O jednom, čo prechodil železné topánky

Boli raz jeden kráľ a kráľovná a tí mali prenádherný zámok, kde žili pohodlne a spokojne v prepychu a bohatstve, starali sa o nich zástupy sluhov, okolo zámku sa rozprestierali krásne parky a záhrady, lúky a polia, stajne boli plné ušľachtilých koní a chlievy tučného dobytka, a predsa títo dvaja neboli celkom spokojní, neboli celkom šťastní, pretože to najlepšie a najkrajšie na svete im chýbalo, nemali žiadne deti. A život bez detí sa im zdal trpký, taký trpký, že im bývalo často ťažko na srdci, až z toho plakali. Ale osud im pripravil ešte smutnejšiu pesničku. Jedného dňa na ich panstve vypukol veľký požiar a všetka tá nádhera ľahla popolom a oni sotva vyviazli so životom. Zo všetkých svojich pokladov a majetku zachránili len jednu železnú truhlicu, ktorá bola plná zlata, takže si mohli čoskoro postaviť nový zámok. Ale táto radosť z nového bývania netrvala dlho. Za pár mesiacov opäť priletel ohnivý kohút a oni okrem svojich holých životov zachránili len tú železnú truhlicu, ktorá teraz bola, samozrejme, prázdna. Tak bol zrazu bohatý kráľ najchudobnejším mužom v krajine, ale bol na tom horšie ako posledný žobrák, pretože každý chudák vie pracovať a sám si zarobiť na chlieb, ale kráľ? Čo už vedia králi? Kráľovskí sluhovia a dvorania sa po zajačom spôsobe rozpŕchli, lebo ako v každom kráľovskom dome nebolo ani tu nikdy veľa vernosti, a kráľ čoskoro pochopil, čo vie každý chudák od narodenia, že v núdzi má človek priateľov len toľko, koľko sa ich zmestí do náprstka. Tak vzal kráľovnú za ruku a smutne sa vydali do lesa, kde našli opustenú ovčiarsku chyžu, tak ju obsadili a gazdovali v nej ako tí poslední z najmenších ľudí. Kráľ sám zbieral drevo na podpal, kráľovná rozkladala oheň a varila polievku či zemiaky, čo práve bolo. No, boli to kruté začiatky, pretože to pre nich bola veľmi nezvyčajná práca, ale deň za dňom sa im darilo lepšie, deň po dni sa mali radšej, milovali sa oveľa viac ako v časoch, keď sedeli na tróne a mali všetkého hojnosť a nadbytok.

Jedného dňa, keď šiel kráľ do lesa po drevo, stretol neznámeho muža, ktorý sa ho spýtal, ako sa mu darí. „Nič moc,“ povedal kráľ, „na všetku tú prácu som ešte nezvykol.“ Cudzinec povedal: „No, nemuseli by ste s kráľovnou pracovať, aby ste sa mali lepšie, je to len na vás.“ „Ako to myslíte?“ „Ak mi tu písomne sľúbite, že mi dáte to, o čom neviete, tak vám naplním vašu železnú truhlicu zlatom.“ Kráľ si pomyslel: „O čom neviem, to ma nepáli.“ A podpísal sa. Cudzinca to priviedlo k zlovestnému úškľabku a povedal: „Nechajte ležať to drevo aj sekeru a choďte domov!“ Keď prišiel kráľ domov, bežala mu kráľovná v ústrety a volala: „Môj milý, vraví sa, že šťastie nikdy nechodí samo. Len si pomysli, naša železná truhlica je plná zlata a k tomu nám Boh konečne dožičí aj to najkrajšie na svete!“ Teraz bol kráľ šťastný! Dal ihneď pozvať rozličných remeselníkov, murárov a tesárov, zámočníkov a stolárov a netrvalo to dlho a na mieste chalúpky stál ten najkrajší zámok na svete. A bývali v tom zámku sotva tri týždne a naplnilo sa aj to najväčšie šťastie, lebo kráľovná porodila krásneho synčeka. Teraz už nebolo nič, čo by si mohol kráľ na tomto svete priať.

