Poklady

V podhorskej dedine mala Jeníkova matka úhľadnú chalúpku, ktorú objímala záhradka s ovocnými stromami a kvetinovými záhonmi. Keď si na jar jablone a hrušky obliekli konáre do zeleného kroja, zliali sa ich koruny do jedinej besiedky, takže driemala v nej chalúpka ako slávičie hniezdo v náručí ochranného krovia.

A ako úhľadné bolo toto hniezdo zvonku, tak útulné bolo vnútri. Machom porastená strecha kryla dve izby, ktoré sa malými okienkami pozerali do okolitých lesov. Nábytok v nich bol síce len jednoduchý, ale rozostavený s takým vkusom a udržiavaný v takej čistote, že bolo milo zdržiavať sa v príbytku Jeníkovej matky. Okrem chalúpky a kúska poľa nemala vdova Brádelská iný majetok; napriek tomu však nikdy nemusela trpieť núdzu. Čo jej na živobytie neposkytla vlastná pôda, to sa jej dostalo od zámožnejších susedov, ktorým v čase potreby vypomáhala pri poľnohospodárstve. A tak boli v podhorskej chalúpke tie dve duše šťastné ako dve penice, keď sa k sebe pritúlia v hniezde na jabloňovej vetve. Pri večernom oddychu rozprávala Brádelská niekedy Jeníkovi rozprávky o kráľoch, ktorí drahokamy na sudy počítali, na zlatých povozoch jazdili a v krištáľových palácoch na tróne sedávali. Chlapcovi sa vždy rozsvietili oči nad touto báječnou nádherou; ale predsa sa pýtal:

„Boli pri tých kráľoch aj ich maminky?“

A keď s úsmevom Brádelská dodávala, že o nich rozprávka nič nevie, hovorieval Jeník:

„To by som teda takým kráľom bez vás, mamička, nechcel byť.“

Ale počúvajte, ako sa stalo, že Jeník raz predsa len chcel byť kráľom a ako pritom na mamičku zabudol.

I.

Raz v lete prišiel do Zálesia koč. Taký pekný povoz tam len zriedka bývalo vídať; veď v Zálesí boháčov nebolo a okolité cesty, horskými prívalmi vymleté, boli tiež skromným lákadlom pre panské povozy. Obyvatelia malej dedinky sledovali so záľubou bujný záprah, ktorý náhle zastal na návsi. Z koča vystúpila bledá pani s chlapčekom asi deväťročným a dala sa do reči so zástupom žencov, ktorí sa s kosami a srpmi práve vracali z polí.

Drobnejšia mládež — prosím vás, tá je na dedine pravým všadebolom — sa zhŕkla okolo vzácneho povozu. Jeden chlapec si v duchu sadal na mäkké vankúše, ktorými bol koč vystlaný, a druhý si prezeral kozlík s brzdou. Účel toho všetkého bol deťom jasný, pretože aj tamojšie vozy mali kolesá, sedadlá z dosák, brzdu a kozlík pre kočiša. Ale nad čím chlapcom rozum stál, to bolo úhľadné puzdro na lampu a pružiny koča. S pozornosťou hodnou chvály si prezerali tieto záhady a boli by sa azda dopátrali ich pravého účelu, keby neznáma pani nebola ukončila rozhovor so žencami a nebola nasadla do voza. Kočiš si azda tiež nevšimol, že chlapci ešte s prehliadkou nie sú hotoví; inak by sa sotva bol odvážil plesnúť na biele kone, ktoré aj s kočom zmizli medzi zálesskými chalupami.

Rozhovor, ktorý sa o nevídanom povoze medzi deťmi rozprúdil, bol tým síce prerušený, ale nie dokončený. Pokračovalo sa v ňom popoludní na návsi pod lipou. Frantík Tichý a Vašík Žitný sa práve škriepili o to, či mal koč aj rozvoru, keď medzi nich pribehol Jeník Brádelský s nevídanou novinou:

„Viete, chlapci, že tá pani s chlapčekom bola u nás?“

„U vás?“ čudovali sa deti.

„A bude u nás zostávať,“ chválil sa Jeník.

„Naozaj, Jeník? Nehovoríš to len tak?“

Chlapci totiž nemohli v hlave pochopiť, že by niekto býval v Zálesí, kto mal koč a také pekné šaty ako neznáma pani a jej chlapček. A že by si za príbytok zvolili chalúpku chudobnej vdovy, ktorá od rána do večera hospodárom odrábala — to bolo ešte divnejšie.

