Čert a Káča

V jednej dedine bola stará slúžka menom Káča. Mala chalúpku, záhradu a k tomu ešte pár zlatých peňazí, ale keby bola aj celá v zlate sedela, nebol by si ju vzal ani ten najchudobnejší mládenec, lebo bola zlá a jedovatá ako čert. Mala starú matku a občas potrebovala pomoc, ale keby bol mohol niekoho grajciar zachrániť a ona by dukáty platila, nebol by jej ani to najmenšie urobil, lebo sa hneď pre každé slovo súdila a škriepila, až to bolo počuť na desať honov. K tomu všetkému nebola pekná, a tak zostávala na ocot, až jej bolo už pomaly štyridsať rokov. Ako to vo väčšine dedín býva, že je každú nedeľu popoludní muzika, bolo to aj tu; len čo sa u richtára alebo v krčme ozvali gajdy, hneď bola izba plná chlapcov, v sieni a na zápraží stáli dievčatá a pri oknách deti. Ale prvá zo všetkých bola Káča; chlapci dievčatám kývali a tie sa uberali do kola, ale Káčke sa toho šťastia za celý život ani raz nedostalo, hoci by bola gajdošovi aj sama zaplatila, no napriek tomu nevynechala predsa ani jednu nedeľu. Raz ide aj ona a po ceste si myslí: „Taká som už stará a ešte som s chlapcom netancovala, nie je to na zlosť? Veru dnes by som tancovala aj s čertom.“

So zlosťou príde do krčmy, sadne si ku kachliam a pozerá sa, ktorý ktorú berie do tanca. Naraz vojde do dverí pán v poľovníckom odeve, sadne si neďaleko Káčky za stôl a dá si naliať. Slúžka prinesie pivo, pán ho vezme a nesie Káčke pripiť. Káčka sa chvíľu v duchu čudovala, že jej ten pán preukazuje takú česť, chvíľu sa vykrúcala, ale napokon sa ešte rada napila. Pán krčah postaví, vytiahne z vrecka dukát, hodí ho gajdošovi a kričí: „Sólo, chlapci!“ Chlapci sa rozostúpia a pán berie Káču do tanca.

„A kýho šľaka, kto asi je?“ pýtajú sa starí a strkajú hlavy dohromady; chlapci sa uškŕňajú a dievčatá skrývajú hlavu jedna za druhú a prikrývajú si ústa zásterou, aby Káča nezbadala, že sa jej smejú. Ale Káča nevidela nikoho, ona bola rada, že tancuje, aj keby sa jej bol smial celý svet, nebola by si z toho nič robila. Celé popoludnie, celý večer tancoval pán len s Káčou, kupoval marcipán aj sladkú vodku, a keď prišiel čas ísť domov, vyprevádzal ju po dedine.

„Kiežby som mohla s vami tak do smrti tancovať ako dnes,“ povedala Káča, keď sa mali rozchádzať.

„No, to sa ti môže stať, poď so mnou.“

„A kde bývate?“

„Chyť sa ma okolo krku, ja ti poviem.“

Káča ho zovrela, ale v tom okamihu sa pán premenil na čerta a letel s ňou rovno do pekla. Pri bráne sa zastavil a búchal, kamaráti prišli, otvorili, a keď videli tovariša celého udychčaného, chceli mu uľahčiť a Káču z neho zložiť. Ale tá sa držala ako kliešť a nijako sa odtrhnúť nedala; chtiac-nechtiac sa musel čert s Káčou na krku odobrať k pánovi Antikristovi.

„Koho si to nesieš?“ pýtal sa ho pán.

A tu rozprával čert, ako chodil po zemi, že začul Káčin nárek za tanečníkom, a myslel si, že ju trochu postraší, že sa s ňou pustil do tanca, a potom že jej na chvíľu chcel ukázať aj peklo. „Ja som nevedel,“ dokončil, „že ma nebude chcieť pustiť.“

„Pretože si hlupák a moje naučenie si nepamätáš,“ vyjazdil na neho starý pán. „Skôr než s niekým niečo začneš, máš poznať jeho zmýšľanie; keby si si na to bol spomenul, keď ťa Káča vyprevádzala, nebol by si ju bral so sebou. Teraz mi zmizni z očí a hľaď, ako sa jej zbavíš.“

Plný mrzutosti štrachal sa čert s pannou Káčkou na zem. Sľuboval jej hory-doly, ak ho pustí, preklínal ju, ale všetko nič nepomohlo. Vyčerpaný, rozzúrený príde so svojou záťažou na jednu lúku, kde mladý ovčiak, zabalený v obrovskom kožuchu, pásol ovce. Čert bol premenený na obyčajného človeka, a preto ho ovčiak nespoznal. „Koho to nesiete, priateľu?“ pýta sa dôverne čerta.