Nasledujúceho dňa sa na kráľovskom zámku objavil ten cudzinec. Keď vošiel, kráľ ho radostne pozdravil a rozprával mu o šťastí, ktoré ho stretlo, keď tu ho cudzinec prerušil a povedal: „Ja to predsa viem! Tvoj syn je to, čo si mi sľúbil, bez toho, aby si to vedel. Keď mu bude pätnásť rokov, pošli ho do lesa na miesto, kde som ťa našiel, odvediem si ho so sebou.“ S týmito slovami zmizol. Do kráľa akoby udrel blesk. Radosť aj nádej ležali v troskách, radšej by bol späť v lese, ako tu v tom veľkom a vznešenom paláci, ktorý si kúpil za svojho syna. Najprv o tom kráľovnej nič nepovedal, ale jedného dňa s tým musel von a od toho okamihu nebola na utíšenie, plakala a nariekala dňom aj nocou. Kráľ sa ju snažil upokojiť a povedal: „Kto vie, možno nebude také zlé, ako si myslíme. Možno nájdeme prostriedok, ako svoje dieťa zachrániť. Prečo by sme sa kvôli tomu mali trápiť už dnes, prečo by sme si mali nechať zhorknúť všetku radosť z nášho syna, poručíme sa Pánovi a ten nám pomôže.“ Kráľovná spočiatku tieto reči odmietala, ale neskôr bola čoraz pokojnejšia a nakoniec uverila a poručila osud svojho syna do rúk Božích.

Keď dieťa povyrástlo k rozumu, vzali mu rodičia za učiteľa jedného kňaza. Síce mu zamlčali, v akom nebezpečnom postavení chlapec je, lebo kráľ sa veľmi hanbil za to, že sa dal do spolku s diablom a nechal sa ním oklamať, ale kňaz na dieťati čoskoro poznal, že je upísané a predané diablovi. Preto chlapca vychovával v bázni Božej, popritom však nezabúdal na ostatnú učenosť a umenie. Keď chlapcovi šlo na štrnásť rokov, povedal mu: „Choď k rodičom a spýtaj sa ich, ktorého dňa musíš odísť do lesa, a nedaj sa odbiť!“ Chlapec šiel a pýtal sa najprv kráľovnej, potom kráľa, ale žiadny mu to nechcel povedať. Tak naliehal a prosil tak dlho, kým múr mlčania neprelomil a kráľ mu nepovedal všetko, ako to bolo; na lesnej čistinke musí byť v deň svojich pätnástych narodenín. Princ sa vrátil ku kňazovi, u ktorého sa ďalší rok pilne učil, a počas toho roka nikdy neprišla reč na to, aké dobrodružstvo ho čaká.

V deň pätnástych narodenín predstúpil princ pred svojho učiteľa a povedal: „Idem sa s vami rozlúčiť a poďakovať vám za všetko, čo ste ma naučili. Vďaka vám a s Božou pomocou toho diabla premôžem.“ „No, nebude to nijako ľahké,“ povedal kňaz, „ale ak ma poslúchneš, možno to dokážeš.“ A dal princovi palicu a poučil ho, čo má urobiť. Potom ho odprevadil na kraj lesa a tam sa s ním rozlúčil. Princ šiel statočne ďalej a čoskoro prišiel na miesto, kde mal čakať na diabla. Obzeral sa na všetky strany, ale nič nepočul ani nevidel. V lese bolo ticho ako v hrobe, nepípol tu ani vtáčik, len občas potichu zašuštila vo vetvách veverička alebo v kroví zakopol srnec. Z toho ticha sa mu splašilo srdce, ale o chvíľu sa osmelil a začal si pobrukovať jednu nábožnú pieseň. Tu sa zrazu lesom rozozvučala hudba, z výšky k nemu priletely jasné tóny bubnov, píšťal, lesných rohov a huslí. Pozrel sa hore a tam po nebi plávala loď, v ktorej sedelo množstvo čertov, a tí hrali a spievali a vreštali: „Naplnil sa tvoj čas, teraz patríš medzi nás!“ A keďže sa nemal k tomu, aby do lode nastúpil, naťahovali po ňom čertiská svoje pazúry a snažili sa ho schmatnúť a pritiahnuť. Ale na to princ čakal a len čo boli dostatočne blízko, začal ich tou palicou, ktorú mu dal jeho učiteľ, mlátiť hlava-nehlava, až sa výjuci diabli stiahli späť a uháňali, akoby mali za pätami búrku.

