Ukradnutý pán Berka

Neďaleko mesta Skuteč stojí hrad Rychmburk, ktorý kráľ Ferdinand predal pánovi Zdeňkovi Berkovi z Dubé a Lipé s podhradím i celým panstvom. Jeden z pánov Berkovcov mal vraj dcéru Markétu, ktorá sa zaľúbila do chudobného zemana. Keďže sa nechcela vzdať milého a otcovi sa protivila, nevedel si inú radu, než dať ju do kláštora.
„Zostaneš tam, nehodná dcéra, dovtedy, kým nezmúdrieš a ja ti nenájdem poriadneho ženícha,“ povedal pán Berka a pre istotu ju ešte v ten deň odviezol s ozbrojeným sprievodom z Rychmburka.
Ale urodzená panna mala tvrdú hlavu a svojho milého sa nevzdala ani po zlom. Z kláštora sa pokúsila ujsť a pán Berka ju musel odviezť späť na Rychmburk, lebo matka predstavená nechcela mať v kláštore takú neposlušnú zverenkyňu. Pán mal dosť iných starostí, a preto vymyslel pre dcéru prísny trest. „Kým sa toho zemana z Nemanic a na Chudobíne nezrieknaš, nebudeš mojou dcérou. Za svoju neposlušnosť sa budeš v Janovičkách modliť dovtedy, kým ti budú stačiť sily. Až odprosíš, potom uvidíme.“
Panna Markéta bola rovnako zaťatá ako jej otec a hrdo ho vypočula, ale o milosť neprosila. Pán sa tak rozzúril, že ju sám hneď odviezol do kostola v Janovičkách a dal ju zamurovať do malého výklenku. Mala tam len okienko, aby mohla prehovoriť s ľuďmi. Keď murári urodzenú pannu zamurovávali, všetci ju ľutovali a nariekali nad ňou, len vlastný otec pre ňu nemal dobré slovo a bol rád, že mu už viac hanby neurobí. Len čo pán so svojou čeľaďou odišiel, zbehli sa ľudia ku kostolu a všetci pannu Markétu tešili. Okienkom jej podávali jedlo a pitie, aby nezomrela od hladu a smädu. Ona im za to ďakovala a nahlas sa s nimi modlila. Jedného dňa, keď sa zase okolo zišlo veľa ľudu, panna Markéta povedala:
„Dobrí ľudia, nikdy na mňa nezabudnite! Čo mi patrí dedičstvom, jednou časťou odkazujem chudobným a druhou časťou kostolu v Janovičkách. Vy všetci ste tu ako svedkovia, že je to moja slobodná vôľa.“
Keď sa to dozvedel farár, hneď sa ponáhľal na Rychmburk za pánom, aby sa prihlásil o to, čo panna Berkovna sľúbila kostolu. Pán Berka prijal farára v nádeji, že ho posiela sama dcéra a prosí o odpustenie. Keď sa však dozvedel, čo vyvádza v kostole a ako rozdáva imanie, ešte viac sa nahneval.
„A ty, farár, namiesto aby si ľudí napomenul a poukázal na moju prísnosť, pribehneš a rozprávaš mi tu ako baba na rínku.“
„Milosť!“ ospravedlňoval sa farár. „Prišiel som ti v dobrom povedať, čo si panna Markéta žiadala pred svedkami, a kostolu by si mal dať úpis, že sa po jej smrti tak stane.“ Pán Berka videl, že farárovi nemôže jeho žiadosť odmietnuť, ale napriek tomu s ním jednal rázne.
„Dobre teda. Sľúbený diel tvoj kostol dostane, aj keď moja dcéra rozdáva, čo jej ešte ani nepatrí. Ale ty sa nabudúce staraj viac o kostol než o babské reči.“ Potom vyprevadil farára zo dverí a rozhodol sa, že dcéru odvezie späť na Rychmburk. V noci po ňu tajne došiel, aby z toho nebolo pobúrenie, a ráno bola panna v novom väzení. Pán Berka ju dal na Rychmburku zamurovať do veže, aby mu už nemohla škodiť. Ľudia za ňu prosili a modlili sa, ale nič sa nedalo robiť, panna už svetlo sveta nikdy nezazrela.