„Ach, milý človeče, sotva dýcham. Uvážte len, ja som išiel svojou cestou, na nič ani nemyslel, tu mi skočí tá ženská na krk a nechce ma za nič na svete pustiť. Chcel som ju niesť až do najbližšej dediny a tam sa jej nejako zbaviť, ale nie som na to, nohy sa pode mnou podlamujú.“

„No, počkajte chvíľku, ja vám od tej neodbytnice pomôžem, ale nie nadlho, lebo musím zase pásť; asi na pol cesty ju odnesiem.“

„No to budem rád.“

„Počuješ, ty, chyť sa ma,“ kričal ovčiak na Káču.

Sotva to Káča počula, pustila sa čerta a chytila sa huňatého kožucha. Teraz mal útly ovčiak čo niesť Káču a hrozne veľký kožuch, ktorý si ráno požičal od nádvorníka. Avšak čoskoro ho to omrzelo; a rozmýšľal, ako by sa Káče zbavil. Príde k rybníku, a tu ho napadne, aby ju tam hodil. Ale ako? Keby tak mohol vyzliecť kožuch aj s ňou! Bol mu síce dosť voľný, a preto sa o to pomaličky pokúšal, či by to išlo. A hľa! vytiahne jednu ruku, Káča nič nevie, vytiahne druhú, Káča ešte nič nevie, odopne prvú pentličku z gombíka, odopne druhú, tretiu a žblnk – Káča leží v rybníku aj s kožuchom.

Čert nešiel za ovčiakom, on sedel na medzi a pásol ovce, pozerajúc, či sa ovčiak čoskoro vráti s Káčou. Nemusel dlho čakať. S mokrým kožuchom na pleci pospiechal ovčiak na lúku, myslel si, že cudzinec bude už asi pri dedine a ovce že sú samy. Keď sa zbadali, jeden pozeral na druhého. Čert, že ovčiak ide bez Káče, a ovčiak, že tam pán ešte sedí. Keď sa dohovorili, povedal čert ovčiakovi: „Ďakujem ti, preukázal si mi veľkú službu, lebo by som sa bol azda musel až do súdneho dňa s Káčou nosiť. Nikdy na teba nezabudnem a raz sa ti bohato odmením. Aby si ale vedel, komu si z núdze pomohol, poviem ti, že som čert.“

To dopovedal a zmizol. Ovčiak chvíľu ostal stáť ako omámený, potom povedal sám sebe: „Ak sú všetci takí hlúpi ako on, tak je dobre.“

Nad krajinou, kde náš ovčiak žil, panovalo mladé knieža. Bohatstva malo dosť; ako slobodný pán nad všetkým užívalo všetko v plnej miere. Deň za dňom sa kochalo v rozkošiach, aké len svet môže poskytnúť, a keď nastala noc, ozýval sa z kniežacích siení spev rozpustilých hýrivých mladíkov. Krajinu spravovali dvaja správcovia, ktorí neboli o nič lepší ako sám pán. Čo neprehýrilo knieža, nechali si títo dvaja, a úbohý ľud nevedel, kde má ešte peniaze zobrať. Kto mal krásnu dcéru alebo peniaze, ten nemal pokojné chvíle, lebo mohol s istotou očakávať rozkaz, že si to knieža právom pre seba vyžiada, a milosť božia tomu, kto by sa jeho vôli protivil! Kto by mohol takého panovníka milovať? Po celej krajine preklínal ľud kniežaťa aj správcov krajiny. Raz, keď už nevedelo, čo si má vymyslieť, povolalo knieža hviezdara a prikázalo, aby jemu a jeho dvom správcom čítal planéty. Hviezdar poslúchol a skúmal v hviezdach, aký koniec vezme život troch márnotratníkov.

„Odpusť, kniežacia Milosť,“ povedal, keď bol hotový so svojím skúmaním, „tvojmu životu aj tvojim správcom hrozí také nebezpečenstvo, že sa to vysloviť obávam.“

„Len hovor, nech je to čokoľvek! Ty tu ale zostať musíš, a ak sa tvoje slová nesplnia, prídeš o hlavu.“

„Ja sa rád spravodlivému rozkazu podvoľujem. Počúvaj teda: kým bude druhá štvrť mesiaca, príde po oboch správcov čert, v tú a tú hodinu, ten a ten deň, a v splne príde potom aj po teba, kniežacia Milosť, a všetkých troch vás zaživa odnesie do pekla.“

„Do väzenia odveďte toho luhára šibala!“ prikázalo knieža a služobníci vykonali podľa rozkazu. V srdci nebolo kniežaťu tak, ako sa tváriť; slová hviezdarove ním otriasli ako hlas súdny. Prvýkrát sa v ňom ozvalo svedomie! Správcov odviezli polomŕtvych domov, žiadny z nich nevzal do úst. Pozbierajúc všetok svoj majetok, sadli do voz, ušli na svoje majetky a dali hrady zo všetkých strán zatarasiť, aby si po nich čerti nemohli prísť. Knieža sa obrátilo na správnu cestu, žilo ticho a pokojne a postupne sa púšťalo do spravovania krajiny, dúfajúc, že sa azda predsa len krutý osud nesplní.