Princ mal chvíľku akurát na nadýchnutie a už nebesá brázdila druhá loď, v ktorej bolo dvakrát toľko zúrivých a statných čertísk, ktoré búchali do bubnov, fúkali do trúb a lesných rohov, fidlali na husle a k tomu prenikavo vreštali: „Naplnil sa tvoj čas, teraz patríš medzi nás!“ A keďže sa nemal k tomu, aby sa k nim pridal, sápali sa na neho svojimi pazúrmi a chceli ho presvedčiť na cestu mocou. Ale princ nešetril poriadnymi ranami, takže sa chlpáči s revom zase stiahli a loď odplávala preč. „No, nevediem si veru zle,“ pomyslel si, „už som zahnal dve plné lode pekelníkov. To by som mohol obstáť aj pred tou treťou.“

Do tretice neprišla žiadna loď, ale aj tak to bolo zlé. Prišiel zlatý koč, ťahaný záprahom ohnivých koní, a hudba, ktorá sa z neho liala, omamovala myseľ a mámila zmysly, len ťažko jej dokázal princ odolať, taká bola sladká a lákavá. V koči sedela pekelná spoločnosť, ktorej velil sám pekelný knieža. Ten sa vyklonil a prenikavým hlasom zavolal: „Naplnil sa tvoj čas, teraz patríš medzi nás!“ a v pazúroch držal úpis, ktorý kedysi kráľ podpísal. Tu princ pozbieral všetky svoje sily a udrel diabla do ruky s úpisom tak silno, že ten zareval a úpis pustil na zem, kde zhorel. A bolo to! Teraz už nemalo peklo nad princom nijakú moc a koč s pekelným rachotom odišiel preč.

Šťastný princ zostal v lese sám. Jeho srdce pookrialo radosťou, rovnako ako celý les. Zrazu tu bolo všade naokolo vtáčikov spevavčekov, skákajúcich srncov a jeleňov, zvedavých kún a veveričiek, radosť pozrieť. Princ pospiechal k svojmu učiteľovi, ktorý ho napäto očakával a veľmi sa potešil, keď ho uvidel. „Ty si povolaný k veľkým a krásnym veciam, chlapče!“ povedal: „U mňa sa už nemáš čo učiť, choď do sveta!“ Princ odpovedal: „Teraz, keď som sa vyrovnal s diablom, chcel by som sa pozrieť do nebeskej ríše. Prosím, pomôžte mi a poraďte, ako sa tam dostanem.“ „O tom viem len málo,“ povedal kňaz, „ale prejdi tým lesom až na druhú stranu, prídeš k veľkej vode, kde býva jeden pustovník, ten ti povie viac ako ja.“ Tak sa princ rozlúčil a vydal sa na cestu do nebeskej ríše.

Šiel a šiel tým hlbokým čiernym lesom ďalej a ďalej a nebolo mu konca. Konečne sa mu jedného dňa zdalo, že je les trochu svetlejší, na druhý deň zase o kúsok, a tak to šlo ešte niekoľko dní, až sa pred ním jedného rána les otvoril a on prišiel k veľkej vode, na ktorej druhý breh človek nedovidel. Stála tu chyžka, niekto ju postavil z dreva a machu a urobil na nej malý krížik, tak zaklopal na dvere. Tie sa otvorili a von vyšiel pustovník s dlhou hnedou bradou a v hnedej kutne. Princ ho skromne pozdravil a spýtal sa: „Môžete mi povedať, ako nájdem cestu do nebeskej ríše?“ Pustovník odvetil: „To ti nepoviem, bývam tu už tristo rokov a za ten čas som nikoho, kto by cestu poznal, nestretol. Ale mám brata, ten žije tristo míľ odtiaľto za morom, keď sa ho spýtaš, možno ti poradí.“ „Ale ako sa dostanem cez tú vodu?“ spýtal sa princ. Tak s ním šiel pustovník na breh, kde ležala loďka, a povedal: „Sadni si dovnútra a o chvíľu tam budeš.“ Princ zbožnému mužovi poďakoval, nasadol do loďky a začalo sa ďalšie putovanie.

