Praděd

Ako nad Krkonošami kedysi panoval Krakonoš, tak Jeseníkom vládol veľký a mocný Praděd. Jeho sídlo bolo až pod oblakmi, na temene najvyššej z jesenických hôr. Z horských výšin schádzal Praděd do údolí, v ktorých stáli ľudské obydlia; rád sa dal spoznať dedinčanom a zapriadal s nimi rozhovory. Objavoval sa vraj v mnohých podobách; najčastejšie ako starec s rozviatou bradou, ale aj ako horár, či dokonca pasáčik. Dobrí ľudia sa ho nemuseli obávať, tým neublížil; štedrosť a súcitné srdce odmeňoval, iba lakomstvo a sebeckosť trestal.
Prvý vraj uzrel Praděda ovčiak menom Konrád. Keď pásol ako zvyčajne ovce na lúke za dedinou, zdalo sa mu, že ho niekto volá. Preľaknutý sa obzrel, ale nikde ani živej duše.
Avšak o chvíľu zasa ten hlas ako na krídlach vetríka nesený:
„Konráde! Konráde!“
A razom sa rozovrela zem a pred zdeseným pastierom sa začerňala skalná štrbina. Z tej pukliny potom vystúpila vysoká postava s dlhou bielou bradou.
Chudák Konrád sa roztriasol, ale starcova tvár bola prívetivá a jeho modré oči si ho láskavo obzerali.
„Konráde, započul som, že máš na pastve najlepšie ovce z dediny,“ oslovil starec pastiera.
„Daj mi jednu! Som Praděd, vládca týchto hôr.“
Konrád bez odvrávania poslúchol. Vyhľadal najtučnejšiu z oviec a priviedol ju starcovi.
„Dobre si vykonal, čo som ti prikázal,“ pochválil ho Praděd. „Splnil si moje želanie a teraz je rad na mne, aby som sa ti odmenil.“
Ťahal si v zamyslení svoju dlhú bielu bradu, až konečne povedal:
„Zavediem ťa do svojho podzemného zámku, do ktorého doteraz noha smrteľníka nevkročila. Uvidíš moju prebohatú klenotnicu a sám si vyberieš dar.“
Konrád videl, že do priepasti v zemi vedú pohodlné schody. A Praděd mu už pokynul, aby išiel za ním. Ovčiak mal strach, ale predstava bohatstva, ktoré môže ľahko získať, premohla bázeň a Konrád zostupoval za starcom do podzemia.
Došli k bráne podzemného zámku a Praděd ju jediným pohybom ruky otvoril. Ležali tam drahocenné poklady, až ovčiakovi zrak prechádzal.
„Za odmenu si vezmi, čo sa ti zapáči,“ povedal starec láskavo a preberal si prstami svoju bielu bradu a usmieval sa, keď videl Konrádov úžas. „Ale môžeš si vziať iba jediný kúsok!“ pridal varovne.
„Iba jediný kúsok?“ vydýchol ovčiak sklamane.
„Áno, iba jediný!“ povedal Praděd a maličko sa zamračil. „Keby si porušil, čo ti prikazujem, a vzal si čo i len trochu z mojich pokladov navyše, zle sa ti povedie.“
Toľko prehovoril vládca Jeseníkov a v tú ránu zmizol.
Len čo ovčiak osamel, pristúpil bližšie k podzemným pokladom. Ach, čo tam bolo prekrásnych vecí! Zlaté prstene a strieborné poháre, náhrdelníky vykladané drahými kameňmi a briliantové brošne a spony … čo si z tej hromady vybrať, keď jeden kúsok je krajší ako druhý? Konrád si dodal odvahy a bral tie vzácne predmety do rúk. Čím dlhšie si ich prezeral, tým nemožnejšie sa mu zdalo vybrať z nich ten najcennejší.
Pobehoval v podzemnej klenotnici ako bez zmyslov, vzal jeden predmet do ruky, ale zasa ho hneď pustil, až zazvonil o skalu, lebo uzrel ešte krajší, a ten zasa odložil pre ďalší, ktorý sa mu zdal vôbec zo všetkých najkrajší … Veď sa darmo nehovorí: daj psovi kosť, bude chcieť mäso! A tak sa teda vodilo aj ovčiakovi … nevedel, čo vziať, aby neprerobil!
Nakoniec si predsa vybral nádherne tepaný zlatý svietnik. Keď však pozrel na hromady klenotov, skvostov a šperkov, premohla ho ľútosť, že by ich mal v podzemí zanechať, a v zhone si napchal vrecká všetkým, na čo práve dosiahol. Potom bežal rýchlo k bráne.
Lenže čo to … bránu nemohol nájsť! Dobre si pamätal, kadiaľ do klenotnice prišiel, ale namiesto brány tam našiel iba hladké kamenné steny. Behal ako posadnutý … všade iba steny!
Unavený padol na zem. Vtom sa pred ním zjavil Praděd, už nie usmievavý starec s bielou bradou, ale zamračený vládca hôr a podzemia.
„Neposlúchol si moju radu, Konráde, a preto mi zaplatíš životom!“ zahrmel. „Jediný človek, ktorý uzrel moje poklady, si ty. Už nikto z chamtivého ľudského plemena ich neuvidí.“
Mávol palicou, zo skaly sa zjavil blesk a hromovo zahrmelo. Zem sa zatriasla, skaly sa zrútili a pochovali v podzemnej klenotnici ovčiaka Konráda, ktorý v sebe nedokázal premôcť ľudskú lakomosť a túžbu po bohatstve.
Rozpráva sa, že vtedy sa nebo razom zahalilo a z oblohy sa spustili spústy vody. Smolné vrcholce starých jedlí sa vo vetre ohýbali a lámali a hukot víchrice akoby nikdy nemal ustať. Pohoria sa otriasali, krásna lúka, na ktorej Konrád pásol ovce, zmizla a na jej mieste sa vztyčila vysoká hora, ktorá navždy zavalila podzemné poklady.
Vysoko v oblakoch dvíha od tých čias svoje holé temeno mocný Praděd. Vzdialený od ľudských starostí vládne jesenickým velikánom a stráži podzemné bohatstvo hôr na severe.