Modrovúz

V jednom hlbokom čiernom lese žil v jednom dome muž, ktorý mal troch synov a krásnu dcéru. Jedného dňa pricestoval k jeho domu zlatý koč, ťahaný šesťzáprahom a sprevádzaný množstvom sluhov, z ktorého vystúpil kráľ a muža požiadal, aby mu dal svoju krásnu dcéru za ženu. Otec sa zaradoval, že má dcéra takéto šťastie, a tak bez váhania súhlasil. Veď ani nebolo čo takémuto nápadníkovi vytknúť; azda len to, že jeho plnovúz mal modrú farbu, takže z neho mal človek malú hrôzu vždy, keď naň pozrel. Toho sa spočiatku zľakla aj nevesta a zdráhala sa na takú svadbu pritakať, ale po otcovom prehováraní nakoniec súhlasila. Ale pretože ju ten čudný strach neopustil, išla za svojimi tromi bratmi, vzala ich nabok a povedala:
„Milí bratia, keď ma započujete volať o pomoc, nech ste kdekoľvek, nechajte všetko tak a cválajte mi na pomoc!“ To jej bratia radi sľúbili a na rozlúčku ju pobozkali:
„Maj sa pekne, milá sestra. Hneď ako začujeme tvoje volanie o pomoc, vyskočíme na kone a sme hneď pri tebe.“ Potom dievča nasadlo do koča k Modrovúzovi a odišli. Na zámku bolo všetko také vznešené a plnili jej každé želanie. No veru, bola by naozaj šťastná, len keby si mohla zvyknúť na kráľov modrý plnovúz; ale vždy, keď ho zazrela, premohla ju hrôza.
Jedného dňa Modrovúz povedal:
„Musím sa vydať na cesty, tu máš kľúče od celého zámku, môžeš všetko otvoriť a poprezerať si to, len tú komnatu, ku ktorej patrí tento zlatý kľúčik, ti zakazujem, ak ju otvoríš, bude ťa to stáť život.“ Kráľovná vzala kľúče a sľúbila mužovi poslušnosť. Keď odišiel, prechádzala sa po zámku a otvárala jedny dvere za druhými a videla toľko bohatstva a nádhery; ako by to niekto znosil z celého sveta. Nakoniec ostala len tá zakázaná komnata, ktorej kľúč bol zo zlata, a preto si myslela, že je tam ukryté to najcennejšie na svete, a začala ju trápiť zvedavosť. Radšej by nevidela všetko to ostatné, len keby vedela, čo je v tej zakázanej komnate. Nejaký čas svojej zvedavosti odolávala, ale tá bola nakoniec silnejšia, a tak jedného dňa vzala zlatý kľúč a išla ku dverám. „Kto by to videl, že som ich otvorila?“ povedala si:
„Len tam nakuknem.“ Lenže keď sa dvere otvorili, vytiekol jej v ústrety prúd krvi a na stenách viseli mŕtve ženy, z niektorých ostali už len kostry. Tak strašne sa zľakla, že dvere okamžite zabuchla, ale pritom jej kľúč vypadol z ruky a spadol do krvi. Ihneď ho zodvihla a chcela ho očistiť, ale bolo to márne, keď ho na jednej strane vyčistila, objavila sa krv na druhej; celý deň skúšala všetko možné, ale bolo to márne, krvi sa nezbavila.
Na druhý deň sa Modrovúz vrátil a prvé, čo urobil, bolo, že od nej žiadal kľúče. Kráľovnino srdce bilo, keď mu podala zväzok kľúčov, lebo dúfala, že nespozoruje, že zlatý kľúč chýba. Ale kráľ všetky spočítal a keď skončil, povedal:
„Kde je ten od tajnej komnaty?“ Pritom sa jej pozeral do tváre, až očervenela a povedala:
„Je niekde hore, založila som ho, ráno ho nájdem.“
„Choď radšej hneď, milá žena, budem ho ešte dnes potrebovať!“
„Ach, chcela som ti povedať, že som ho stratila niekde v sene, musím ho najprv nájsť.“
„Nestratila si ho!“ povedal Modrovúz hrozivo. „Schovala si ho, aby zmizli krvavé škvrny, lebo si prekročila môj zákaz! Ale teraz sa dovnútra pozrieš, aj keď asi nechceš!“
Tak musela úbohá kráľovná priniesť kľúč, na ktorom boli škvrny od krvi. „Teraz sa priprav na smrť, zomrieš ešte dnes.“ povedal Modrovúz, priniesol si veľký nôž a viedol ju do Krvavej komnaty. Kráľovná prosila:
„Dovoľ mi pred smrťou sa pomodliť.“
„Choď, ale poponáhľaj sa, nebudem tu na teba dlho čakať.“ Tak bežala hore po schodoch do svojej komnaty a oknom volala, ako najhlasnejšie vedela:
„Bratia, moji milovaní bratia, príďte a pomôžte!“ Tí práve sedeli v lese a popíjali chladivé víno, keď ten najmladší povedal:
„Zdá sa mi, že som počul hlas našej sestry. Na kone! Musíme jej na pomoc!“ Tak bratia nasadli na kone a cválali ako búrka za sestrou.
Zúfalá kráľovná zatiaľ kľačala na kolenách a modlila sa, keď tu zdola zavolal Modrovúz:
„Tak čo, budeš už hotová?“ Počula, ako si dolu o schod brúsi nôž, vyzrela von, ale nevidela v diaľke nič, len prach zvírený kopytami koní. Tak zavolala ešte raz:
„Bratia, moji milovaní bratia, príďte a pomôžte!“ A Modrovúz opäť zavolal:
„Ak hneď neprídeš, tak si po teba prídem, nôž mám už nabrúsený!“ Opäť vyzrela von a uvidela svojich troch bratov, ako cválajú po poli, ako keby leteli vtáky, a tak zavolala v najvyššej núdzi po tretí raz a zo všetkých síl:
„Bratia, moji milovaní bratia, príďte a pomôžte!“ A najmladší brat bol už tak blízko, že mohla počuť jeho hlas:
„Len pokoj, sestra, ešte okamih a sme pri tebe.“ Modrovúz ale zavolal:
„Už si sa pomodlila dosť, nebudem dlhšie čakať, ak neprídeš, idem si po teba!“
„Ach, ešte sa musím pomodliť za mojich troch bratov!“ Ale na to kráľ nedbal, vyšiel po schodoch hore, úbohú kráľovnú schmatol a vliekol ju dolu.
Práve ju chytil za vlasy a chcel jej vraziť nôž do srdca, keď bratia vyrazili dvere a vrazili dovnútra. Sestru mu vytrhli z rúk a potom vytiahli svoje šable a zabili ho. Mŕtveho Modrovúza potom povesili do Krvavej komnaty k ostatným ženám, ktoré zabil. Sestru potom vzali so všetkými Modrovúzovými pokladmi domov.