Loďka letela po morskej hladine ľahko a rýchlo, akoby pri kormidle sedelo šesť veslárov a vietor sa všetkými silami opieral do plachiet. Skôr ako by niekto odriekal sedem otčenášov, bol princ na druhom brehu a vyskočil na breh. Šiel a šiel, až prišiel k ďalšiemu moru, na ktorého brehu opäť stála drevená chyža s machovou strechou a krížikom. Vnútri sedel pustovník s bielou bradou a hnedou kutnou a čítal si vo veľkej knihe, na stole pred ním ležala lebka a krčah vody. Princ pozdravil a spýtal sa: „Môžete mi povedať, ako nájdem cestu do neba?“ Pustovník odvetil: „To ti nepoviem, bývam tu už tristo rokov a za ten čas som nikoho, kto by cestu poznal, nestretol. Ale mám brata, ten žije tristo míľ odtiaľto za morom, keď sa ho spýtaš, možno ti poradí.“ „Ale ako sa dostanem cez vodu?“ spýtal sa princ. „S tým ti pomôžem,“ povedal pustovník a šiel s ním na breh, kde ležala loďka. „Sadni si do tejto loďky a čoskoro tam budeš.“ Princ mu poďakoval, nastúpil do loďky a tá s ním letela po vlnách ako šíp.

Za pár chvíľ zakotvila pri brehu a princ vyskočil na pevnú zem. V diaľke uvidel dom tretieho pustovníka, tentoraz to nebola nijaká chyža, ale pekný a vysoký dom. Vydal sa k nemu a zaklopal na dvere. Vyšiel pustovník, princ ho pozdravil a pýtal sa: „Nemohli by ste mi povedať, ako nájdem cestu do nebeskej ríše?“ Pustovník povedal: „Už tu bývam tristo rokov, ale ešte som nestretol nikoho, kto by tam chcel. Ja sám to neviem, ale hore v mojom dome bývajú rozliční vtáci, tí by ti mohli každopádne poradiť.“ Princ pustovníkovi poďakoval za radu, vystúpil na horné poschodie, kde boli vtáci, a spýtal sa ich: „Neviete, ako nájdem cestu do neba?“ Tu títo kričali jeden cez druhého: „My to nevieme! My to nevieme! Ale nie sme všetci! Vták Noh je vonku, až sa vráti, tak ti to povie, je práve v nebeskej ríši.“ Bolo to princovi dosť dlhé čakanie, kým sa vták Noh vrátil, pretože naokolo sa neustále ozýval vtáčí krik a hluk, že si musel zapchať uši. Nakoniec vtáci kričali: „Už letí! Už letí!“ Princ šiel k oknu a videl, ako sa z diaľky blíži veľký čierny mrak, ktorý sa stále zväčšuje a burácia, akoby prichádzala búrka. To bol vták Noh, ktorý priletel k domu a znížil sa dolu. Princ šiel k nemu a pýtal sa: „Môžeš mi povedať, ako sa dostanem do nebeskej ríše?“ „No, povedať ti to môžem,“ povedal vták Noh, „ale to ti veľmi nepomôže, lebo sa tam nedá dostať ani po zemi, ani po vode. Ale ja ti pomôžem a odnesiem ťa tam.“ A kým mu stihol princ čo len slovkom poďakovať, schmatol ho vták Noh do pazúrov a letel s ním stále vyššie a vyššie až do nebies.

To vám bola nádhera! Princ sa radostne obzeral, lebo sa ocitol v pôvabnej záhrade, plnej nádherných kvetov a stromov, a uprostred stál zámok, ktorý na slnku žiaril ako zlato. Ale pred tým zámkom bol veľký, preveľký rybník, v ktorom sa zvíjal strašný had. Taký netvor by každému inému nahnal strach, každého druhého by na smrť vydesil, ale princ mal za sebou dlhé učenie, ako si so strachom poradiť. Vydal sa teda statočne k rybníku, aby si hada prezrel. Ten zdvihol hlavu z vody, pozrel sa naň múdrymi očami a povedal: „Princu, už dlho na teba čakám, lebo len ty ma dokážeš vyslobodiť a nikto iný!“ Princ sa spýtal: „A čo by som mal urobiť?“ Had odvetil: „Musíš tri noci spať v zámku, nech by ti robili všelijaké príkoria, musíš to všetko vydržať, nech sa deje, čo sa deje. Ak v tej skúške obstojíš, tak budem vyslobodená a obaja budeme šťastní.“ Princ to rád sľúbil, lebo si myslel, že keď toho už toľko vydržal, tak vydrží aj tieto tri noci. Had mu dal ešte všelijaké rady, ako sa má správať, potom ponoril hlavu pod vodu a zmizol. Princ sa prechádzal po záhrade, aby si prezrel tie prekrásne stromy a kvety, a nakoniec vošiel do zámku. Tam stál v najkrajšej sále bohato prestretý stôl, tak si k nemu sadol a nechal si chutiť, a čím viac jedol a pil, tým viac nových a vzácnych jedál neviditeľné ruky prinášali. Večer si ľahol do postele, ale nemohol zaspať, lebo bol celý zvedavý, čo sa vlastne bude v noci diať.