Pán Berka z Dubé nebol najmladší. Dve ženy pochoval krátko po sebe a dcéry sa zbavil, lebo vždy myslel len na seba. Často zachádzal do Prahy alebo na Moravu, kde páni Berkovci mali mnoho statkov a vysoké úrady. Raz sa prišiel pozrieť na syna, ktorý bol ustanovený za kanonika pri kapitule pri chráme svätého Václava v Olomouci. Pán Berka si u neho viac popil, než mu bolo zdravé, a na druhý deň bol nebožtíkom. Bol z toho veľký poprask a krik v kanonickom dome. Keďže Rychmburk bol ďaleko, s veľkou slávou pochovali urodzeného pána Berku v prostej dubovej rakve s čiernym krížom a ružami v kripte kostola pri svätom Mořici. „Nech mu je zem ľahká a všetky hriechy odpustené,“ vzdychol si mladý kanonik nad otcovou rakvou s erbom, keď ju postavili do radu vedľa iných rakiev olomouckých pánov mešťanov. Potom poďakoval mořickému farárovi za pekný pohreb a povedal mu, aby účet poslal na Rychmburk, že dostane za všetko riadne zaplatené. O viac sa už urodzený pán Berka nestaral, lebo sa stal kanonikom len nedávno a peňazí nemal nazvyš.
Keď sa tá zlá správa o pánovej smrti dostala na Rychmburk, bolo z toho veľké pobúrenie. Pán Berka z Dubé a Lipé dal totiž vystavať rodinnú hrobku v Lažanoch, kam mali byť podľa jeho vôle pochovaní všetci jeho rodu. Za to mali Lažanskí mnohé výsady, keď pánovi sľúbili, že sa budú o kostol svätého Václava dobre starať. Rychmburský správca veľmi pána ľutoval, ale keď dostal z Olomouca list, že má farárovi pri svätom Mořici zaplatiť za pohreb, truhlu a sviečky, ktoré sa pri pohrebe vysvietili, strašne sa nahneval:
„Toto nám ešte chýbalo! Ja aby som platil sviečky a všelijaké zbytočnosti cudziemu farárovi, keď máme vlastného? Keby si bol pán Berka dal povedať, nemusel chodiť bohvie kam. Dávno už nebol žiadny mladík, dýchavica ho trápila ako zlá mora. Mohol pokojne umrieť doma a neboli by s tým žiadne trampoty.“
Nakoniec poslal do Lažan po bratov Moučkovcov, ktorí mali na starosti kostol. Tí prišli radi, lebo sa o pánovej smrti všeličo medzi ľuďmi rozprávalo a mali strach, aby im správca namiesto stráženia kostola nedal novú robotu. Na Rychmburku šli rovno do kancelárie k správcovi, ktorý už na nich netrpezlivo čakal. „Milostpane, úctivo prosíme o odpustenie. Bežali sme čo najrýchlejšie, naša mama však zháňala ešte nejaké vajíčka a vyberala pár kurčiat milostpánovi do kuchyne. Tak sme sa zdržali.“
„Dobre, dobre,“ pustil z úst milostivo správca, keď uvidel kôš vajec a dva páry kurčiat. „Dajte ich potom kuchárke! Teraz ma ale dobre počúvajte. Iste ste už počuli, čo sa nášmu urodzenému pánovi prihodilo. Už je v pánu a ešte tak ďaleko od Rychmburka. Musíte ho doviezť späť a riadne uložiť v Lažanoch, ako si sám kedysi želal. Ak sa vám to nepodarí, dám vám takú robotu, že sa budete od samej ťarchy po kolenách plaziť.“
Bratia najprv mlčali, a keď videli, ako správcovi na tom záleží, aby mal pána v lažanskej hrobke, začali sa všelijako vykrúcať.
„Milostpane, to je ale diaľka. Keď pôjdeme na Moravu, to nie je ako tamto do Skuteče.“
„Pozrite sa, chlapi!“ začal správca z iného konca. „Vám sa nič zlé stať nemôže, keď si vyjdete s vozom aj až do Olomouca, akoby ste tam chceli niečo predávať. Opatrne sa popytáte, čo a ako, či je pán Berka dobre pochovaný, že máte o tom na Rychmburk podať správu. Ako to všetko urobíte, to je už vaša vec. Ale pána Berku priveziete späť s truhlou alebo aj bez nej. Ja zbytočne nebudem platiť mořickému farárovi ani groš. Keď sa moravskí páni Berkovci dohodli, že tam nášho pána pochovajú, mali si za pohreb aj zaplatiť. Ale dajte si pozor na mladého Berku, čo je tam kanonikom. Kto vie, ako to s ním vlastne je a či by vám nerobil nejaké ťažkosti.