Ale Jeník neklamal. Na radu zálesských žencov si bledá pani prezrela chalúpku Brádelských a na prvý pohľad sa jej zapáčila. Na prahu ju privítala vľúdna matka Jeníkova a do izby ju pozvala druhá gazdiná nemenej prívetivá. Veď som vám už povedal, že u Brádelských vládla čistota, ktorá aj chudobnú izbietku mení na milý útulok. A pani Čermáková — tak sa volala neznáma — sa len preto vybrala do hôr, aby si našla pokojný kútik, kam by sa uchýlila na letný čas pred mestským hlukom a ruchom.

Chalúpka Brádelských sa na to výborne hodila. Stála na konci dediny na kraji borovicového lesa, ktorého posilňujúcu vôňu zanášal vetrík otvoreným oknom do izbietky každým závanom. Pod chalúpkou bola malebná dolina a za ňou ako na stráži bolo vidieť pásmo hôr, ktorých modravé temená splývali s belasou oblohou. To všetko sa pani Čermákovej zapáčilo natoľko, že sa hneď dala do vyjednávania o prenájom jednej izbietky. Brádelská ochotne súhlasila; len sa ospravedlňovala, že u nich je všetko také chudobné a jednoduché.

„To nevadí,“ upokojovala pani horalku, „krásu a pohodlie som neprišla hľadať. Chcem prežiť niekoľko týždňov vo vašich krásnych lesoch a v kruhu úprimných ľudí.“

A keď Jeník priviedol z dediny zvedavých kamarátov, kočiš už odnášal batožinu z koča do chalúpky.

II.

Také šaty, pane, ako mal Karlík, syn pani Čermákovej, mal na svete málokto a v Zálesí nikto. Jeník Brádelský mal, pravda, na odpust vždy nový odev a jeho kamarátom sa nesmierne páčili jeho naškrobené nohavice, kabát s veľkými čiernymi gombíkmi a čiapka s pestrou podšívkou, so žltým gombíkom vpredu a červeným perom po boku — ale čo to bolo všetko oproti odevu malého Čermáka! Jeník aj pri všetkej nádhere v šatách predsa len behával bosý, kým Karlík mal bielučké pančuchy a vyleštené topánočky s prackami, ktoré sa na slnku trblietali, až sa deťom oči zalievali. Nohavice z tmavej látky končili pod kolenami čipkovým lemom; po stranách mali svetlé šnúry a na každom vrecku rad perleťových gombíkov. Zamatový kabát bol nad bokmi stiahnutý žltým koženým opaskom, ktorý sa vpredu zapínal okrúhlou prackou z bieleho kovu. Na praske bol vyrazený koník tak dokonale, akoby bol živý a chcel z nej vyskočiť. Za klobúkom mával Karol niekoľko pier, o ktorých farbe vznikali medzi mládežou vážne spory. Jednému sa zdali modré, druhému zelené a obaja mali pravdu. Perá menili farbu podľa toho, odkiaľ sa kto na ne pozeral.

Pani Čermáková chodievala s Karlíkom ráno do lesa a napoludnie sa vracala. Popoludní vychádzali znova a vracali sa domov až k súmraku. Na tieto prechádzky striehli zálesské deti.

Karlík mal totiž niekoľkoraké šaty a deti hádali vždy, v ktorých vyjde z chalúpky. Niekedy bol oblečený ako sokol, niekedy ako plavec, ktorých vyobrazenie mal v neďalekom meste knihár vo výkladnej skrini. A tak si zvykli hádať: Dnes pôjde do lesa sokol, dnes námorník a dnes gróf! „Grófom“ volali Karla, ak bol oblečený v zamatových šatách, v ktorých prišiel do Zálesia. Menšie deti nemohli v tak rozličných šatách toho istého chlapca ani spoznať a mysleli si, že u Brádelských je s pani Čermákovou niekoľko chlapcov, ktorí ju do lesa vodia striedavo.

Raz popoludní bolo Karlovým obdivovateľom príliš dlho čakať na trávniku pred chalúpkou. Inokedy bol v túto dobu už v lese a dnes ešte ani nevychádzal. Zrazu sa však u Brádelských rozleteli dvere a z nich vybehol Jeník medzi deti.

„Hádajte,“ volal z diaľky, „aké šaty bude mať dnes Karlík?“

„Sokolské,“ volal ktosi.

„Námornícke,“ iný na to.

