Múdra Beta

Býval raz jeden gazda, ten mal dcérku a tej hovorili múdra Beta. Keď Beta dorástla, vraví otec matke:
„Už má roky, gazdiná, vydáme ju.“
„Prečo nie, gazdo,“ odpovedala gazdiná, „len keby niekto prišiel, kto by ju chcel.“
Napokon prišiel jeden zďaleka, Janko sa volal, a uchádzal sa o ňu, ale len pod tou podmienkou, že múdra Beta má naozaj takú dobrú hlavu.
„Čo sa toho týka,“ vraví gazda, „tá má rozumu, že by ho mohla predávať,“ a gazdiná dodala:
„Naša dcéra? Tá vidí bežať vietor po ulici a počuje blchy kašľať.“
„Ako vravím,“ opakoval ženích, „ak nemá naozaj takú dobrú hlavu, tak si ju nevezmem.“
Keď potom sedeli pri stole a boli už po jedle, vraví gazdiná:
„Betuška, zbehni do pivnice po pivo.“
A múdra Beta vzala krčah z rohatiny na stene, išla do pivnice a cestou si pekne klapkala vekom, aby jej nebolo dlho. V pivnici vzala stoličku a pristavila si ju k sudu, aby sa nemusela zohýbať: Čo keby sa náhodou polámala v krížoch a rozbolel by ju chrbát? Potom postavila krčah pred seba pod čap a otvorila kohútik. Kým pivo tieklo, pozerala sa po stene, aby oči nadarmo nezahálali. Po dlhom obzeraní uvidela priamo nad sebou krompáč, ktorý tam murári zarazili a nedopatrením zabudli. Múdra Beta sa dala do plaču a hovorila si:
„Ak si ma Janko vezme a budeme mať decko a ono vyrastie a my ho pošleme do pivnice, aby tu natočilo krčah piva, veď mu ten krompáč spadne na hlavu a zabije ho!“ A tak tu sedela a nad tým budúcim nešťastím plakala a nariekala, až srdce usedalo.
Hore zatiaľ čakali na pivo, ale múdra Beta stále nikde. Až gazdiná povedala slúžke:
„Choď sa pozrieť do pivnice, čo tam Beta robí.“
Slúžka poslúchla a našla ju, ako sedí pri sude a nahlas narieka.
„Prečo plačeš, Beta?“ spýtala sa slúžka. Myslela si, že sa jej azda ženích nepáči.
„Akože by som neplakala,“ odpovedala Beta, „ak si ma Janko vezme a budeme mať decko a ono vyrastie a my ho sem pošleme čapovať pivo, možno mu ten krompáč spadne na hlavu a zabije ho.“
„Nuž nie,“ udrela slúžka rukami o seba, „akú to máme múdru Betu!“ Prisadla si k nej a tiež sa nad tým nešťastím dala do plaču.
Za chvíľu, keď sa slúžka nevracala a pri stole sa už nemohli dočkať, takú mali smäd, vraví gazda paholkovi:
„Choď sa pozrieť do pivnice, čo tam Beta so slúžkou robia.“
Paholok išiel a čudoval sa: múdra Beta sedí so slúžkou v pivnici a obe plačú ako na pohrebe. Paholok sa spýtal:
„Čože plačete?“
„Akože by som neplakala,“ vraví Beta, „ak si ma Janko vezme a budeme mať decko a ono vyrastie a my ho sem pošleme natočiť pivo, veď mu ten krompáč spadne na hlavu a zabije ho.“
Paholok pokrútil hlavou:
„Nuž nie, akú my to máme múdru Betu!“ Prisadol si k nim a tiež spustil hlasný plač.
Hore pri stole stále márne čakali na pivo, a keď sa ani paholok nevracal, vraví gazda žene:
„Gazdiná, choď sa pozrieť do pivnice, čo tam Beta robí.“
Gazdiná zišla dolu a našla ich všetkých troch v plači a nárekoch a spýtala sa, prečo plačú. A Beta jej hneď povedala, že jej budúce decko iste bude zabité krompáčom, len čo vyrastie a pôjde čapovať pivo a ten krompáč spadne. Matka zopäla ruky a tiež vraví:
„Ach, jemináčik, to máme múdru Betu!“ a sadla si a plakala s nimi.
Gazda hore ešte chvíľku čakal, ale keď sa gazdiná nevracala a on mal čoraz väčší smäd, vraví:
„Nič naplat, musím do tej pivnice sám, pozrieť sa, čo je s Betou.“ Ale keď prišiel do pivnice a tam všetci spolu sedeli a plakali a keď začul prečo, že je to kvôli Betinmu decku, ktoré možno raz privedie na svet a ktoré ten krompáč môže zabiť, ak spadne práve v chvíli, keď decko pod ním bude sedieť a čapovať pivo, zavolal i on:
„To máme múdru Betu!“ a sadol si a plakal tiež.