Bratia Moučkovci vyjavene hľadeli na správcu a pomaly im dochádzalo, prečo ich ženie až na moravskú stranu. Keďže išlo ale aj o nich a ich robotu, neostávalo im nič iné než poslúchnuť. Nakoniec si vyprosili niekoľko párov koní a tie viedli potom za vozom, akoby ich chceli predať na trhu. Cestou sa však rozhodli inak a pre istotu ich nechávali po hostincoch, vždy po jednom páre, aby mali na spiatočnej ceste na preprahnutie čerstvé kone. Vzali so sebou aj nejaké peniaze, keby potrebovali niekoho podplatiť.
Do starobylého mesta Olomouca uprostred hanáckej roviny dorazili obaja sedliaci bez nehody. Len čo prešli mestskou bránou, začali sa obzerať po nejakom lacnom hostinci, kde by neminuli veľa za nocľah. Keď sa dohodli s jedným hostinským a voz s koňmi postavili pod prístrešok, vybrali sa do mesta hľadať kostol pri svätom Mořici. Každý im ho ukázal, lebo všetci mešťania boli na neho pyšní. Okolo kostola bol cintorín a na ňom práve hrobár kopal nejakému nebožtíkovi hrob. Bratia zložili baranice, vošli cintorínskou bránou a namierili rovno k hrobárovi. „Dobrý muž, radi by sme vedeli, kde je pochovaný urodzený pán Berka z Dubé, bývalý pán na Rychmburku. Nedávno prišiel do mesta a náhle si po neho prišla kostlivá s kosou. Ty budeš iste vedieť, kde by sme sa mohli pri jeho hrobe pomodliť.“ Keď hrobár videl urastených a pekne oblečených sedliakov, podľa reči hneď poznal, že sú z českej strany. Vyliezol z hrobu a oprel sa o rýľ.
„Počúvajte, vy ste iste pánovi poddaní! Zriedka sa ale sedliaci starajú, kde ich páni hnijú v zemi. Rád vám to miesto ukážem. Keby niečo kvaplo na pivo, veľmi by som sa nehneval,“ hovoril hrobár a naťahoval ruku, či niečo nedostane. Starší sedliak opatrne vytiahol z opasku vrecúško, a keď ho rozviazal, vytiahol dva groše a dal ich hrobárovi. Ten sa veľmi čudoval, že sú k nemu takí štedrí, a mohol sa od samej ochoty roztrhnúť. Rýchlo zapichol rýľ do zeme a viedol sedliakov ku kostolu. Cestou sa chválil, aký pekný a bohatý kostol majú mešťania.
Keď ich zaviedol dovnútra, ukázal im na jeden náhrobný kameň. „Tuto pod týmto kameňom máte svojho pána. Sám som bol pri tom, keď ho tu pochovávali. Bola to veľká sláva. Bohatí páni nikdy nechcú byť zahrabaní do zeme, a tak tu odpočívajú pekne dolu medzi svojimi.“
Obaja sedliaci pokľakli a chvíľu sa modlili za zosnulého pána. Pritom si všetko okolo dokola poprezerali a uvažovali, ako by sa sem v noci dostali. Hrobár si ich tiež obzeral a nešlo mu do hlavy, že prišli z takej diaľky len preto. Keď sedliaci vstali, potichu ich vyviedol z kostola zase na cintorín.
„Zle sme sa o vášho pána nepostarali, nariekať si nemusíte,“ začal hrobár zďaleka rozprávať. „Ale čudujem sa, že ste sami podnikli takú diaľku. Veď to musí byť od vás z Rychmburka sem do mesta kus sveta, keď sa páni dohadovali, kam pána Berku majú pochovať.“
Bratia Moučkovci videli, že je hrobár zvedavý, a starší mu odpovedal:
„My sme prišli niečo kúpiť pre nášho správcu a tiež predať pár koní. Tak sme si povedali, že sa pozrieme, kde náš pán odpočíva. Pobudneme tu asi tri dni. Ak chceš s nami večer posedieť niekde v krčme, radi ťa za tvoju ochotu pozveme.“
Ako hrobár začul, že sa môže zadarmo napiť, hneď sľúbil, že príde k Bielej ruži.
