojnožku nabok.
„Tak nie, stará mama!“
„A ako teda, holubička?“
„Musíte ju nožičkami zapichnúť medzi drevo.“
Starena postavila trojnožku, ako dievča poradilo, ale keď na ňu kládla kotlík, položila ho dnom hore a zo džbána naň liala vodu, že stekala do ohňa.
„Takto nie, stará mama, takto nie!“ volalo dievča.
Starena položila kotlík nabok.
„Jemine, stará mama, taká stará a neviete, ako sa na trojnožku kladie kotlík?“
„Neviem, holubička, neviem. Kde by som k tomu aj prišla? Celý život som žila ako v perí, nič som robiť nemusela, a teraz toto nešťastie! Všetko, čo som mala, spálil oheň, a čo oheň nespálil, to vietor rozfúkal, nezostalo mi nič. Idem svetom o žobráckej palici.“
Starena vzdychala a ľutovala sa tak presvedčivo, že jej dievča uverilo.
„Počkajte, stará mama, zleziem zo stromu a sama vám kotlík na oheň postavím,“ povedalo súcitne.
Ako sa nohou dotklo zeme, starena k nej pristúpila, zacpala jej ústa záprtkom, dala kočišovi dohodnuté znamenie, ten bezbranné dievča vzal, naložil na voz, práskol do koní a hybaj do cisárskeho zámku.
Princ zazrel vytúžené dievča, hlava sa mu znova zatočila a ešte ten večer chcel hneď oslavovať zasnúbenie a dohodnúť svadbu. Ale krásne dievča plakalo, keď ho viedli do jeho krásnej komnaty, a plakalo, keď ho obliekali do krásnych nových šiat. Plakalo a plakalo, že nebolo k utíšeniu.
Medzitým zlatý jeleň márne hľadal v lese svoju sestričku. Zosmutnel, až sa aj les rozšumel, zosmutnel tak, že v bolesti zanarikal ľudským hlasom:
„Sestrička, kde si, prečo pri mne nie si?“
A vtedy si jeleň všimol, že pod stromom, kde dievča skrýval, je plno cudzích stôp. Vydal sa po nich a zaviedli ho na miesto, odkiaľ sa rozbiehali stopy kolies, a po stopách kolies dobehol až k bráne cisárskeho zámku. Tam znova úpenlivo zanarikal:
„Sestrička, kde si, prečo pri mne nie si?“
Sestra začula ten nárek, spoznala bratov hlas, zotrela si slzy z líčok a bežala mu v ústrety.
Keď objala zlatého jeleňa, vyrozprávala princovi, ako sa to s nimi zbehlo, a poprosila ho, aby sa brata ujal.
Čo by zamilovaný princ neurobil pre krásnu nevestu! Dal zlatému jeleňovi postaviť stajňu zhora dolu pozlátenú a prikázal, aby ho kŕmili najšťavnatejšou trávou z cisárskych lúk.
A zdalo sa, že sa všetko v dobré obrátilo: princ a krásne dievča boli šťastní, lebo sa mali radi, a zlatý jeleň sa tešil zo šťastia svojej sestričky. Aj cisársky zámok akoby tým šťastím celý rozkvitol, tak sa začalo pripravovať na slávnu svadbu.
V tom veľkom radovaní nechýbala ani starena dohadzovačka. Niesla si domov peknú truhlicu zlatiek a ponáhľala sa a pospiechala, až sa pod tou ťarchou na pleci celá prehýbala. A ako prekročila prah, zhodila tie dary na zem a hovorí svojej dcérke:
„Poviem ti, čo ešte nevieš, a ukážem, čo si nikdy nevidela!“
Zlatky sa zatrblietali, starena dcérke vylíčila, ako tú cisársku svadbu predsa len dohodila, a to si predstavte, tá dievka jej mávla rukou a do mamy sa pustila:
„Mama, mama, ako ste múdra, tak ste hlúpa! Zlatky sú okrúhle, zvykneme si a o nejaký týždeň nám budú chýbať. Prečože ste princovi nezjednali nevestu, keď máte sama dcéru na vydaj! To by ste s trochou čarovania nezvládli? Potom by ste mohli rozkotúľať truhličku zlatiek každý deň, keby mladý cisár bol vaším zaťom.“
Starena padla na lavicu, ako jej to vzalo dych, a keď ho nabrala, uznanlivo povedala:
„Pozerám, že jablko nepadlo ďaleko od stromu!“
A dali tie dve hlavy dokopy a na druhý deň zrána už starena zasa cvalom pospiechala do zámku.
Pekne princa poprosila a že prosiť vedela, vyprosila si pre seba aj pre dcérku v cisárskom zámku dobrú službu. Sama sa točila v kuchyni a jej vydarená ratolesť rovno okolo cisárskej nevesty.
