Žabka kráľovná

Bol raz jeden kráľ a ten mal troch synov. Raz si ich zavolal k sebe a povedal:
„Synovia moji, ste už dospelí; je čas, aby ste sa postarali o nevesty. Urobte si každý po šípe, choďte na zakázané lúky a vystreľte do rôznych strán. Do ktorého domu čí šíp dopadne, v tom si vezme nevestu.“
Kráľovičovia si urobili po šípe, vyšli na zakázané lúky a vystrelili: najstarší brat doprava, prostredný doľava, a najmladší, ktorý sa volal Ivan bohatier, pustil svoj šíp rovno. Potom išiel každý hľadať svoj šíp. Najstarší brat našiel svoj šíp u ministra a prostredný u generála, a obaja pojali za ženy ich krásne dcéry. Ale Ivan bohatier dlho nemohol nájsť svoj šíp a bol veľmi zarmútený; celé dva dni chodil po lesoch a po horách, a na tretí deň zašiel do močiara a zazrel veľkú žabu, ktorá v papuli držala jeho šíp.
Ivan bohatier chcel odísť a svoj nájdený šíp tam nechať, ale žabka zavolala:
„Kva, kva, Ivane bohatieru, poď ku mne a vezmi si svoj šíp, inak z tohto blata nikdy nevyjdeš.“
Po týchto slovách sa žabka prevrhla a v tej chvíli sa tu zjavila prekrásna besiedka. Ivan bohatier vošiel do besiedky.
„Viem,“ povedala žabka, „že si už tretí deň nič nejedol; nechceš si niečo zajesť?“
Potom sa žabka opäť prevrhla a hneď sa tu zjavil stôl so všelijakým jedlom a pitím. Ivan bohatier si sadol za stôl, najedol sa a napil.
„Počúvaj,“ povedala mu žabka, „tvoj šíp zaletel ku mne, ty si ma musíš vziať za ženu; ak ma nevezmeš, z tohto močiara nevyjdeš.“
Ivan bohatier sa zarmútil a nevedel, čo robiť; potom sa rozmyslel, vzal žabku so sebou a doniesol ju do zámku.
Bratia aj nevesty sa mu začali vysmievať. Nastal deň, v ktorý sa musel Ivan bohatier oženiť; on išiel v koči a žabku niesli do dvorca na zlatej miske. Keď nastala noc a ženích s nevestou odišli do svojich izieb, zhodila žaba zo seba žabiu kožu a stala sa prekrásnou pannou; a cez deň sa opäť premenila na žabu. Ivan bohatier s ňou býval spokojne a šťastne.
Po nejakom čase si kráľ zavolal svojich synov a povedal im:
„Milé deti, teraz ste už všetci traja ženatí; rád by som, aby mi vaše ženy a moje nevesty urobili každá jednu košeľu.“
Potom im dal po kuse plátna a povedal, aby tie košele boli do zajtra hotové. Starší bratia doniesli plátno svojim ženám a tie hneď začali zvolávať komorné, matičky a roľnícke krásne panny, aby im pomohli košeľu ušiť. Komorné a matičky hneď pribehli a dali sa do práce: niektorá strihala, niektorá šila. Medzitým poslali nevesty slúžku pozrieť sa, ako bude žabka košeľu šiť. Len čo slúžka vstúpila k Ivanovi bohatierovi do izby, on práve doniesol plátno a smutne ho položil na stôl.
„Čo si taký smutný, Ivane bohatieru?“ povedala žabka.
A on odpovedal:
„Ako nemám byť smutný? Otec prikázal, aby mu z tohto plátna do zajtra bola ušitá košeľa.“
„Nemaj žiadne starosti,“ povedala žabka, „a choď spať; ráno býva múdrejšie ako večer ..... všetko sa to urobí.“
Potom vzala nožnice a rozstrihala celé plátno na malé kúsky; potom otvorila okno, vyhodila ich von na vietor a povedala:
„Bujné vetry, roznesťte tie kúsky a ušite tesťovi košeľu.“
Slúžka išla a povedala kráľovným, že žabka celé plátno rozstrihala na malé kúsky a vyhodila oknom. Tie sa žabke smiali a povedali:
„Čo asi jej muž zajtra kráľovi prinesie!“
Na druhý deň, keď sa Ivan bohatier vyspal, podala mu žabka košeľu:
„Tu máš, milý Ivane bohatieru, zanes tú košeľu svojmu otcovi.“
Ivan bohatier vzal košeľu a zaniesol ju svojmu otcovi a starší bratia tiež priniesli svoje košele.
Najprv ju kráľovi podal najstarší brat; kráľ sa na ňu pozrel a povedal:
„Tá košeľa je ušitá tak, ako sa obyčajne šijú.“
Potom sa pozrel na tú, ktorú priniesol druhý syn, a povedal, že tá košeľa nie je ušitá o nič lepšie. Ale keď mu najmladší syn podal košeľu, kráľ sa nemohol ani dosť nadiviť; nebolo na nej poznať ani jediný šev.
A povedal:
„Túto košeľu mi dávajte len na najväčšie sviatky.“
Po druhý raz kráľ znova zavolal k sebe svojich synov a povedal im:
„Milé deti, rád by som vedel, či vedia vaše ženy vyšívať zlatom a striebrom; vezmite si hodváb, striebro i zlato, aby mi do zajtra každá urobila koberec.“
Ženy starších kráľovičov začali zvolávať komorné, matičky a roľnícke krásne panny, aby im pomohli vyšívať koberce. Tie hneď prišli a začali vyšívať: niektorá striebrom, niektorá zlatom. Medzitým opäť poslali slúžku pozrieť sa, čo bude robiť žabka. Ivan bohatier si doniesol domov zlato, striebro aj hodváb a bol veľmi smutný.