O týchto veciach nemal chudobný ovčiak ani tušenia; deň čo deň pásol svoje stádo a nestaral sa nič o to, čo sa vo svete deje. Jedného dňa znenazdajky stojí pred ním čert a hovorí mu: „Prišiel som, ovčiačiku, aby som sa ti za tvoju službu odmenil. Keď bude štvrť mesiaca, mám odniesť do pekla bývalých správcov krajiny, pretože okrádali chudobný ľud a kniežaťu zle radili. Ale vieš čo, keďže vidím, že sa polepšilo, nechám ich tu a hneď sa ti pritom odmením. Keď príde ten a ten deň, vojdi do prvého hradu, kde bude množstvo ľudu. Keď sa v hrade strhne krik, služobníci otvoria bránu a ja pána odvediem preč, tu ku mne pristúp a povedz: ‚Odíď v tú chvíľu, inak bude zle!‘ Ja ťa poslúchnem a pôjdem. Potom si ale daj od pána dať dve vrecia zlata, a ak nebude chcieť, povedz len, že ma zavoláš. Odtiaľ choď k druhému hradu a urob tiež tak a požiadaj o rovnaký plat. S peniazmi ale dobre hospodár a užívaj ich na dobré. Keď bude mesiac v splne, musím odniesť samé knieža, ale to by som ti neradil, aby si ho chcel vyslobodiť, inak by si musel nastaviť vlastnú kožu.“ To dopovedal a odišiel.

Ovčiak si pamätal každé slovo. Keď bola štvrť mesiaca, vypovedal službu a šiel k hradu, kde jeden z tých dvoch správcov zostával. Prišiel tam práve včas. Zástupy ľudí stáli tu a pozerali sa, kedy čert pána ponesie. Tu sa strhne v zámku zúfalý krik, brána sa otvorí a čierny ťahá pána von, sinalého a polomŕtveho. Tu vystúpi z ľudu ovčiak, vezme pána za ruku a čerta odstrčiac volá: „Odíď, inak bude s tebou zle!“ Tú chvíľu čert zmizne a potešený pán bozkáva ovčiakovi ruku a pýta sa ho, čo žiada za odmenu. Keď ovčiak povedal, že dve vrecia zlata, prikázal pán, aby sa mu ho toľko bez meškania vydalo.

Spokojný šiel ovčiak k druhému hradu a rovnako dobre ako pri prvom pochodil. Rozumie sa samo sebou, že sa knieža dosť skoro o ovčiakovi dozvedelo, lebo sa i tak stále vypytovalo, ako to s pánmi dopadlo. Keď to všetko počulo, poslalo voz so štyrmi koňmi po milého ovčiaka, a keď ho priviezli, snažne ho žiadalo, aby sa zmiloval aj nad ním a z pazúrov pekelných ho vyslobodil.

„Pane môj,“ odpovedal ovčiak, „vám to sľúbiť nemôžem; ide tu o mňa. Vy ste veľký hriešnik, ale keby ste sa chceli celkom polepšiť, spravodlivo, dobrotivo a múdro svoj ľud spravovať, ako sa na kniežaťa patrí a sluší, pokúsil by som sa o to, aj keby som mal sám za vás ísť do horúceho pekla.“

Knieža s úprimnou mysľou všetko sľúbilo a ovčiak odišiel, prisľúbiac mu, že sa v určitý deň objaví.

S obavou a hrôzou očakávali všade spln mesiaca. Ako to kniežaťu spočiatku priali, tak ho teraz ľutovali, lebo od tej chvíle, čo sa polepšilo, nemohol si nik priať hodnejšie knieža. Dni ubiehajú, či ich človek počíta s radosťou alebo so žiaľom! Skôr než sa knieža nazdalo, bol za dverami deň, v ktorom sa so všetkým, čo ho tešilo, musel rozlúčiť. Načierno odeté, na smrť vydesené sedelo knieža a očakávalo buď ovčiaka, alebo čerta. Naraz sa otvoria dvere a čierny stojí pred ním.

„Pripravuj sa, pán knieža, hodina vypršala, ja som tu po teba.“

Ani slova neodpovedajúc, vstalo knieža a kráčalo za čertom na dvor, kde stálo nesmierne množstvo ľudu. Tu sa prediera húfom ovčiak celý udychčaný a beží rovno k čertovi, volajúc z diaľky:

„Uteč, uteč, inak bude s tebou zle!“

„Ako sa môžeš opovážiť ma zdržiavať? Nevieš, čo som ti povedal?“ pošepol čert ovčiakovi.

„Blázon, mne tu nejde o kniežaťa, ale ide mi o teba. Káča je živá a pýta sa po tebe.“

Len čo čert počul o Káče, hneď bol preč a nechal knieža na pokoji. Ovčiak sa mu v duchu vysmial a bol rád, že touto lsťou knieža vyslobodil. Za to ho urobilo knieža svojím prvým dvoranom a ako vlastného brata ho milovalo. Avšak sa aj s dobrou spýtal, lebo bol chudobný pastier úprimným radcom a správnym dvoranom. Zo štyroch vriec zlata si nenechal ani grajciar; pomohol nimi tým, od ktorých ich správcovia vydreli.