Lesná chalúpka

Jeden chudobný drevorubač býval so svojou ženou a tromi dcérami v malej chyži na kraji jedného zabudnutého lesa.
Jedného rána, keď išiel za svojou prácou, povedal žene:
„Nech mi obed prinesie do lesa najstaršia dcérka, inak nebudem nikdy s prácou hotový. Aby sa nestratila,“ pokračoval, „vezmem si so sebou vrecúško s prosom a to budem cestou rozsýpať.“
Keď stálo slnko vysoko nad lesom, vydala sa Malvínka s košíčkom a hrncom plným polievky na cestu. Ale poľné a lesné vrabce, škovránky a pinky, drozdy aj čížiky už to proso dávno pozobali a dievča nemohlo nájsť cestu. Tak kráčala Malvínka naslepo stále za nosom, kým slnko nezapadlo a nenastala noc. Stromy sa v tme strašidelne chveli, sovy húkali a na Malvínku padol strach.
Tu zazrela v diaľke svetielko, ako bliká medzi stromami.
„Tam musia bývať ľudia,“ pomyslela si:
„iste ma nechajú prenocovať.“ a išla za tým svetlom.
Čoskoro prišla k lesnej chalúpke, ktorej okno žiarilo do tmy. Zaklopala a ozval sa chrapľavý hlas:
„Ďalej!“
Dievča vošlo do tmavej predsiene a zabúchalo na dvere do izby.
„Len ďalej!“ zavolal ten hlas.
Keď Malvínka otvorila, sedel tam pri stole prastarý, sivý muž, hlavu mal podopretú dlaňami a dlhé biele fúzy mu splývali zo stola až na zem. Na peci ležali tri zvieratá, sliepočka, kohútik a jedna strakatá krava. Malvínka starčekovi vyrozprávala svoj príbeh a poprosila ho o nocľah.
Muž povedal:

„Pekná sliepočka, kohútik milý,
múdra kravička, čo mi radíte v tejto chvíli?“

A zvieratká odvetili „Duks!“, čo muselo určite znamenať:
„Áno.“, lebo starec pokračoval:
„Tu je všetkého dosť, choď do kuchyne a uvar nám večeru.“
Malvínka našla v kuchyni dostatok všetkého a uvarila výborné jedlo, ale na zvieratká si ani nespomenula. Priniesla plnú misu na stôl, sadla si k sivkovi, jedla a tíšila svoj hlad.
Keď sa nasýtila, spýtala sa:
„Som unavená, kde je nejaká posteľ, do ktorej si môžem ľahnúť a spať?“
Tu zvieratká odvetili:

„S ním si jedla, s ním si pila,
na nás si však nemyslela!
Sama hľadaj, kde budeš v noci spávať!“

Tu povedal starček:
„Vyjdi hore po schodoch, tam nájdeš komoru s dvoma posteľami, natras prikrývky a povleč čistou bielou plachtou, lebo aj ja si pôjdem ľahnúť.“
Malvínka vystúpila hore, a keď prikrývky natriasla a postele čisto povliekla, do jednej si ľahla bez toho, aby na starca čakala. Po nejakej chvíli prišiel sivko, posvietil si na Malvínku a pokrútil hlavou. Videl, že tvrdo spí, tak otvoril padacie dvierka a nechal ju spadnúť do pivnice.
Drevorubač prišiel neskoro večer z lesa domov a robil svojej žene výčitky, že ho nechala celý deň hladovať.
„Nie je to moja vina,“ bránila sa žena:
„Malvínku som poslala s obedom, ale asi zablúdila, no snáď ráno príde späť.“
Ráno drevorubač vstal a chcel zase do lesa, svojej žene prikázal, aby mu tentoraz priniesla obed prostredná dcérka.
„Vezmem so sebou vrecúško so šošovicou,“ povedal:
„jej zrnká sú väčšie ako proso, Karolínka ich lepšie uvidí a nestratí cestu.“
Okolo poludnia vyšla Karolínka s jedlom do lesa, ale aj šošovica zmizla, lesné vtáčiky ju ako proso predošlého dňa pozobali, ani zrniečko nenechali.
Karolínka v tom lese blúdila sem a tam až do noci, nakoniec prišla k tej lesnej chalúpke, bola pozvaná dovnútra a poprosila o jedlo a nocľah.
Bielofúzy starček sa opäť spýtal zvieratiek:

„Pekná sliepočka, kohútik milý,
múdra kravička, čo mi radíte v tejto chvíli?“

A zvieratká opäť odvetili „Duks!“ a všetko sa odohralo ako predošlého večera. Karolínka navarila dobrého jedla, jedla a pila so starčekom a o zvieratká sa nestarala. A keď sa potom poobzerala po lôžku, tu jej zvieratká odvetili:

„S ním si jedla, s ním si pila,
na nás si však nemyslela!
Sama hľadaj, kde budeš v noci spávať!“