„Grófske.“

Ale Jeník stále krútil hlavou. A keď nikto nebol schopný vymyslieť, aké šaty by ešte na tom širokom svete mohli byť, povedal:

„Vojenské! Pozrite sa.“

Z chalúpky vychádzala pani Čermáková s malým vojačikom. Mal na hlave čiernu čiapku so zlatými prámikmi a lesklým gombíkom, na tele modrý kabát s nárameníkmi a vyleštenými gombíkmi. Sivé nohavice mali po stranách široké červené pruhy a siahali až po členky k vyčisteným topánočkám. Karlík bol opásaný pekným remeňom, na ktorom sa po ľavom boku hojdala šabľa so žltým strapcom.

Deti ani nedýchali, keď okolo nich Karol kráčal. Po prvý raz dnes zabudli pani Čermákovú pozdraviť. Bolo im, akoby okolo nich kráčal skutočný dôstojník, pred ktorým nesmeli ani slovíčko zašepkať.

Až po chvíli si zhlboka vydýchli a nemo hľadeli za chlapcom, ktorého šabľa sa blýskala na slnku, akoby z nej sršali iskry. Hlava sa im priam krútila a pred očami sa im leskli žiarivé ozdoby Karlových šiat, aj keď on už dávno do lesa odišiel. Dnes po prvý raz sa deti rozchádzali bez rozhovoru. Len niektorý z chlapcov si vzdychol:

„Keby sme takého generála mali.“

Tieto slová trpko dojali Jeníka. Generálom zálesských chlapcov, keď sa hrávali na vojakov, bol on! Ale celé jeho generálstvo spočívalo v trojhrannej čiapke z modrého, tuhého papiera a z drevenej šable, ktorú zastrkával za motúz, ktorým ho matka v čase vojny opásala. Ešte dobre, že sa mu na jílci hojdal papierový strapec a na prsiach hviezda z odstrižkov farebných súkien! Inak by v ňom sotva niekto tušil náčelníka zálesských vojsk. Podriadení vojaci často ani žiaducu zbraň nemali. Na prijatie do vojnových radov mnohým postačila okrem odvážneho srdca iba čiapka.

Taký bol zálesský generál a taká bola jeho armáda.

Jeník sa na trávniku vážne zamyslel. Porovnával Karlíka so sebou i s ostatnými chlapcami a s bolesťou uznal, že ich odev i zbraň potrebujú dôkladné opravy a doplnky. Oproti Karlovi boli všetci pravými otrhancami. Ako sa im potom mohlo dariť v boji proti nedanickým protivníkom? Aký div, že vojna, ktorú viedli s Nedanicami, nekončila stále víťazne.

III.

Jeník Brádelský ochorel!

Ale nezľaknite sa, že ležal na lôžku s rozpálenou hlavou a s bolesťami vo všetkých údoch; že k nemu chodil lekár a liečil ho rozličnými liekmi! Nie!

Jeník polieval kvety v záhradke, zbieral klasy na poliach a posluhoval mamičke ako vždy inokedy. Jeho telo bolo zdravé, ale myšlienky ho trápili a boleli. Aj myseľ má svoje neduhy a Jeníka postihol ten z najhorších. Bola to nespokojnosť. Bolo mu ľúto, že nemá také krásne šaty ako chlapec z mesta, a táto ľútosť mu pokazila mnohé potešenie.

Inokedy tlieskal od radosti rukami, keď mohol matke ukázať, ktorý karafiát sa rozvíja; ale dnes rozkvitlo niekoľko prekrásnych kvetín v záhradke a Jeník si ich ani nevšimol.

Inokedy rozprával so žiariacou tvárou, koľko kytíc uviazal z nazbieraných klasov; ale dnes uložil klasy do stodolky a už na ne ani nespomenul.

Inokedy sa nevedel večera dočkať, aby objal mamičku a vyprosil si od nej rozprávku; ale dnes zamĺkol, sadol si k oknu a smutne sa pozeral z chalúpky.

V záhradke si vtáci v korunách stromov hľadali svoje hniezda a spievali večerné modlitby. Inokedy počúval Jeník spev celou dušou a dnes nepočul nič. Stále si spomínal, že má len jednoduché šaty ako každý iný chlapec v dedine, a to ho nevýslovne zarmucovalo.

A tak sa zamýšľal stále hlbšie a hlbšie, ale nevymyslel nijaký spôsob, ako by si k lepšiemu odevu pomohol.

Nakoniec si spomenul na mamičku!

Bola taká dobrá tá jeho matička a milovala ho nado všetko.

