Staré sedlo

V časoch roboty, keď sedliaci patrili pánom a tí si mohli robiť, čo chceli, bol u nás v dedine jeden statok slobodný, sedliaci na ňom boli ako páni, nikto im nemal čo rozkazovať. A stalo sa to takto: To panstvo patrilo cudziemu grófovi, odkiaľsi až z Francúzska; prichádzal na zámok sotva raz za rok, v lete, inak si správca celý rok robil, čo chcel, bol na sedliakov ako kat.
Ale jedno leto prišla s grófom jeho dcéra a vnučka, pekné černooké dievčatko. Guvernantka akosi nedala pozor, dieťa spadlo nad jazom do rieky a Martinov Jan ho vytiahol skôr, ako sa dostalo pod jaz. Celá dedina bola na nohách, na zámku pobehovali vyľakaní, ale keď sa dievčatku nič nestalo, bola z toho veľká radosť. Martinov Jan bol verejne pochválený, pán gróf ho pohladkal po hlave a dal mu francúzsky dukát, grófka mu poslala nové šaty a dievčatko prsteň, bol zo zlata a mal pravý modrý kamienok.
Starého Martina, Janovho deda, povolali na zámok, pán správca ho ani nenechal čakať, oznámil mu, čo pán gróf prikázal: sedliak Martin bude s pánom správcom a všetkými panskými úradníkmi obedovať ako pán za jedným stolom, po obede bude predvolaný k pánovi grófovi, pán gróf mu chce sám poďakovať a dať odmenu. Správca sa tváril kyslo, keď to Martinovi hovoril. O Martinovi hovoril celý zámok, že je rebel; bol dvanásť rokov na vojne, dokonca sa vraj stal kaprálom; dobrý človek bol, ale ako hora, až z neho šiel strach.
Zámockí páni úradníci sa zle hnevali, že majú zasadnúť za stôl so sedliackym chamom, ako hovorili robotníkom, ale panská vôľa je panská vôľa, sluha sa nepýta, či chce alebo nechce. Keď prišiel čas, bolo prestreté v dolnej sieni, pán správca si sadol na čelo, Martin vedľa neho po pravej strane, pojazdný po ľavej, ostatní podľa svojich hodností, lokaji začali roznášať polievku. Pri polievke ešte všetci mlčali, keď prišli pstruhy, už sa osmeľovali, začali sa sedliaka vypytovať, ako to bolo, do očí sa mu čudovali, bokom sa chichotali, a keď sa napili ..... piva, vína bolo dosť ..... začali si zo sedliaka robiť žarty. Martin jedol vidličkou aj nožom ako pán, až im to bolo divné, odkiaľ tie panské spôsoby; odpovedal jednoducho a bez bázne, zjedol veľa, ale nepil.
Správca najprv mlčal, potom, keď ostatní žartovali, začal tiež. Hovorí:
„Martine, vlasy už máš šedivé ako sneh a brada ešte čierna ako uhoľ ..... čím to asi je?“ Všetci sa uctivo rozosmiali, keď potom správca zažartoval. Páni sa holili, sedliaci boli zarastení bradou, to bolo úradníkom na smiech.
Martin sa obrátil k správcovi a povedal:
„To je prirodzené, vzácny pane, veď tá brada je o dvadsať rokov mladšia ako vlasy!“
Správca sa hryzol do pery a nehovoril nič, ale pojazdný videl, že ho to mrzí; aby to zahovoril, povedal pisárovi vedľa seba:
„Poďme sa hrať!“ Dal pisárovi ľahký pohlavok a zavolal:
„Daj to ďalej!“ Pisár pochopil žart, dal pohlavok ďalej, a tak jeden za druhým, až došlo na štolbu, ten sedel vedľa Martina po pravej strane, a dal mu poriadny pohlavok. Martin vydržal, ani sa nepohol. Po ľavej strane mal pána správcu a tomu tú ranu nemohol „dať ďalej“. Obzrel sa po pánoch, videl, ako sa mu smejú, povedal:
„Na úvrati obráť! Tak je to po sedliacky!“ A vyťal štolbovi jednu, až sa zosunul zo stoličky. Ostatní zmĺkli, štolba sa pozbieral, mal už aj tak v hlave, sadol si, ani nemukol, už sa ďalej nehral.