Tam vraj majú najlepšie víno a nie je to od kostola ďaleko. Bratia sa povypytovali, kde ho majú čakať, a išli sa pozrieť po meste.
„S tým hrobárom to urobíme krátko,“ hovoril starší Moučka bratovi. „Keď sa dobre napije, azda nám povie, kde zoženieme kľúče od kostola. V noci potom odnesieme rakvu s pánom Berkom.“
„To sa ti ľahko povie,“ staral sa brat, „ale čím ten kameň zodvihneme? Sami dvaja s ním nič nezmôžeme.“
„Musíme si teda niekoho najať na pomoc,“ mienil druhý, ale mladší brat stále nebol spokojný.
„A do čoho dáme tú rakvu? Veď nemôžeme jazdiť s nebožtíkom ako kramári. Až na Rychmburk by sme nikdy nedošli, lebo by nás čoskoro chytili.“ Dlho sa bratia medzi sebou dohadovali a nakoniec si objednali u debnára dve pekné debny na múku a u garbiara zase niekoľko hovädzích kožiek. Rozhodli sa, že keď to všetko naložia na voz, pod takýmto nákladom nikto ukradnutého pána Berku hľadať nebude.
Potom obchádzali na rínku okolo orloja a čudovali sa, keď na ňom napoludnie kohút naozaj zakikiríkal a mával krídlami ako živý. Kým prešli všetky figúry, čo ich tam bolo, bolelo ich za krkom a boli radi, že môžu ísť do hostinca na obed. Ešte v ten deň sedliaci nakúpili potrebné a odviezli do hostinca, kde nocovali. Hostinská sa ich vypytovala, čo všetko už kúpili, ale keďže svoju útratu hneď platili, mala ich za dobrých hostí.
Večer sa zišli bratia s hrobárom U bielej ruže a objednávali jeden krčah piva za druhým. Čoskoro sa dozvedeli, že kľúč od kostola má farár, obaja kostolníci a jeden sám hrobár vo vrecku. Všetci traja halasili a robili taký kravál, že ich hostinský musel čoskoro vyhodiť. Bratia neboli takí opití, ako zo seba robili. Ale hrobár mal už poriadne nakúpené a jedného i druhého objímal.
„Kamaráti moji, poďte so mnou domov, nech moja stará vidí, akých mám kamarátov. Žiadne šelmy a lotrov, ale skutočných pánov sedliakov!“
Bratia vôbec nestáli o to, aby poznali hrobárovu ženu. Odtiahli hrobára ku kostolu pri svätom Mořici a tam ho uložili za kaplnku. Hrobár všeličo blábolil, ale ako si ľahol, čoskoro zaspal. Bratia mu hbite vzali kľúč od kostola a ponáhľali sa k vrátam. Tam už na nich čakali dvaja pomocníci, ktorých našli v krčme a za peniaze im boli schopní urobiť hocičo.
Noc im priala, bola tmavá a nikde ani svetielka. Opatrne obišli hrobárov domček a keď sa dostali ku kostolným vrátam, rýchlo ich odomkli. V kostole rozsvietili lucernu, ktorá stála za vrátami, a čoskoro našli ten kameň, ktorý im hrobár ukázal. Bol ťažký, a keď ho chceli zodvihnúť, mali všetci štyria čo robiť. Pomaly ho odsunuli nabok a potom zostúpili po schodoch dolu. Dubová rakva s berkovským erbom stála najbližšie. Keď ju vyniesli hore, dali kameň na svoje miesto a ponáhľali sa z kostola. Vráta za sebou zase zatvorili, aby nikto nič nezbadal, a kľúč hodili do vykopaného hrobu. Potom sa rozlúčili so svojimi pomocníkmi, pre istotu počkali, kým odídu z cintorína.
Mestské stráže chodili s halapartňami a lucernami po rínku i v uličkách, ale okolo svätého Mořice bol pokoj. Bratia prehodili cez rakvu oba kabáty a doniesli ju do hostinca na dvor. V debne bolo miesta dosť, hodili na ňu ešte niečo kožiek, nikto by tam rakvu nehľadal. Jeden sedliak prespal na voze a druhý pri koňoch, aby im náhodou niekto pána Berku neukradol.