O dvanástej hodine sa otvorili dvere a dovnútra vošla veľká spoločnosť nádherne odetých pánov a dám. Za nimi šlo množstvo sluhov so sviecami a zástup muzikantov, ktorí vyhrávali k divokému tancu. Princ sa na nich prekvapene díval, ako tancujú a poskakujú, výskajú a točia sa v kole, ale strážil sa, aby sa sám pohol. Tu postupne prichádzali k jeho posteli a zvali ho, aby s nimi tancoval a veselil sa, ale on robil, že ich nevidí a nepočuje, a zostal ležať bez pohnutia ako poleno. To trvalo, kým neodbil zvon jednu hodinu, potom tie strašidlá zmizli. O chvíľu sa priplazil had a povedal: „Môj vyslobodzovateľu, jednu noc si obstál, ale ešte dve sú pred tebou. Nemaj žiadne obavy, nič sa ti nestane a nikto ti neublíži.“

Druhej noci, len čo odbila dvanásta hodina, vošla do komnaty tá istá spoločnosť so sluhami a muzikantmi a mali sa k divokému tancu. Prichádzali k jeho posteli a volali naňho, mal vstať a ísť tancovať s nimi, ale on zostal ležať a neposlúchol ich. Tu sa mali k vyhrážkam, a keď aj potom zostal ležať, tu sa naňho vrhli, bili ho, šliapali po ňom, ale on to všetko pokojne zniesol; no, nebolo mu to ťažko, pretože z toho nič necítil. Tak to šlo, kým neodbila jedna hodina a celé to strašidelné zbehovisko zmizlo. Prišiel had a povedal: „Môj vyslobodzovateľu, dve noci si šťastne vydržal a už je pred tebou len jedna, tá najhoršia zo všetkých. Ale ničoho sa neboj, nič sa ti nestane a nikto ti neublíži.“

Keď po tretí raz odbilo polnoc, objavil sa opäť ten strašidelný ľud a začal so svojimi alotriami. Lákali ho a prehovárali k tancu, ale keď si ich nevšímal a ani sa nepohol, strhli ho z postele a bili, a keď ani to nepomáhalo, tak ho rozsekali na kusy a potom na jeho tele tancovali, kým neodbila jedna hodina a oni sa rozplynuli ako dym. Otvorili sa dvere a dovnútra nevošiel had, ale krásna princezná, ktorá chodila po komnate a zbierala kúsky princovho tela a skladala ich k sebe, len čo priložila ten posledný, tu vyskočil a bol živý a zdravý ako predtým. Povedala: „Môj vyslobodzovateľu, splnil si svoju úlohu, som naveky tvoja, zostaneme spolu a ty budeš mať všetko, čo si budeš priať.“ Potom sa mali k objatiu a bozkávaniu a boli šťastní a blažení. Zámok tým vyslobodením tiež ožil, zrazu sa to tu malo k hemženiu služobníctva a dvorianstva, smiechu a výskotu, radosti a jasotu. Princezná viedla princa celým zámkom, ukázala mu aj podivuhodné záhrady a parky, len popri jednom altánku prešla bez povšimnutia. Tu sa princ spýtal, čo tam je, ale ona povedala: „To sa nepýtaj a nikdy ho neotváraj, ak ma máš rád, lebo keď to urobíš, stane sa nešťastie.“ Tak naňho viac nenaliehala a sľúbil jej, že sa tam nikdy nepozrie.

