Kráľ Drozdia brada

Jeden kráľ mal dcéru, bola nadmieru krásna, ale veľmi pyšná a namyslená, takže jej žiadny nápadník nebol po vôli. Proti každému niečo mala a robila si z nich posmešky. Raz kráľ usporiadal veľkú slávnosť a zvolal z blízka i z diaľky všetkých mužov túžiacich po ženbe. Potom sa zoradili do radu podľa stavu a hodnosti, najprv králi, potom vojvodovia, kniežatá, grófi, baróni a zemania. A kráľovská dcéra popri tom rade prechádzala a na každom hľadala chyby.
Prvý bol príliš tučný:
„Ako vínny sud!“ povedala.
Druhý príliš dlhý:
„Ten nemá konca.“
Tretí zasa krátky:
„To je drobec.“
Štvrtý bledý:
„Ten je biely ako smrť.“
Piaty príliš červený:
„Ten je červený ako kohút.“
Šiesty nebol dosť zrelý:
„To je ale zelenáč.“
Na každom našla niečo smiešne, až sa napokon dostala ku kráľovi, ktorý stál na konci radu a ktorého brada bola trochu krivo narastená.
„Ach, počujte,“ zvolala, „tento má bradu ako drozdí zobák.“
A od tých čias tomu kráľovi nikto nepovedal inak ako Drozdia brada.
Ale starý kráľ, keď videl, že jeho dcéra nerobí nič iné, len sa ľuďom vysmieva a všetkých ženíchov, ktorých zvolal, odmieta, veľmi sa nahneval a sľúbil, že princeznú dá za ženu prvému žobrákovi, ktorý vojde do dverí.
Tu prišiel potulný spevák v roztrhaných a špinavých šatách, zaspieval kráľovi a princeznej, a keď skončil, žiadal almužnu. Ale kráľ mu povedal:
„Tvoj spev sa mi tak páčil, že ti svoju dcéru dám za ženu.“
Princeznú to veľmi preľaklo, ale kráľ povedal:
„Ja som sľúbil, že ťa dám prvému žobrákovi, a svoj sľub aj splním.“
Nebolo vyhnutia, poslali po farára a ten musel princeznú s potulným spevákom hneď zosobášiť.
Keď sa tak stalo, povedal kráľ:
„Teraz tu už nemôžeš zostať dlhšie, teraz si žobrákova žena a musíš nasledovať svojho muža.“
A potulný spevák ju vyviedol za ruku von; museli putovať pešo. Keď šli cez hlboký les, spýtala sa princezná:
„Komu patrí tento les?“
„Ten patrí kráľovi, ktorému hovoria Drozdia brada; mohol byť tvoj, keby si si ho vzala.“
„Ach ja úbohá, mala som si toho kráľa vziať.“
Potom putovali lúkami a princezná sa opäť pýtala:
„Komu patria tie lúky?“
„Tie patria kráľovi, ktorému hovoria Drozdia brada; mohli byť tvoje, keby si si ho vzala.“
„Ach ja úbohá, mala som si toho kráľa vziať.“
Napokon prišli do veľkého mesta a ona sa opäť pýtala:
„Komu patrí to obrovské mesto?“
„To patrí kráľovi, ktorému hovoria Drozdia brada; mohlo byť tvoje, keby si si ho vzala.“
„Ach ja úbohá, mala som si toho kráľa vziať.“
„To sa mi málo páči,“ povedal potulný spevák:
„že si stále želáš iného muža. Veď či ti ja nie som dosť dobrý?“
Napokon prišli k malej chalúpke a princezná zvolala:
„Ach bože, aká je tá chalúpka malá, komu môže patriť taký úbohý domec?“
Potulný spevák odpovedal:
„To je môj a tvoj dom, kde teraz budeme spolu žiť.“
Musela sa zohnúť, keď chcela vojsť dovnútra:
„Kde sú sluhovia?“ spýtala sa.
„Akí sluhovia?“ zasmial sa jej muž: „sama musíš všetko obstarať, rozkúr oheň a postav vodu, uvar mi niečo na jedenie; som hladný a unavený.“
Ale princezná nevedela ani rozložiť oheň, ani variť, a tak musel jej muž sám priložiť ruku k dielu, aby to aspoň na jedenie bolo. Keď svoje skromné jedlo zjedli, ľahli si spať. Ráno ju však zavčasu zobudil, lebo sa musela postarať o domácnosť.
Pár dní žili týmto biednym spôsobom, až zjedli všetko, čo doma mali.
Tu povedal muž:
„Žena, takto to ďalej nejde, aby si jedla a nič nezarobila. Budeš plietť košíky.“
Vyšiel von, narezal vŕbové prútie a doniesol jej ho domov. Tu začala plietť košík, ale tvrdé prútie jej doráňalo jemné ruky do krvi.