Keď zaspala, prišiel sivko, pokrútil hlavou a nechal ju spadnúť do pivnice.
Tretieho rána povedal drevorubač svojej žene:
„Dnes pošli s jedlom tú najmladšiu, tá je dobrá a vždy poslušná, tá zo správnej cesty nezíde ako jej sestry, ktoré by sa len rojili ako divé čmeliaky.“
Ale matka nechcela a povedala:
„Mám stratiť aj svoje najmilšie dieťa?“
„Neboj sa,“ odvetil muž:
„to dievča sa nestratí, je múdre a rozumné, vezmem so sebou hrach a budem ho sypať na cestu, lebo je ešte väčší než šošovica a cestu jej ukáže.“
Ale keď Apolenka s košíkom cez ruku vyšla z domu, lesné holúbky mali hrášok už dávno vo volákoch a ona nevedela, kadiaľ sa má vydať. Mala starosti a neustále myslela na to, ako úbohý otec hladuje a ako jej dobrá matka bude nariekať, keď sa stratí. Napokon, keď sa zmrákalo, zazrela svetielko a prišla k lesnej chalúpke. Tam sa priateľsky opýtala, či by mohla prenocovať, a muž s bielou bradou sa opäť spýtal zvieratiek:

„Pekná sliepočka, kohútik milý,
múdra kravička, čo mi radíte v tejto chvíli?“

„Duks!“ povedali opäť zvieratká. Apolenka šla k peci, kde zvieratká ležali, pohladila kohútika aj sliepočku po hladkom perí a strakatú kravičku pošteklila medzi rohmi. A keď na želanie starčeka uvarila výbornú polievku a misa stála na stole, povedala:
„Mám sa sýtiť a tie dobré zvieratká nedostanú nič? Vonku je všetkého hojnosť, najprv sa postarám o ne!“
Tak Apolenka šla, priniesla jačmeň a nasypala kohútikovi a sliepočke a kravičke predložila celú náruč voňavého sena.
„Nech vám chutí, moji milí.“ povedala Apolenka:
„Iste budete mať aj smäd, prinesiem vám čerstvú vodu.“
Potom priniesla vedro plné vody, kohútik a sliepočka vyskočili na okraj, ponorili zobáčiky a potom zaklonili hlavičky, ako už vtáčiky pijú. Aj kravička urobila jeden mocný dúšok.
Keď boli zvieratká takto obstarané, sadlo si dievčatko k starčekovi za stôl a dojedlo, čo jej nechal. Za chvíľu sa kohútik aj sliepočka začali schovávať hlavu pod krídlo a kravička tiež ospalo prevracala očami, vtedy povedalo dievčatko:
„Nepôjdeme už spať?“
A starček sa spýtal zvieratiek:

„Pekná sliepočka, kohútik milý,
múdra kravička, čo na to hovoríte v tejto chvíli?“

Zvieratká odvetili:

„Duks, s nami si jedla, s nami si pila,
že si na nás myslela, krásnu noc ti prajeme, milá,
mäkko si lež!“

Tu vyšla Apolenka po schodoch, natriasla periny, povliekla čistú plachtu, a keď bola hotová, prišiel starček, ľahol si do jednej postele a rozprestrel si na prikrývku svoje dlhé biele fúzy. Apolenka si ľahla do druhej postele, pomodlila sa a zaspala.
Spala pokojne až do polnoci, vtedy ju zobudil nejaký ruch v dome. Ozvalo sa čudné šuchotanie a praskanie, dvere odskočili a búchali o stenu. Trámy praskali, akoby ich niekto vytrhával zo základov, potom to bolo, akoby sa rútilo schodisko, a nakoniec to zapraskalo tak, akoby spadla celá strecha. Potom sa zrazu všetko utíšilo a Apolenka, ktorej sa nič nestalo, zostala pokojne ležať a opäť zaspala.
Keď ju ráno zobudili slnečné lúče, čo to jej oči videli? Ležala v obrovskej sále a všetko okolo nej sa skvelo v kráľovskej nádhere. Na stenách rástli vo výške na hodvábnom podklade zlaté kvety, posteľ bola zo slonoviny a prikrývky z rudého zamatu, na jednej stoličke vedľa stál pár perlami pošitých črievičkov.
Apolenka si myslela, že je to len sen, ale prišli traja bohato oblečení sluhovia a pýtali sa, čo im prikazuje.
„Ale choďte,“ odvetila Apolenka:
„ja chcem hneď vstať a starčekovi uvariť polievku a potom dať najesť krásnemu kohútikovi, sliepočke a kravičke.“
Pomyslela, či už starček vstal, a pozrela sa do jeho postele, ale on tam neležal, ale nejaký cudzí muž. A keď si ho lepšie obzrela, videla, že je mladý a krásny. Tu sa zobudil, posadil sa a povedal:
„Ja som kráľovský princ a raz ma čarodejnica zakliala do starého, sivého mužíka a musel som žiť v lese, nikto so mnou nesmel byť okrem troch verných sluhov v podobe kohútika, sliepočky a strakatej kravy. A skôr som nemohol byť z toho kúzla vyslobodený, kým by neprišlo dievča, ktoré by sa nielen k ľuďom, ale rovnako milo a priateľsky aj k zvieratám správalo. A to si bola ty! Dnes o polnoci si nás vyslobodila a tá stará lesná chalúpka je opäť môj kráľovský palác.“
A keď vstali, povedal princ trom sluhom, aby vyrazili a priviedli Apoleninu matku aj otca na svadbu.
„A kde sú moje dve sestry?“ spýtala sa Apolenka.
„Tie som zavrel do pivnice a zajtra ich nechám odviesť do lesa k jednému uhliarovi, tam budú slúžiť ako slúžky, kým sa nepolepšia a nenechajú úbohé zvieratá už nikdy hladovať.“