Na druhý deň ani nečakali, kým im dá hostinská raňajky, a vyrazili z dvora rovno k mestskej bráne. Keď mali mesto za chrbtom, obaja bratia si zhlboka vydýchli. „Ja už som od strachu polomŕtvy,“ nariekal mladší Moučka. „Čert toho Berku vezmi! Takých starostí som sa naozaj nenazdal, keď tu hrobku v Lažanoch stavali.“
„Nehreš zbytočne!“ napomenul ho brat. „Čo keby sa nám pán ešte stratil? Veď sa aj tak vraj hovorí, že ho pánboh potrestal za to, že svoju dcéru priviedol predčasne do hrobu. Šibni radšej do koní! Musíme ujsť, kým sa ten hrobár spamätá a povie na nás, že sme ho opili.“ Obaja potom poháňali kone a išli s vetrom o preteky. Debny s rakvou poskakovali na voze a bolo dobre, že už bol pán Berka po smrti, inak by iste umrel druhýkrát.
Keď ráno išiel mořický farár na ranné, pritackal sa k nemu hrobár ešte opitý a žmolil čiapku v ruke. Len čo ho farár uvidel, hneď naňho spustil: „Ty si zase pil. Tentoraz to na teba poviem pánom na radnici, akú tu robíš hanbu. Páni radní ťa za to iste vyženú zo služby a ja budem mať konečne pokoj.“ Hrobár začal plakať a nariekať, že za nič nemôže, že ho včera opili nejakí sedliaci z Rychmburka, čo sa boli pozrieť na pána Berku.
„Veľmi boli milí, ani na peniaze nehľadeli. Dôstojný pane, ja už to viackrát neurobím,“ sľuboval hrobár s plačom. „Ja sa už naozaj polepším.“
„Čo si to povedal?“ zarazil ho farár. „Kto že tu bol? Rychmburskí sú mi dlžní ešte za pohreb toho Berku. Tí lotri! Ak nám tu niečo vyviedli, beda im!“ kričal rozhnevane a hneď chcel, aby hrobár zohnal obidvoch kostolníkov a ešte nejakých tovarišov, že sa musí pozrieť do krypty. Hrobárovi sa veľmi nechcelo, ale farár umienene stál na svojom a nechcel ísť skôr ani k oltáru. Chvíľu to trvalo, kým sa dočkal. Keď zistil, že im ukradli pána Berku, rýchlo bežal za pánmi na radnicu a prosil ich, aby poslali vojakov za tými rychmburskými sedliakmi. Kým sa olomoucki radní zišli a dohodli, kým poslali vojakov z mesta, bolo už pomaly poludnie. Vojaci sa k večeru vrátili naprázdno, že žiadnych sedliakov s rakvou nikde nevideli.
Bratia Moučkovci išli zatiaľ s pánom Berkom ako s cisárom pánom. Na každom hostinci preprahali, nikde si ani neodpočinuli. Jedným ťahom dorazili až na Rychmburk a cestou sa striedali pri opratiach. Keď ich správca uvidel, najprv sa pýtal na pána Berku.
„Ten sa vezie celú cestu ako pán, ale my už padáme a sme na smrť unavení,“
sťažovali sa bratia a otvorili debnu, kde pod kožami ležala truhla.
„Mám radosť, že sa vám to podarilo,“ pochválil ich správca. „Hneď zajtra pána Berku potichu pochováme v Lažanoch do hrobky. Už som dal vedieť farárovi.“
„Milostpane, ale všetky kone sme cestou zničili,“ nariekali bratia a jeden druhého rovnali a natriasali, až im v kostiach praskalo.
„Nič nie je zadarmo. Veď vás bohatá odmena neminie. Bol to hrdinský kúsok, na ktorý vám Olomoucki nikdy nezabudnú, a mořický farár z toho bude mať len hanbu,“ smial sa správca a išiel im vyplatiť sľúbené peniaze.
Tak sa predsa len pán Berka dostal tam, kam patril, a bratia Moučkovci z Lažan nemuseli robotovať. Ale z tých peňazí vraj čoskoro spyšneli a nakoniec ich všetky prehýrili. Dodnes spomínajú v Lažanoch na tých dvoch bratov a každému, kto zbytočne rozhadzuje majetok, hovoria, že chce, aby to všetko prasklo ako tá Moučkova pretence. Zato Olomoucki dávno už na ukradnutého pána Berku zabudli a nikto o ňom nič nevie.