Keby ju poprosil, iste by mu všetky túžby splnila.

A tak sa k nej pritúlil a povedal:

„Mamička, Čermákov Karlík mal dnes zase nové šaty. Videli ste ich?“

„Videla; kočiš z mesta priviezol pani Čermákovej plnú debnu bielizne a šatstva.“

„V meste takéto veci predávajú?“

„Ešte krajšie,“ odpovedala matka. „Zajtra tam bude trh a na ten zvezú kupci rozličný tovar pre dospelých i deti.“

„Mamička, prosím vás, kúpte mi tam vojenský odev, ako má Karlík.“

„Mal by si z neho, Jeník, málo potešenia. Také šaty sa hodia len pre mestské deti, ktoré ich môžu šetriť. Dedinským deťom lepšie pristane jednoduchý, pevný odev. Pomysli, aký zármutok by ti spôsobilo, keby si pri ošetrovaní kvetov vojenské šaty zašpinil hlinou alebo pri znášaní dreva živicou.“

Chlapec neodpovedal.

„Pracuješ rád, Jeník?“ spýtala sa po chvíľke matka.

„Veľmi rád, mamička.“

„A kvôli pekným šatám by si musel zaháľať. Videla som v stodolke štyri ťažké kytice klasov, ktoré si nazbieral. Keby si mal skvostné šaty, nemohol by si ísť na polia, pretože by ti ich strnisko odrelo a škoda z tvojej práce by bola väčšia ako úžitok.“

Jeník uznal, že mamička má pravdu; ale jeho nespokojnosť sa tým neukľudnila. Pred chvíľou sa už v duchu videl, ako vyjde vo vojenskom odeve, ako sa budú deti zbiehať a obdivovať ho. Tiež si predstavoval, ako vo vojne nedanické vojsko úžasom skamenie, keď uvidí skutočného generála na čele zálesskej armády. A teraz bolo zasa po všetkom. Aspoň keby mal kovovú šabľu, ktorá by o kamene zvonila, alebo pušku, ktorá by mala skutočný kohútik ako Karlova! Ale ako si mal získať úctu šabľou, ktorá bola len kusom dreva, a puškou, ktorá bola vlastne šindľom s trstinovým lukom?

Smutne, presmutne sa Jeník lúčil s vysnívaným odevom a znova sa zamyslel. Po chvíli sa mu rozjasnila tvár novou nádejou.

„Mamička,“ prosil, „kúpte mi teda na trhu oceľovú šabľu a pušku ako má Karol.“

A keď Brádelská neodpovedala, chlapec ďalej horoval:

„Karlík má také krásne hračky! Ukazoval mi ich včera. Najviac sa mi páči plechová trúbka, ktorá trúbi, a myška, ktorá behá dokola ako živá, keď sa v nej akési pero natiahne a potom sa pustí na podlahu. Okrem toho má veľkého hojdacieho koňa a dva koníky zapriahnuté v kočíku. Tiež mi ukazoval vtáka, ktorý pri stlačení spieva, a panáka v červenej kutne, ktorý sa prekláňa cez povrázok dozadu aj dopredu.

Ach, mamička, Karol má toľko krásnych vecí a ja len vozík, ktorý som si upletol z prútia. Však mi nakúpite ešte lepšie hračky, než má chlapec v druhej izbe?“

Chlapec sa rozveselil spomienkou na toľko pekných vecí; ale matka sa smutne zamyslela. Po chvíli povedala:

„Ani túto radosť ti nemôžem spôsobiť.“

„A prečo, mamička? Sľubujem vám, že budem svoje hračky šetriť pred poškodením ešte viac ako Karol.“

„Milý Jeník,“ povedala matka vážne. „Musím kúpiť predovšetkým užitočnejšie veci. Po prázdninách nastane škola, čoskoro sa priblíži zima a ty nemáš ešte teplé pančuchy na každodennú cestu. Tiež novú čítanku musíš mať do vyššej triedy a rozličné zošity. Pre seba mám zaobstarať topánky a niekoľko hrncov do kuchyne. Po týchto výdavkoch mi na drahé hračky nezostáva peňazí, hoci by som ti rada doprajala mnohé radosti.“

„Ale pani Čermáková kupuje Karlovi potrebné aj zábavné veci,“ namietal trpko chlapec, ktorého posledná nádej sklamala.