„Vidím, že takto to nepôjde,“ povedal jej muž:
„radšej budeš priasť, možno ti to pôjde lepšie.“
Sadla si teda ku kolovrátku a skúšala priasť, ale pevná niť jej čoskoro prerezala jemné prsty, takže priadzu farbila krv.
„Vieš čo?“ povedal muž:
„Ty sa na žiadnu robotu nehodíš; s tebou som si teda pochodil. No vyskúšame, či zvládneš predávať hrnce a hlinený riad. Sadneš si na trh a budeš tovar ponúkať.“
Tu si princezná pomyslela, že až ju ľudia z otcovej ríše na trhu uvidia, budú sa jej kruto vysmievať. Ale nič nepomohlo, musela sa podrobiť, ak nechcela umrieť od hladu. Spočiatku to išlo dobre, keď ľudia videli takú krásnu ženu predávať, kupovali od nej tovar a platili, čo si povedala, mnohokrát domov peniaze doniesla a nové hrnce zasa na trh odnášala. Teraz žili z toho zárobku a dlho sa im celkom darilo, predávala riad, ktorý muž vyrobil.
Raz si sadla na roh námestia a predávala, keď tu zrazu na trh vošiel opitý husár a rovno do jej hrncov, takže za malú chvíľu všetky v tisíc kusoch roztrieštené ležali na zemi. Začala plakať a bála sa, čo si teraz počne, čo na to povie jej muž. Bežala domov a to nešťastie mu vyrozprávala.
„No a kto ti radil sadať si práve na roh námestia s hlineným riadom?“ karhal ju muž:
„Zanechaj ten nárek, vidím, že sa na žiadnu poriadnu prácu nehodíš. Bol som práve na zámku a pýtal som sa, či tam nepotrebujú slúžku do kuchyne, a oni mi sľúbili, že ťa prijmú, aspoň niekedy prinesieš aj niečo dobré na jedenie.“
Teraz bola princezná slúžkou v kuchyni, musela byť kuchárovi k ruke a robiť tie najhoršie práce. Mala v dvoch taškách hrnce, a keď šla domov, naplnila tie hrnce zvyškami a tie potom doma jedli. Tu sa stalo, že sa slávila svadba najstaršieho kráľovského syna. Tu sa zvedavá princezná vybrala hore, postavila sa pred dvere siene a chcela sa pozrieť. Keď boli zažaté svetlá a hostia sa jeden krajší ako druhý začali schádzať, všetci v nádhere a prepychu, tu si pomyslela na svoj smutný osud, ktorý si len svojou pýchou a namyslenosťou privodila, a do srdca jej vstúpil smútok.
Z vybraného jedla, ktoré sa nosilo do siene sem a tam, jej občas sluhovia hodili pár omrviniek, ona to dávala do hrncov, aby to neskôr doniesla domov. Ale zrazu vyšiel von kráľovský syn, bol oblečený v zamate a hodvábe, mal okolo krku zlatú reťaz, a keď videl vo dverách stáť krásnu ženu, schytil ju za ruky, že s ňou chce tancovať. Ale ona sa vzpierala a veľmi sa preľakla, lebo videla, že ten princ je sám kráľ Drozdia brada, ktorý sa o ňu uchádzal a z ktorého si robila posmech. Ale jej vzpieranie nebolo nanič, kráľ ju vtiahol dovnútra do siene.
Tu sa jej pretrhla šnúra, na ktorej tašky viseli, hrnce sa na podlahu vysypali, polievka vytiekla a zvyšky sa okolo rozletely. A keď to ľudia videli, nastal všeobecný smiech a posmešky k nej doliehali, že bola tak zahanbená, že si priala byť tisíc siah hlboko pod zemou. Vybehla z dverí a chcela utiecť preč, ale pod schodmi ju zadržal akýsi muž a vliekol späť. A keď sa naňho lepšie pozrela, videla, že je to opäť kráľ Drozdia brada.
Priateľsky povedal:
„Neboj sa, ja som ten potulný spevák, s ktorým si žila v tom úbohom domčeku, z lásky k tebe som sa prezliekol; a ten husár, ktorý ti rozbil hrnce, to som bol tiež ja. To všetko sa stalo preto, aby som prekonal tvoju pýchu a potrestal ťa za to, že si sa mi vysmievala.“
Tu princezná horko zaplakala:
„Dopustila som sa na tebe veľkej krivdy a nie som hodná byť tvojou ženou.“
Ale princ povedal:
„Nerozprávaj hlúposti, moja milá! Zlé dni sú za nami, teraz budeme sláviť skutočnú svadbu.“
Tu pribehli komorné, obliekli ju do nádherných šiat; prišiel aj jej otec s celým dvorom a požehnal ju k sobášu s kráľom Drozdia bradou. A žili šťastne až do smrti.