Ženích bol hore dlho osamote, a keď sa nikto nevracal, povedal si:
„To iste na teba dolu čakajú, musíš tam tiež zájsť a pozrieť sa, čo je s nimi.“ Keď prišiel do pivnice, sedelo ich tam päť a nariekali a bedákali nesmierne, jeden lepšie ako druhý.
„Čo sa vám prihodilo, aké nešťastie?“ spýtal sa.
„Ach, milý Janko,“ vraví Beta, „keď sa my dvaja vezmeme a budeme mať decko a ono vyrastie a my ho možno pošleme sem natočiť krčah piva, veď mu tento krompáč, čo tu hore zostal zarazený, ak spadne, môže rozbiť hlavu, a naše dieťa zostane ležať a už sa ani nepohne. Veď to nie je na plač?“
„Vravím,“ hovorí Janko, „viac rozumu nie je pre moju domácnosť potrebné. Keď si taká múdra Beta, ja si ťa vezmem.“ Vzal ju za ruku, odviedol si ju hore a bola svadba.
Keď boli nejaký čas zosobášení, vraví Janko:
„Beta, ja dnes pôjdem za prácou z domu, aby som si trochu privyrobil. Ty zasa choď na pole a pokos žito, nech máme chleba.“
„Iste, Janíčko, to ja urobím.“
Rozlúčili sa, Beta si uvarila sladkú kašu a vzala si ju so sebou na pole. Keď prišla k ich poľu, povedala si:
„Tak čo teraz, čo skôr? Mám začať kosiť, alebo sa najprv najem? Ale čo, najprv sa najem.“ Pustila sa do kaše, až jej zjedla celý hrniec, a keď bola pekne sýta, zase si povedala:
„Tak čo teraz, čo skôr? Mám začať kosiť, alebo sa najprv vyspím? Ale čo, najprv sa vyspím.“ A ľahla si do žita a zaspala.
Janko bol už dávno doma, ale Beta stále nikde, a tak si hovoril:
„Mám ja to múdru Betu, ona je taká usilovná, že sa ani nejde domov najesť.“ Ale keď stále ešte neprichádzala, a už sa zmrkalo, vybral sa Janko za ňou, chcel sa pozrieť, koľko toho pokosila. Lenže pokosené nebolo nič, ani hrsť, a Beta ležala v žite a spala. Janko si rýchlo odbehol domov po vtáčnickú sieť s drobnými rolničkami a Betu do nej zabalil, ale ona stále spala ďalej. Potom zase bežal domov, zamkol domáce dvere a sadol si k svojej práci.
Keď sa už nadobro zotmelo, múdra Beta sa konečne prebudila, a ako vstávala, začalo to okolo nej cinkať a rolničky zvonili pri každom jej kroku. Naľakala sa, zrazu už ani nevedela, či je to naozaj ona, múdra Beta, a hovorila si:
„Som to ja, alebo to nie som ja?“ Ale nevedela si na to odpovedať a chvíľu tak stála bezradne. Nakoniec si povedala:
„Už viem čo. Pôjdem domov a spýtam sa, či som to ja, alebo nie som. Doma to predsa budú vedieť.“ Pribehla k dverám, ale tie boli zamknuté. A tak zaklopala na okno a zavolala:
„Janko, je Beta doma?“
„Je doma, je,“ odpovedal Janko.
Ona sa naľakala a povedala si:
„Jemináčik, tak to naozaj nie som ja!“ a išla k iným dverám. Ale keď ľudia počuli zvoniť rolničky, nechceli otvoriť a Beta nemohla nikde nájsť prístrešie. A tak utekala z dediny a bežala stále preč až do hlbokého úvozu. Ten mal oba brehy husto zarastené trnkami. A že nesvietil mesiac, v úvoze bola už naozaj tma tmúca. Beta sa v tme bála a začala sa škriabať hore. Jej sieť sa pritom zachytávala na tŕní a rolničky štrngali a cinkali ešte viac. Ale zrazu utíchli a už sa neozvali a Beta stála hore nad úvozom a práve pri veľkej kope suchej lucerny. Ako bola poškriabaná a zabehaná, zaryla sa do kopy a zaspala.
Ráno sa prebudila a nemohla pochopiť, prečo leží v kope sena, a nie doma v posteli.
„Veď mi Janko povie prečo,“ hovorila si, „len keď som to zase ja.“ A vykročila k dedine. V tom sa jej vedľa na kroví niečo zaligotalo. „Odkedy pak má tŕnie zlaté trnky?“ čudovala sa Beta, išla bližšie a uvidela rolničky na sieti. Vyplietla sieť z tŕnia, zmotala ju do zástery a bežala domov.
„Pozri sa, Janko, čo ti nesiem,“ vysypala mužovi sieť zo zástery, „to som rada, že som si tak privstala!“
Janka už hnev prešiel, bolo mu múdrej Bety predsa len ľúto, a tak sa s ňou vydal zase na pole a milé žito spolu pokosili za chviľočku.