„Milé dieťa, pani Čermáková má v meste dom a v ňom mnoho nájomníkov, od ktorých dostáva značné peniaze za nájom. Okrem toho má polia a tie poskytujú mnoho obilia na predaj. Tiež má drahocenný nábytok, zlaté a strieborné skvosty a iný majetok. Pani Čermáková je bohatá, my sme chudobní. Veď aj nám dáva Pán Boh mnoho statkov. Zdravie a spokojnosť, z akých sa tešíme my, by mnohý boháč rád kúpil za všetky svoje poklady. Váž si ich teda a neokrádaj sa nesplniteľnými túžbami o pokoj srdca.“

Ale Jeník posledné matkine slová úplne prepočul. Z celého rozhovoru pochopil len to, že nedostane ani šaty, ani hračky, a to preto, že mamička je chudobná. Ach, šťastný syn pani Čermákovej. On má striebro, zlato, poklady! A ako svetlušky temným večerom preletovali Jeníkovi hlavou slová: Striebro, zlato, poklady!

IV.

Jeníkova choroba sa zhoršovala. Čudné myšlienky sa mu preháňali hlavou a plašili spánok z jeho viečok. Stále si spomínal, že je len chudobný chlapec, ktorý sa musí zriecť najväčších radostí len preto, že nemá poklady. Ach, tej chudoby! Po prvý raz sa Jeníkovi zjavila a už mu spôsobila toľko trpkostí, že sa aj vo sne videl len v biednych šatách a bez lesklých hračiek.

Ráno Jeník zaspal. Biely deň už nakúkal do okienka, keď sa prebudil. Pretrel si oči a obzrel sa po izbe. Jeho posledné želanie pred zaspatím bolo, aby sa ráno prebudil v nádhernej izbe so skvostným nábytkom, a teraz videl len jednoduchú sieň s nábytkom z ohobľovaných dosák a s nádobami buď hrnčiarskymi, alebo len drevenými.

Brádelská bola už vystrojená na trh a napomínala chlapca, aby vstal, že slnko je už dávno nad horami. Jeník vstal, obliekol sa a vykonal rannú modlitbu. Matka sa potom s ním rozlúčila a vydala sa do mesta.

Chlapec sa smutne za ňou pozeral, ako schádza po kľukatom chodníku do doliny. Bolo mu, akoby ho čosi nabádalo, aby na mamičku zavolal a znova ju prosil o všetko, čo mu včera odoprela. Ale matkina postava zmizla pod svahom a Jeníkovi zostal len zármutok zo sklamaných nádejí. —

Dal sa znova do premýšľania, ako by sa svojej chudoby zbavil. A o chvíľu sa stalo, čo by málokto čakal. Zničoho nič sa Jeník vzchopil, poskakoval, tancoval, spieval a jasal od radosti, až prilákal hlučnou veselosťou Karlíka do izby.

„Už o nich viem, už o nich viem!“ volal mu Jeník v ústrety a neprestával sa točiť na päte. A hneď na to spieval náhodnou melódiou:

„V lese, v lese, v lese, v lese!“

„O čom vieš?“ pýtal sa Karlík, ktorý nechápal susedovo pohnutie.

„Nepoviem, nie, nie, nie! Nepoviem, nie, nie, nie!“ odpovedal Jeník spevom a odtancoval od Karlíka na druhý koniec izby.

„A ja o nich tiež viem,“ povedal dôrazne chlapček z mesta, popudený nevravnosťou rozveseleného tanečníka.

Jeník sa po týchto slovách zarazil, akoby sa bol na sochu premenil. Pomalým krokom pristúpil ku Karlovi a pýtal sa trasúcim sa hlasom:

„Kto ti o nich povedal?“

„Mamička mi ich ukázala!“

„A vy ste už ich vybrali?“ zhrozil sa Jeník, sotva dýchajúc.

„Kto by vyberal holátka!“

„Vy teda viete len o vtákoch?“ zhlboka si vydýchol Jeník.

„Drozdy sú to,“ priznával sa Karol.

„Ale ja viem o pokladoch!“ vyriekol Jeník, sčasti aby sa pochválil, sčasti aby si uľavil od radosti, že pani Čermáková o pokladoch nevie.