A bežal čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Žili spolu v šťastí a radosti, ale občas, keď sa princ prechádzal po záhradách a narazil na ten zakázaný altánok, posadla ho zvedavosť a tá bola deň po dni väčšia. Princeznej sa už nikdy nevypytoval, čo je vnútri, lebo sa hanbil o tom zase začínať po tom, čo jej sľúbil, že sa tam nikdy nepozrie. Keď bol v záhrade sám, chodil okolo altánku a hľadal nejakú škáru, ktorou by sa mohol pozrieť dovnútra, ale okná aj dvere boli celkom nepriepustné. Jedného dňa už nedokázal nutkaniu zvedavosti odolať, šiel a skrátka a dobre dvere altánku otvoril. A čo uvidel? No, svet hlboko dolu pod sebou. Mal celučký svet ako na dlani a uvidel aj zámok svojho otca. Tu naňho padol taký veľký stesk za domovom, že sa mu zachvelo srdce: „Keby som bol zase raz doma a mohol objať svojich rodičov.“ Povzdychol si a dvere zase zavrel. Od toho okamihu bol ale smutný, presmutný. Najprv ten smútok ukrýval vo svojom vnútri, lebo sa hanbil, že porušil svoj sľub, ale ako bol deň po dni smutnejší a tichší, princezná poznala, že mu niečo chýba, a naliehala naňho: „Povedz mi, môj milý, čo ti chýba, ja ti to obstarám!“ Princ odvetil: „Chcel by som vidieť svojich starnúcich rodičov, už tak dlho som ich nevidel.“ Tu si princezná hlboko povzdychla a povedala: „Takže si svoj sľub nedodržal. Ale nedá sa nič robiť, choď a navštív ich. Keby si upadol do núdze či do nešťastia, stačí ma zavolať menom a ja budem hneď pri tebe. Ale vyvaruj sa toho, aby si ma volal len tak, bez vážnej príčiny, to by bol koniec nášho šťastia!“ Princ rád sľúbil všetko, čo chcela, len keď sa mohol vydať na cestu, a sľúbil, že sa čoskoro opäť vráti. Potom sa rozlúčil, nasadol do nádherného koča ťahaného šiestimi bielkami a išiel dolu na zem do otcovského zámku.

Ale doma sa veľa zmenilo. Jeho milovaná matka zomrela a otec si vzal inú ženu. Nová kráľovná bola ešte veľmi mladá a k tomu nadovšetko krásna, a tak bol starý kráľ nesmierne šťastný a veľmi pyšný, pretože si myslel, že jeho kráľovná je tá najkrajšia žena na svete. Bol bez seba od radosti, keď opäť zazrel svojho milovaného syna, a tak jedna slávnosť striedala druhú, veselie na kráľovskom dvore nemalo konca. Keď pri jednom takom hodovaní zase sedeli pri tabuli a mladá kráľovná žiarila medzi všetkými ženami ako hviezda, posadla starého kráľa jeho márnivá pýcha a povedal: „Synu, ty si prešiel veľký kus sveta, určite si videl veľa krásnych žien, ale teraz mi preukáž tú česť a povedz mi, či si niekde videl takú krásnu ženu ako je kráľovná.“ Princ povedal: „Kráľovnej by sa mohla rovnať máloktorá, ale viem o jednej, ktorá je ešte tisíckrát krajšia.“ „To nie je možné!“ zvolal kráľ: „To ti žiadny človek neuverí, kým ju neuvidí. Povedz, kde je taká vidieť!“ „Je to moja žena, jej žiadna podobná na svete nie je,“ povedal princ. Ale nahnevaný kráľ mu neveril, pretože keby bola naozaj taká krásna, vzal by ju syn so sebou. A tak sa škriepili a hádali a hádka naberala na sile, až princ vstal a k nebesiam zavolal meno svojej ženy.

Skôr ako by niekto okom žmurkol, bola tu. Do hodovnej siene vstúpila žena taká prekrásna, že všetci stíchli v rozhovore, stíchla hudba a hostia užasnuto hľadeli, ako smutná a zblednutá kráča k stolu, na ktorý, bez toho, aby prehovorila slovo, svojím bielym prstom písala zlaté písmená: „Znova nájsť cestu do nebeskej ríše je pre teba také nemožné, ako prechodiť pár železných topánok.“ Keď to napísala, zhlboka si povzdychla a zmizla. Princ sa zľakol už v okamihu, keď sa objavila; bola taká strašne bledá a smutná, opäť porušil svoj sľub. Ale keď teraz videl, ako ľahkomyseľne zničil svoje šťastie a stratil milovanú ženu, bol na neutíšenie. Čoskoro sa však zase spamätal a povedal si: „Čo som urobil, to si aj odpykám,“ a vyšiel zo siene, bez toho, aby sa rozlúčil. Hostia boli tým, čo sa stalo, tak rozrušení a zasiahnutí, že ich chuť do jedla, pitia aj tanca prešla a jeden po druhom sa potichu vytratili. Princ šiel ku kováčovi, aby mu vykul pár železných topánok, ktoré si potom obul a vydal sa na cestu.

