Ropucha

Studňa bola hlboká, a preto bol aj povraz dlhý; aj rumpál išiel veľmi ťažko, keď bolo treba nadvihnúť vedro s vodou cez okraj studne. Slnko nikdy nedosiahlo až na dno a nemohlo sa zrkadliť vo vode, aj keď bola čistá. Kam však siahali jeho lúče, bolo vidieť medzi kameňmi zelený porast.
Tam býval jeden rod z čeľade ropúch, prisťahoval sa tam, vlastne sa tam vrhol po hlave, čo bolo dielo starej ropuchy, ktorá ešte žila. Zelené žabky, ktoré tu boli doma už oveľa skôr a preháňali sa vo vode, uznali svoju príbuznosť s ropuchami a hovorili im studniční hostia. Mali však v úmysle v studni zostať, lebo sa im na suchu žilo veľmi príjemne, ako hovorili vlhkým kameňom.
Žabia matka sa raz vybrala na cesty, dostala sa do vedra, keď stúpalo hore, ale hore bolo pre ňu priveľa svetla, začalo jej to zvierať oči, ale našťastie z vedra vyskočila. Spadla s hlučným pleskotom do vody a celé tri dni ležala pre bolesti v chrbte. Veľa toho nevedela povedať o svete hore, ale ona aj všetky ostatné vedeli, že ich studňa ešte nie je celý svet. Stará ropucha by bola mohla leccos rozprávať, ale keď sa jej niekto pýtal, nikdy neodpovedala, a tak sa jej teda nepýtali.
„Hrubá je a škaredá, ohavná a napuchnutá!“ hovorili mladé zelené žabky. „Jej deti budú práve tak škaredé!“
„Prečo nie,“ hovorila stará ropucha. „Ale jedno z nich má v hlave drahokam, alebo ho mám v hlave ja.“
A zelené žabky počúvali a civeli na ňu, a pretože sa im to nepáčilo, škľabili sa a odišli na dno. Ale mladé ropuchy naťahovali pýchou zadné nožičky. Každá si myslela, že ona má v hlave drahokam. A potom sedeli celkom ticho a hlavou ani nehli, ale nakoniec sa predsa len pýtali, načo sú vlastne takí pyšní a čo to vlastne je, taký drahokam.
„To je niečo také nádherné a vzácne,“ hovorila stará ropucha, „že Vám to ani nedokážem opísať! Niečo, s čím každý chodí pre vlastné potešenie a čo ostatných hnevá. Ale nepýtajte sa, neodpoviem.“
„Ja určite nemám drahokam,“ hovorila najmenšia ropucha, ktorá bola škaredá, ako len bolo možné. „Prečo by som mala takú krásu mať? A keď to ostatných hnevá, tak ma to ani neteší. Nie, ja si len želám, aby som sa raz dostala hore na okraj studne a videla von. Isto je to pekné!“
„Zostaň radšej, kde si,“ povedala stará ropucha, „tu to poznáš a vieš, čo je čo. Dávaj si pozor na vedro, môže Ťa rozpučiť. A keď sa už do neho dostaneš, môžeš vypadnúť. Nie každý vypadne tak šťastne ako ja, aby sa mu nič nestalo a vajíčkam tiež nie.“
„Kvak!“ hovorila malá ropucha, a to bolo to isté, ako keď si my ľudia vzdychneme.
Mala takú chuť dostať sa na okraj studne a obzrieť sa naokolo. Tak veľmi túžila po všetkej tej zeleni hore. A keď na druhý deň vyťahovali vedro s vodou a to sa náhodou na chvíľku zastavilo pred kameňom, na ktorom ropucha sedela, zachvela sa celá, skočila do plného vedra a spadla na dno. Potom sa vedro dostalo hore a vodu z neho vyliali.
„Fuj tajfl!“ vykríkol paholok, keď ropuchu zazrel.
„Niečo také ohavné som ešte nevidel!“ A kopol drevákom po ropuche, ktorá unikla rozpučeniu len tým, že skočila do húštiny medzi žihľavy. Pozerala na stonku vedľa stonky, pozerala aj hore. Slnko svietilo na lístie, takmer akoby ním prenikalo. Mala pocity ako my ľudia, keď sa náhle ocitneme v hustom lese, kde slnko presvitá cez konáre a listy.