„A kde sú tie poklady?“

„V Čiernom lese!“

„Kto ti o nich povedal?“

„Rozprávali to u Sineckých v zime priadky. Bol som tam raz s mamičkou na priadkach a teta Havlíková rozprávala rozprávku o rytierovi, ktorý mal v Čiernom lese pevný hrad a v ňom mnoho pokladov. Rytier odišiel na vojnu. A tak zakopal poklady do pivnice, aby o nich nikto nezvedel. Potom odišiel do sveta, ale už sa nevrátil. Hrad sa zrútil; ale poklady sú dodnes ukryté v podzemných jaskyniach. Sused Černý prišiel vraj pred rokmi v noci na tie miesta, uvidel na zemi plno žiary z pokladov, nemohol však z nich nič dosiahnuť. Kam ruku vystrel, tam mu poklad unikol a zas o krok ďalej zo zeme žiaril. Celú noc blúdil a lopotil sa za svitom zlata, až do takej miery ustal, že ho ráno drevorubači našli na pol mŕtveho na kraji močiara. Od toho času nikto z veľkých ľudí nešiel poklady hľadať, pretože vraj sa ich smie zmocniť len detská ruka.“

„A ty si ich už videl?“ pýtal sa Karlík, ktorý počúval Jeníkove slová s najväčším obdivom.

„Nevidel, ale pôjdem ich dnes hľadať. Dobre viem o mieste, kde stával starý hrad. Dôjdem tam a iste sa vrátim s nesmiernym bohatstvom.“

„Čo si kúpiš, Jeník, za svoje poklady?“

„Najprv pekné šaty a potom koč, ako máte vy. Do koča zapriahnem štyri vranové kone a pôjdem do mesta. Tam si kúpim baránka, z ktorého na povel padajú dukáty a ktorý sa vie premeniť na stolík s najvybranejšími maškrtami.“

„A nebudeš sa báť zlodejov?“

„Nebudem. Kúpim si totiž míľové čižmy, ktoré ma na rozkaz: Sto míľ ďalej! zanesú cez hory a doliny, alebo plášť, v ktorom sa stanem neviditeľným. A keby ma chcel niekto okradnúť, toho chytím do čarovnej mošny. Len počkaj, Karlík, do večera budem mať všetky veci, o ktorých som v rozprávkach počul.“

„Aj hrad na Kuracej nohe?“

„Krištáľový zámok si kúpim za svoje poklady a budem kráľom s korunou na hlave a žezlom v ruke. Budem mať zástupy služobníkov a neprehľadné rady vojska. Nebudem už chudobným chlapcom, ale pánom, ktorý bude mať všetko, na čo si pomyslí.“

V tom volala pani Čermáková:

„Karlík, kde si? Pôjdeme do Čierneho lesa!“

Karlík odbehol a Jeník zostal osamote. Bolo mu zrazu akosi smutno a úzko; pretože slová pani Čermákovej vzbudili v ňom obavu, že sama chce ísť hľadať poklady. Nasvedčovali tomu všetky okolnosti. Prečo by pani tak bohatá opustila nádherné obydlie s príjemným pohodlím a odobrala sa do jednoduchej dedinky v horách? Iste už tiež počula o pokladoch pri Zálesí a preto tak pozorne chodí do okolitých lesov. Možno, že bohatí ľudia len tým nadobudli svoj majetok, že chodia po svete hľadať zakopané klenoty. Pani Čermáková, samozrejme, ešte nič nenašla, ale iste len preto, že nevedela, že poklady v Čiernom lese smie vyzdvihnúť len detská ruka. Jeník sa teraz hneval sám na seba, že toto dôležité tajomstvo zveril Karlíkovi. Chlapec to povie matke, potom pôjdu do lesa, nájdu zlato a Karlík ho pozbiera. Ako oheň pálila Jeníka myšlienka, že by ho niekto iný mohol predísť v náleze tak drahocennom. Rýchlo vybehol z chalúpky a najkratším chodníčkom sa hnal k Čiernemu lesu. Až pri prvom strome sa obzrel. Pani Čermáková s Karolom kráčala po vozovej ceste a bola ešte kus cesty vzdialená od lesa. Jeník vesele luskol prstami, že bude pri pokladoch skôr, a s najbujnejšími nádejami sa pustil k divokej skale, kde kedysi stával hrad bohatého rytiera.

V.