Správca rýchlo vstal a skončil ten obed, vzal Martina so sebou, aby šiel k pánovi grófovi. Lokaj otvoril biele zlatené dvere, Martin vstúpil; pri písacom stole sedel malý chudý starček v sivej parochni, sedliak sa mu hlboko poklonil.
Pán zavolal po francúzsky na komorníka, aby prišiel prekladať, čo bude hovoriť, ale Martin sa poklonil znovu, hovorí po francúzsky:
„Milosť, slúžil som osem rokov v Belgicku, po francúzsky viem.“
Gróf vyskočil ako na drôte a mal takú radosť, že Martina posadil do kresla a sťažoval sa mu, aký má na zámku nevzdelaný ľud, nikto nevie po francúzsky. Hovoril s ním dlho, pýtal sa ho na to vojenské ťaženie. Ukázalo sa, že bol vtedy veliteľom pluku. Potom Martinovi ďakoval, že jeho vnučku zachránili, a pýtal sa ho, čo si praje ako odmenu.
Martin mu povedal, že pre seba nechce nič, azda len pre deti; a keď gróf naliehal, požiadal ho, aby mu dal pre najstaršieho syna Staré sedlo.
Gróf zazvonil, kázal priviesť pisára a prikázal mu, aby vyhotovil zápis pre Martina Jozefa, na Staré sedlo. Pisár písal a písal, pritom sa usmieval, aké to majú títo cudzí páni čudné vrtochy: dajú písať zápis na ošúchané sedlo, ako by to bolo bohvie čo. A keď ho konečne prepustili, bežal to rozprávať ostatným.
Čakali v jedálni, pili, fajčili, boli zvedaví, čo ten sedliak s grófom vybaví. Keď im pisár povedal, že mu gróf daroval staré sedlo, smiali sa, až sa im triasli brucha, najviac pán pojazdný.
Gróf sa zatiaľ bavil ďalej s Martinom a povedal, že by mu rád dal nejakú pamiatku. Martin povedal:
„Grófska Milosť, boli ste na tej výprave do Belgicka veliteľom, rád by som, keby ste mi dali na pamiatku Váš biely klobúk, ktorý ste pri tom nosili.“ Gróf poslal komorníka do šatne po klobúk, dal mu ho a pridal ešte vrecúško s dukátmi.
Mladá grófka nechcela byť na zámku ani deň po tom nešťastí, hneď na druhý deň odišli všetci so slávou do Francúzska.
Správca sa tešil, až vrchnosť odíde, ako sa pustí do Martina. Deň po odchode vrchnosti poslal drába, aby priviedol Martina na zámok. Dráb prišiel, že Martin nie je doma, odišiel do mesta.
K večeru pricestuje koč, v ňom pojazdný, bledý ako stena. Správca nechápal, čo sa deje, ale pojazdný ho poučil:
„Bohvie čo sa to stalo, ale dnes ráno prišla ku mne na dvor komisia so starým Martinom a jeho synom, prikázala mi, aby som sa na hodinu sťahoval, že je mladý Martin na Starom sedle pánom, a keď som sa bránil, pohrozil mi pán purkrabia, že ma dá zavrieť!“
Obaja sedeli ako bez duše a nevedeli, čo si o tom myslieť, až prišiel pisár, a keď to počul, chytil sa za hlavu:
„Páni, veď pán gróf dal Martinovmu synovi na Staré sedlo zápis! My sme sa smiali, že dostanú ošúchané sedlo, a on zatiaľ myslel dvor Staré sedlo, najlepší dvor z celého panstva!“
Správca pochopil, že starý Martin ho prechytračil; keď ho uvidel na druhý deň na zámku s bielym klobúkom od pána grófa na hlave, poznal, že je s jeho mocou koniec.
Veď sedliakov biely klobúk znamenal slobodníka, ktorému páni nemajú čo rozkazovať. Gróf tým klobúkom urobil Martinov dvor slobodným. A slobodný zostal až do zrušenia roboty.