„Tu je oveľa krajšie ako dolu v studni. Tu by človek túžil zostať celý život!“ hovorila malá ropucha. Ležala tam hodinu, dve. „Ako len asi vyzerá vonku! Keď som sa dostala takto ďaleko, musím sa snažiť dostať ešte ďalej!“ Liezla, ako rýchlo len mohla, a dostala sa na cestu, kam svietilo slnko a kde ju napudroval cestný prach, keď tak liezla.
„Tu som naozaj na suchu,“ povedala ropucha. „Dostalo sa mi tej dobroty až priveľa naraz, šteklí ma to a dráždi na kašeľ.“
Teraz sa dostala k priekope. Tam rástli nezábudky a túžobníky, tesne vedľa stál živý plot. Orgovánu a hlohu; tam rástli povojníky, „biele rukávce panny Márie“. Bolo tam vidieť množstvo farieb, letel tam aj motýľ. Ropucha si myslela, že je to kvet, ktorý sa odtrhol od stonky, aby sa lepšie pozrel po svete, to by bolo predsa celkom na mieste.
„Keby som tak mohla lietať ako oni,“ povzdychla si ropucha. „Kvak, aká je to krása!“
Osem nocí a dní zostala pri priekope a nechýbala jej potrava. Deviaty deň si povedala:
„Ďalej!“
Ale čo krajšie by tam mohla ešte uvidieť? Azda nejakú malú ropuchu alebo zelené žaby. Poslednú noc sa ozývali vo vetre zvuky, akoby v okolí boli akísi kmotrovia.
„Je krásne žiť, dostať sa zo studne, ležať v žihľavách, liezť po zaprášenej ceste a odpočívať vo vlhkej priekope! Ale treba sa pozrieť ďalej, pozrieť sa za žabami alebo za nejakou maličkou ropuchou, bez tých predsa nemožno žiť, príroda sama nestačí!“ A tak sa vydala ropucha znova na ďalšiu púť.
Dostala sa na pole k veľkému rybníku, obklopenému trstinou. Hneď do tej trstiny aj zamierila.
„Nie je tu pre Vás príliš vlhko?“ hovorili žaby. „Ale vítame Vás medzi sebou. ..... Ste pán alebo slečna? To je vlastne jedno, aj tak Vás tu vítame!“
A potom ju pozvali na večerný koncert. Bol to rodinný koncert: veľké nadšenie a slabučké hlasy, to už poznáme. Pohostenie nebolo žiadne, len pitia dosť, celý rybník, keby ho mohli vypiť.
„Teraz pôjdem zase ďalej!“ hovorila malá ropucha. Vždy cítila nutkanie, aby spoznala niečo lepšie.
Videla, ako sa na oblohe trblietajú hviezdy, veľké a jasné, ako tam svieti nový mesiac a ako slnko vychádza a putuje stále vyššie a vyššie.
„Isto som ešte v studni, v nejakej väčšej studni. Musím sa dostať vyššie, cítim takýto roztúžený nepokoj!“ A keď sa z mesiaca stal okrúhly spln, úbohé zviera si pomyslelo:
„Nie je to azda vedro, ktoré spúšťajú dolu a do ktorého by som mala skočiť, aby som sa dostala vyššie? Alebo je tým veľkým vedrom slnko? Je také obrovské a prudko svieti, všetci by sme sa doň zmestili! Musím dávať pozor, až sa naskytne vhodná príležitosť. Ach, ako mi to svieti v hlave! Myslím, že ani drahokam nežiari lepšie! Ale ten ja v hlave nemám a ani za ním neplačem. Nie, chcem sa dostať vyššie, do jasu a radosti! Cítim pevnú dôveru, a predsa aj strach ..... je to ťažký krok! Ale je nutné ho urobiť! Vpred! Rovno na cestu!“
A robila kroky, ako ich len môže také zviera robiť, a ocitla sa na hlavnej ceste, medzi ľuďmi. Naokolo boli kvetinové aj zeleninové záhrady, a pri zeleninovej záhrade si ropucha odpočinula.