A bežal čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Rok šiel za rokom a princ chodil svetom od mesta k mestu, od dediny k dedine, od dvora k dvoru, od statku k statku a len ťažko si niekde dopriaval odpočinok. Žiadne leto mu nebolo príliš horúce a žiadna zima príliš chladná, žiadna hora príliš strmá a žiadna cesta príliš zlá, stále a stále šiel a nebol k zadržaniu. Keď si po jednej naozaj krutej a studenej zime, v ktorej prestál mnohé utrpenie, jedného rána prezeral po svojom zvyku topánky, tu uvidel, že podrážky sú také tenké, že nemôžu vydržať dlhšie ako osem dní. To bola jeho prvá šťastná chvíľka, ktorú po mnohých rokoch zažil, a on sa vrhol na kolená a ďakoval Pánovi. Pospiechal k lesu, na ktorého konci býval pri mori pustovník. Prosil ho, aby mu ešte raz požičal svoju loďku, ktorá by ho previezla na druhú stranu, a ten dobrý pustovník mu vyhovel. Potom pospiechal k druhému pustovníkovi, ktorý mu tiež pomohol, aby sa dostal k tomu tretiemu, kde počkal na vtáka Noha, ktorého potom úpenlivo prosil, aby ho ešte raz zaniesol do neba. Vták Noh úbohého princa bez váhania schmatol a letel s ním stále vyššie a vyššie, až doleteli do prekrásnej nebeskej záhrady. Cestou sa princ pýtal, ako sa krásnej princeznej darí. Tu vták Noh povedal: „Dlhý čas, čo si bol preč, smútila, ale dnes má svadbu s iným mužom.“ Nad touto novinkou princa zabolelo srdce a prosil vtáka Noha, aby letel čo najrýchlejšie, aby boli na zámku skôr, ako princezná s novým manželom vojde do spálne.

Keď prišiel princ na zámok, zaznela mu v ústrety prekrásna hudba a všade vládla radosť a veselie. Potichu sa prešmykol bránou a pospiechal po schodoch až ku dverám spálne svojej milovanej ženy. Tam si najprv vyzliekol svoje prešúchané železné topánky, postavil ich pred dvere a napísal na ne: „Je možné prechodiť pár železných topánok, je tiež možné opäť nájsť cestu do nebeskej ríše.“ Potom sa ukryl. Večer, keď chcela princezná vojsť s novým manželom do spálne, narazila na železné topánky. To ju malo k radostnému úľaku, a keď zdvihla oči a čítala ten nápis, pochopila, že jej milovaný princ sa vrátil, tu svojmu novému manželovi povedala, aby počkal na ďalší večer, a do spálne vošla sama. Princ bol celý šťastný, keď to videl. Ani sa vo svojom úkryte nepohol, kým nevošla do komnaty, potom sa dal spoznať sluhom a prikázal im, aby o jeho návrate nepovedali nikomu ani slovo. Zaviedli ho do jeho nádhernej komnaty, kde prečkal noc; samou radosťou ani nemohol spať.

Nasledujúceho dňa vystrojila princezná veľkú hostinu a pozvala naň všetkých svadobčanov. Keď nosili na stôl, princezná sa zdvihla a povedala: „Mám jednu železnú truhlicu, v ktorej sú uložené moje perly a drahokamy, ale stratila som od nej kľúč. Dlho som ho márne hľadala, a keď som ho nemohla nájsť, zavolala som zámočníka a objednala som si nový. Ale teraz som šťastnou náhodou ten starý kľúč našla a teraz by som chcela počuť vašu radu. Ktorý z tých dvoch kľúčov si mám ponechať, ten starý alebo ten nový?“ „Samozrejme, že ten starý!“ volali všetci jednohlasne. Tu sa otvorili dvere a do siene vošiel princ a všetci hostia mu pospiechali v ústrety, aby ho privítali. Len ten nový manžel princa nevítal, potichu sa prešmykol preč a nikto o ňom viac nepočul.

Od toho dňa nebolo šťastnejšieho páru na svete ani na nebi, ako bol princ, ktorý prechodil železné topánky, a princezná, ktorá nestratila ani nádej, ani lásku.