Jeníkovi zašumeli stromy nad hlavou. Zdalo sa mu, akoby ho ich šum varoval pred dobrodružnou výpravou a nabádal ho k návratu do tichej chalupy. Chvíľami sa domnieval, že rozložité stromy sa menia na obrovských obrov, ktorí mu mocnými ramenami hrozia, akoby boli strážcami podzemných pokladov. Ale čo Jeník dbal na výstrahy a hrozby! Jemu v hlave vyrastali trblietavé hrady a z cesty k nim ho nezviedol ani tajomný šum stromov, ani výstražné pohyby konárov. V mysli sa mu blýskali celé rozprávky o tom nekonečnom šťastí, ktoré ho očakáva. Raz sa videl, ako na zlatom povoze ide rodnou dedinkou a ako všetci jeho kamaráti naňho s úžasom hľadia ako včera na Karlíka — inokedy si zasa predstavoval, ako vyjde na bujnom bielom koni s početnou družinou na poľovačku do lesa. Videl v duchu len lesk a slávu a všetky rozprávky, ktoré doma počúval, mu vyvstávali v pamäti. Inokedy boli to len výmysly, ale dnes sa všetko naraz zmení na skutočnosť. Len aby mal Jeník poklady!

Chlapec zatiaľ kráčal chodníkom. Teraz si spomenul, že tam by boli okoloidúci poklady dávno našli, a preto odbočil z chodníka. Pátral pri každom pni v lese a prehrabal každú kôpku zvädnutého lístia. Menšie kamene odvaľoval a duté kmene prehľadával; ale po pokladoch nikde ani stopy. Prišiel tak až k divokej skale a každý balvan prezrel, pozorujúc kde ktorý kútik a kde ktorú priehlbinu. Pátral po jaskyniach, ktoré by pod skalu viedli, ale nikde ani pamiatky po vchodoch do podzemných pivníc. Namiesto žiary zlata bolo všade po zemi vidieť len mäkký mach a tu a tam zvodnú muchotrávku.

Temeno skaly osvetľovali už len riedke slnečné lúče. Zjavne sa deň chýlil ku koncu a chlapec ešte stále chodil od kameňa ku kameňu so sklopenou hlavou a zrakom upretým do zeme. Keď na skale nemohol zlato nájsť, pustil sa do okolitých húštin. Prelezil ich krížom-krážom, ale všetko nadarmo. Bosé nohy sa mu šmýkali po ostrých kameňoch a krvácali z niekoľkých odrenín; ale Jeník sa usilovne drel húštinami ďalej, v pevnej viere, že poklady nájsť musí. Súmrak sa už vkrádal do lesa a chlapec stále hľadal a hľadal. Chcel byť kráľom a zatiaľ bol chudobnejší ako predtým; veď aj tie jednoduché šaty mu roztrhali tŕne a pahýle, ktorým sa nemohol vyhnúť. Nakoniec sa zotmelo natoľko, že si Jeník spomenul na domov. Bolo mu síce do plaču, že sa musí vrátiť bez pokladov, ale predsa na cestu nastúpil. So zadržaným dychom prelezal húštiny v rôznych smeroch; ale nech zabočil sem alebo tam, nikde nebolo východu. Jeník zablúdil. A ako sa do lesa znášala tma stále hustejšie a hustejšie, tak mu do srdca padal žiaľ a strach, aké ešte nikdy nepocítil.

Jeleňým skokom by bol najradšej odtiaľ utiekol; ale nevediac, ktorým smerom sa obrátiť, stál v rozpakoch stále na jednom mieste, akoby ho neviditeľná moc k zemi pripútala. Nakoniec sa pustil priamo pred seba. Vyšiel z hustého podrastu a ocitol sa v redšom lese. Ale o chvíľu sa zastavil pred novým mladým porastom, ktorý v Čiernom lese nikdy nevídal. Zistil, že je v neznámej časti lesa, a preto utekal späť, nedbajúc na to, že cíti v nohách ťarchu, akoby mu v nich krv tuhla.

Celodennou námahou unavený klesol na machom porastený kameň pod štíhlou borovicou a rozplakal sa. Neplakal však za zlatom, ktoré nenašiel. V tom večernom tichu zabudol na podzemné poklady a spomínal na rodnú chalúpku. Aké krásne bývali tie večery, keď sa pritúlil k mamičke a počúval jej rozprávania. V jej náručí mu bývalo tak sladko, že sa cítil najšťastnejším dieťaťom na svete. Žiaľ, že tie utešené chvíle sa už nikdy nevrátia! Veď ako môže skončiť dnešná púť? Jeník domov nenájde a v lese zahynie buď hladom, alebo sa stane korisťou divej zveri.