„Čo je to len na svete rozličných tvorov, ktorých som ani nepoznala! A aký veľký a požehnaný je svet! Veď je aj nutné obzrieť sa po ňom a nezostávať stále len na jednom mieste.“ Skočila teda do zeleninovej záhrady. „Aké je tu všetko zelené! A pekné!“
„To ja viem,“ hovorila húsenica na jednom liste. „Môj list je tu najväčší! Ukrýva polovičku sveta, ale bez toho sa môžem zaobísť.“
„Kokoko!“ ozvalo sa zrazu a objavili sa sliepky ..... pobehovali po záhrade. Prvá sliepka bola ďalekozraká; uvidela na zvlnenom liste húsenicu a klovla do nej, až spadla na zem, kde sa krútila a zvíjala. Sliepka sa na ňu pozerala najprv jedným okom, potom druhým, lebo nevedela, čo z toho všetkého vzíde.
„Z vlastnej vôle sa takto nekrúti,“ pomyslela si sliepka a zdvihla hlavu, aby po húsenici klovla ešte raz. Ropucha sa tak zľakla, že prilezla až k sliepke.
„Pozrime, má pomocníkov!“ povedala sliepka. „Ani mi na tom zelenom drobčeku nezáleží, len by ma šteklil v krku!“ Ostatné sliepky si mysleli to isté a odišli.
„Vykrútila som sa im,“ hovorila húsenica. „Ešte dobre, že je človek duchaprítomný. Ale čaká ma ešte to najhoršie, aby som sa totiž dostala na svoj list. Kdeže je?“
Tu sa objavila malá ropucha a dala najavo svoju účasť. Bola rada, že svojou škaredosťou odradila sliepky.
„Čo tým myslíte?“ opýtala sa húsenica, keď to počula. „Ja som sa im predsa vykrútila sama! Na Vás je veľmi nepríjemný pohľad! Dovolíte, aby som šla domov? Cítim už kapustu! Teraz som sa dostala k svojmu listu! Nad domov niet. Ale musím vyššie!“
„Áno, vyššie!“ hovorila malá ropucha. „Stále vyššie! Cíti to rovnako ako ja! Dnes však nemá dobrú náladu, to je tým zľaknutím. Všetci sa chceme dostať vyššie!“ A ropucha sa pozerala tak vysoko, ako len mohla.
Na roľníckom dome sedel v hniezde bocian; klepal zobákom a bocianica rovnako.
„Ako títo bývajú vysoko!“ pomyslela si ropucha. „Kiež by som sa tam tak dostala!“
V chalupe bývali dvaja mladí študenti, básnik a prírodovedec. Jeden radostne spieval a písal básne o všetkom, čo Boh stvoril a čo sa zrkadlilo v jeho srdci. Vyspieval to vždy krátko, jasne a plno v zvučných veršoch. Druhý sa zaoberal vecou samotnou, a keď bolo treba, pustil sa do nej nožom. Zaoberal sa božím dielom ako obrovskou počtárskou úlohou, odpočítaval, násobil, chcel ho poznať do všetkých podrobností a rozumne o ňom hovoriť; veď to bolo aj nesmierne dielo rozumu a študent o ňom hovoril radostne aj múdro. Obaja boli dobrí, veselí ľudia.
„Tamto sedí ropucha, skvostný exemplár!“ hovoril prírodovedec, „tú si musím naložiť do liehu.“
„Veď máš už dve,“ namietol básnik. „Len ju nechaj, nech si tam pokojne sedí a teší sa zo sveta.“
„Ale keď je taká nádherne škaredá!“ hovoril prírodovedec.
„Keby sme tak našli v jej hlave drahokam!“ hovoril básnik. „Potom by som chcel byť sám pri tom, keď ju budeš pitvať!“
„Drahokam!“ hovoril jeho druh. „Ty mi pekne poznáš prírodopis!“
„Ale veď nie je práve niečo pekné na povere, že ropucha, najškaredšie zviera, má v hlave často najcennejší drahokam? Nie je to s ľuďmi tiež tak? Aký drahokam mal predsa v hlave Ezop, a čo Sokrates?“ Viac už ropucha nepočula, a aj z toho sotva polovici rozumela. Obaja priatelia odišli a ona unikla tomu, aby sa dostala do liehu.