Dni sa na seba v tom zámockom živobytí navliekali ako korálky, jeden vyzeral ako druhý, až predsa len prišiel ten, ktorý mal byť iný.
Toho krásneho dňa si zlatý jeleň vybehol na prechádzku do lesa a o chvíľočku potom povolal cisár syna do cisárskej rady.
A komorná sladučko povedala svojej panej:
„Škoda sedieť doma, princezná, poďme si vyjsť za zlatým jeleňom. Osviežime sa a vrátime sa z lesa s plným náručím kvetov.“
Cisárska nevesta netušila nič zlé a rada súhlasila. Keď došli hlboko v lese k studničke, komorná zasa tak sladko prehovorila:
„Nechceli by ste dúšok studenej vody, moja princezná?“
Dievča dôverčivo prikývlo a na to starenina dcérka čakala. Zohla sa, nabrala vodu, na dne pohára sa rozpustila pripravená štipka uspávacieho prášku, cisárska nevesta sa napila a padla na zem ako podťatá.
A už sa z húštia vynorila starena, prezliekla svoju dcérku do šiat cisárskej nevesty a pomazala jej tvár čarodejnou masťou z koreňa rozrazilu, aby ju nevidel, kto na ňu hľadí, a videl v nej, koho si vidieť praje.
Keď bolo hotovo, vybehli starena s dcérou späť do zámku, falošná nevesta cestou, ktorou sem prišla, a starena svojou tajnou okľukou. Jeleniu sestričku nechali v lese spiacu napospas dravej zveri.
Zasadol cisár s rodinou a dvorom k obedu a nikto z tých mnohých ľudí nespoznal, čo sa prihodilo, ako sa nevesta zmenila, ba aj princ sa túžobne usmieval, akoby mal pred očami svoju milovanú.
Len zlatý jeleň sa nedal oklamať. Len čo falošná nevesta vyšla s princom na zámocké nádvorie, začal nariekať, že nebol k utíšeniu:
„Sestrička, kde si,
prečo pri mne nie si?“
A kopal na všetky strany a div tú zradnú komornú krásnymi parohmi neprebodol, keď sa k nemu neopatrne priblížila.
Prestrojená nevesta sa rozplakala, že jeleň musí byť chorý alebo očarený, keď vlastnú sestru nespoznáva a takto ju na živote ohrozuje, a začala naliehať na princa, aby to zúrivé zviera dal zabiť, iná pomoc tu nie je.
Princ si však zlatého jeleňa zamiloval a bolo mu ľúto vztiahnuť naňho ruku. Váhal, váhal tak dlho, až jeleň zo zámku zmizol a nebol k nájdeniu. A vzdychli si nad tým, ktorí ho poznali, niektorí zo srdca a niekto neúprimne, a zdalo sa, že sa všetko upokojilo a že dni sa na seba zasa začnú navliekať jeden ako druhý.
Lenže tretieho dňa zrána zlatý jeleň zrazu vbehol na nádvorie. Zúfalo nariekal, vybiehal z brány von a znova sa vracal, akoby prosil, aby ho niekto nasledoval. A tak si princ sadol na koňa a vyrazil za ním so svojou družinou.
Netrvalo dlho a jazdci našli, čo pred nimi už našiel zlatý jeleň: jeho sestričku ležiacu ako bez života v húštinách. Sluhovia spletli z prútia nosidlá, položili na ne krásne dievča a smutným sprievodom ho niesli k zámku.
Ešte pred nimi však vyrazili dvaja rýchli jazdci s princovým príkazom zadržať starenu mastičkárku a jej vierolomnú dcéru. Hon to bol zbytočný, obe včas zo zámku zmizli, nikto sa nikdy nedozvedel, kde je im koniec. Ostala po nich len truhlička zlatiek v stareninej chalupe a v ľudskej pamäti nepekná spomienka.
Zo všetkých končín ríše povolal cisár povestných lekárov, aby svojím umením prebudili krásne dievča z ťažkého spánku. Prešla dlhá noc, prešiel ešte ďalší deň a princ ani zlatý jeleň sa od jeho lôžka nepohli. A keď konečne zdvihlo bledé viečka a princ mu vyrozprával, čo sa stalo, usmialo sa na zlatého jeleňa a povedalo z najčistejšieho srdca:
„Bratček môj, čo by som bola bez teba!“
Potom sa usmialo na princa, líčka jej polial rumenec, vyskočilo z lôžka a hneď na druhý deň sa konala svadba.
A verte-neverte, taký svadobný sprievod, aký tentoraz kráčal zámockým nádvorím, svet ešte nevidel. V jeho čele šiel prekrásny zlatý jeleň, ktorý v hodvábnej sieti medzi nádherným parožím doniesol svoju sestričku až do náručia šťastného princa.