A chlapec sa znova rozplakal. Zložil hlavu do dlaní a po chvíli sa utíšil. Kdesi na strome sa ozvalo vtáčie pípnutie. Azda sú to drozdy, ktoré pani Čermáková ukázala Karlíkovi. Šťastné vtáčatká! Ony majú teplé hniezdočko a lásku starostlivých rodičov. Ako sú spokojné vo svojom útulku pod krídlami drahých rodičov. Zaželajú si tam azda poklady? Ó, tých pokladov! Čo by Jeník s nimi počal, keby ich mal celé hory? Sudy zlata by dal za to, keby mohol doma zaspať pri uspávanke matkinej, a celý svet by zložil k nohám tomu, kto by ho vedel dostať pod rodnú strechu.

Čudná vec, milý čitateľ: Jeník išiel hľadať poklady a premýšľal o rodnej chalúpke, o mamičke a jej láske a o spokojnosti, ktorá ho doma blažila. Či sú to tiež poklady?

Dlho sedel Jeník na balvane pod borovicou s najsmutnejšími myšlienkami. Zrazu začul za sebou praskot suchých konárov. Obzrel sa a vyskočil s radostným výkrikom. Po čom tak z celej duše túžil, to sa mu splnilo: uzrel poklad. S rozpätým náručím vyskočil oproti nemu a všetko šťastie svojho srdca vložil do slova:

„Mamička.“

Pred chlapcom naozaj stála Brádelská. Keď po návrate z trhu nenašla syna ani v izbe, ani na dvore, vypytovala sa na neho, až jej Karlík povedal, že Jeník hneď ráno odišiel do Čierneho lesa za pokladmi. Brádelská, netušiac z tejto správy nič dobré, vyšla za chlapcom. Po dlhom pátraní sa s ním stretla pod borovicou, kde nešťastný a unavený odpočíval na balvane.

„Buď Bohu chvála, že ťa nachádzam,“ zvolala a bozkávala dieťa na horúce líca.

Jeník zabudol naraz na pretrpené utrpenia a túlil sa k mamičke v nevýslovnej rozkoši. A keď vyšli z lesa a Jeník v diaľke uzrel osvetlené okná rodnej chalúpky, zdalo sa mu, akoby sa bola mamička zmenila na anjela, ktorý ho vedie do neba.

VI.

Na druhý deň sa pani Čermáková opäť sťahovala zo Zálesia do mesta. Jeníkovi dala na pamiatku vojenské šaty po Karlíkovi aj so šabľou a puškou.

Karlík už sedel v koči, keď si spomenul na včerajšie Jeníkove plány.

„Jeník,“ volal na neho, „našiel si včera poklady?“

„Našiel som veľký poklad — mamičku,“ povedal Jeník.

„Aj my sme chodili do vašich lesov za pokladom,“ vmiešala sa do rozhovoru detí pani Čermáková. „V mestskom ovzduší plnom výparov a dusna sme obaja chradli a boli by sme si azda poškodili zdravie. Ale vo voňavom, svežom vzduchu tunajších lesov sme natoľko ožili, že sa posilnení vraciame domov. Budeme vrúcne Bohu ďakovať, že našu cestu sem obrátil. Našli sme v lese tiež poklad — zdravie — a iné poklady les neukrýva.“

„Ale sused Černý, mamička, pred rokmi videl žiaru pokladov,“ podotkol Karlík.

„Boli to bludičky,“ vysvetľovala Brádelská, „ktoré kedysi zaviedli Černého, a táto príhoda so svetielkami dala podnet k povesti o pokladoch.“

„Takých bludných svetiel, milé deti,“ rozprávala pani Čermáková, „je vo svete mnoho. Keď dorastiete, poznáte, ako často ľudia pokladajú statky a bohatstvo za vrchol šťastia. Ale to sú len poklady časné, ktoré vznikajú aj zanikajú, bez toho aby dušu pravým šťastím ožiarili. Niet na svete pokladu nad spokojnosť srdca. Kto sa netrápi planými túžbami a vďačne sa uspokojí s tým, čo mu Pán Boh dal, ten má v duši kráľovstvo, ktoré je mu zdrojom pravej blaženosti.“

Potom sa pani Čermáková rozlúčila s obyvateľmi podhorskej chalúpky. O dvoch hostí bolo u Brádelských menej, ale jeden starý hosť sa tam vrátil: Spokojnosť. Nad zlato si Jeník vážil tú drahú rodnú chalúpku, a keď mu mamička zasa rozprávala rozprávky o kráľoch, ktorí vo svojich zámkoch síce veľké poklady zlata, ale žiadne mamičky nemali, hovorieval zasa Jeník:

„Naozaj by som, mamička, bez vás ani kráľom nechcel byť.“