„Aj oni hovorili o drahokame,“ hovorila. „Dobre, že ho nemám, inak by som z toho mala len nepríjemnosti!“
Na streche sa ozvalo klepotanie, bocian tam čosi prednášal svojej rodine a tá sa pozerala spod oka dolu na dvoch mladých ľudí v zeleninovej záhrade.
„Človek je naozaj najdomýšľavejší tvor,“ vyhlásil bocian. „Počúvajte, ako mu ide zobák! A pritom ním ani nevie poriadne klepnúť. Ľudia sa naparujú svojím darom reči, tým, že môžu hovoriť! Tá ich reč je mi naozaj krásna: stačí deň našej cesty, a už si nerozumejú! My môžeme hovoriť svojou rečou po celom svete, v Dánsku aj v Egypte. A ani lietať ľudia nevedia! Rýchlo sa pohybujú po vynáleze, ktorému hovoria železnica, ale na nej si tiež často zlámu väz. Mňa mrazí v zobáku, keď si na to spomeniem. Ľudia by na svete nemuseli byť, obišli by sme sa bez nich! Len keby nám zostali žaby a dážďovky!“
„To bola skvelá reč!“ pomyslela si malá ropucha. „Čo je to za veľkána a ako vysoko sedí, ešte nikdy som nikoho takto vysoko nevidela. A ako vie plávať!“ zvolala, keď bocian roztiahol krídla a letel vzduchom.
Potom hovorila v hniezde bocianica, rozprávala o Egypte, o vodách Nilu a o všetkom tom skvelom bahne v cudzích krajinách. Pre malú ropuchu to bolo niečo nové a krásne.
„Musím do Egypta!“ povedala. „Keby ma tak len bocian vzal, alebo aspoň niektoré z jeho detí. Odplatila by som im to zase pri ich svadbe. Veď ja sa isto dostanem do Egypta, pretože už mám také šťastie! Všetka moja túžba je isto lepšia ako drahokam v hlave.“
A práve ona mala ten drahokam: večnú túžbu hore, neustále hore! Tá jej radostne žiarila v hlave, tá sa jej tam v rozkoši trblietala.
V tej istej chvíli sa objavil bocian; zazrel ropuchu v tráve, zletel k zemi a schmatol malé zvieratko do zobáka, nie práve jemne. Zobák ju tlačil, vietor naokolo fičal, nebolo to práve príjemné. Ale ropucha vedela, že sa vznáša hore, že letí do ďalekých krajov, do Egypta. Preto sa jej trblietali oči, že sa zdalo, akoby z nich vylietavali iskry:
„Kvak, kvak!“
Telíčko bolo mŕtve, ropucha zahynula. Ale kam sa podela iskra z jej očí?
Slnečný lúč ju vzal, on teraz niesol drahokam z jej hlavy. Kam?
Nepýtaj sa prírodovedca, opýtaj sa radšej básnika! Bude Ti to rozprávať ako rozprávku, v ktorej bude aj húsenica, aj bociania rodina. Len si pomysli! Húsenica sa premení na nádherného motýľa! Bociania rodina odletí cez hory a moria až do ďalekej Afriky, a predsa zase nájde najkratšiu cestu domov do Dánska, na to isté miesto, kde mala hniezdo predtým, na tú istú strechu! Veru, je to naozaj takmer príliš rozprávkové, a predsa je to pravda! Len sa opýtaj prírodovedca, bude Ti to musieť potvrdiť. A Ty sám to vieš tiež, veď si to videl.
Ale čo drahokam z hlavy našej ropuchy?
Hľadaj ho v slnku! Pozri sa na ne, ak môžeš!
Jeho žiara je príliš prudká. Nemáme ešte taký zrak, aby sme ním mohli preniknúť do všetkej nádhery, ktorú Boh stvoril, ale isto ho raz budeme mať, a to bude tá najkrajšia rozprávka, pretože v nej budeme vystupovať aj my.