Žabka, sediac na stoličke, povedala:
„Kva, kva, kva, čo si taký smutný, Ivane bohatieru?“
„Ako nemám byť smutný? Otec nariadil, aby sa z tohto striebra, zlata a hodvábu do zajtra vyšil koberec.“
„Nemaj žiadne starosti,“ povedala žabka, „choď spať, ráno býva múdrejšie ako večer.“
Potom vzala nožnice a všetok hodváb rozstrihala, striebro aj zlato roztrhala a vyhodila oknom so slovami:
„Bujné vetry, prineste mi ten koberec, ktorým môj otec zakrýval okná.“
Keď to slúžka všetko nevestám porozprávala, umienili si, že urobia tiež tak. A čakali dlho, ale keď videli, že vetry im koberce nenosia, poslali kúpiť striebro, zlato aj hodváb a dali sa do vyšívania kobercov ako predtým.
Ráno, len čo Ivan bohatier vstal, žabka mu podala koberec. Tu všetci traja bratia priniesli svoje koberce otcovi.
On potom vzal koberec najprv od najstaršieho, pozrel sa naň a vraví:
„Tento koberec sa hodí na kone, aby nezmokli.“
Pozrel sa druhému na koberec a povedal:
„Ten sa môže prestierať v prednej izbe, aby si oň utierali nohy.“
Potom vzal koberec od najmladšieho syna, divil sa a povedal:
„Týmto kobercom mi prestierajte iba stôl.“
Koberec Ivana bohatiera dal odložiť a druhým synom koberce vrátil so slovami:
„Zaneste ich svojim ženám a povedzte, aby si ich nechali!“
Potom po tretí raz povedal kráľ svojim synom:
„Teraz, milé deti, rád by som, aby mi vaše ženy, každá sama, upiekli po chlebe.“
Keď o tom kráľovné počuli, hneď poslali slúžku pozrieť sa, čo bude robiť žabka. V tú chvíľu prišiel Ivan bohatier do svojich izieb a bol veľmi smutný.
„Kva, kva, kva, čo si taký smutný?“ pýtala sa ho.
„Ako nemám byť smutný? Otec nariadil, aby si mu upiekla chlieb.“
„Nemaj žiadne starosti, všetko urobím!“
A dala doniesť díž, múku a vodu; vysypala múku do díže, nalial vodu, urobila cesto, vyliala ho do studenej pece, zahradila ju a povedala:
„Nech sa upečie chlieb pekný čistý, nadýchaný a biely ako sneh!“
Slúžka sa vrátila k nevestám a povedala:
„Neviem, prečo kráľ žabku tak chváli; veď nič nevie urobiť!“
Keď nevesty to všetko vyzvedeli, umienili si, že urobia tiež tak ako žabka; a zadelali múku studenou vodou a vyliali do studenej pece; ale keď videli, že sa im cesto rozpustilo, dali si doniesť inú múku, zadelali svoje chleby teplou vodou a vsadili ich do vykúrenej pece. A báli sa, aby neomeškali, a pospiechali tak, že jednej sa chlieb pripálil a druhej sa nedopiekol; ale žabka vybrala svoj chlieb z pece pekný čistý, nadýchaný a biely ako sneh.
Bratia prišli k otcovi a priniesli každý svoj chlieb. Kráľ vzal od najstaršieho syna chlieb, pozrel sa naň a povedal:
„Takýto chlieb azda len z núdze jesť!“
Potom vzal od druhého syna a vraví:
„Aj tento chlieb je taký!“
Ale keď mu najmladší syn podal svoj chlieb, povedal kráľ, aby mu ten chlieb dávali na stôl, keď budú u neho hostia.
„Milé deti,“ dodal kráľ, „vaše ženy mi urobili všetko, čo som nariadil, a preto vás žiadam, aby ste zajtra prišli so svojimi ženami do môjho dvorca na obed.“
Kráľovičovia sa vrátili k ženám. Ivan bohatier bol veľmi smutný a rozmýšľal:
„Ako ja so sebou odveziem žabku?“
A žabka, sediac na stoličke, sa ho opýtala:
„Kva, kva, kva, prečo si, Ivane bohatieru, taký zarmútený?“
Ivan bohatier odpovedal:
„Ako sa nemám trápiť? Otec nám všetkým nariadil, aby sme k nemu zajtra prišli do dvorca s ženami: ako ja teba tam zavediem?“
„Nemaj žiadne starosti,“ povedala žabka, „ráno býva múdrejšie ako večer; choď spať.“
Na druhý deň sa Ivan bohatier pobral a išiel do dvorca; a nevesty opäť poslali slúžku pozrieť sa, v čom pôjde žabka.
Vtedy práve žabka otvorila okno a vykríkla silným hlasom:
„Och, vy bujné vetry, leťte tam do mojej ríše a povedzte, aby prišiel nádherný koč so všetkou výpravou, so sluhami, hajdúchmi, bežcami a predjazdcami.“
Potom zavrela okno a sadla si na stôl. Už sa všetci zišli do dvorca, len ešte čakali na žabku; tu zrazu bežia bežci, skáču predjazdci a za nimi ide veľmi nádherný koč.
Kráľ si myslel, že k nemu ide nejaký iný kráľ alebo kráľovič, a išiel ho privítať.
„Nechoďte, otče,“ povedal Ivan bohatier, „ide to moja žabka v škrupine.“
Koč prišiel a z neho vystúpila žena Ivana bohatiera a bola taká krásna, že sa všetci podivili. Sadli si za stôl; žabka, čo nedopila, to vliala do rukáva, a kosti dávala do druhého rukáva. Keď to druhé nevesty videli, robili tiež tak; čo nedopili, vliali do rukáva, čo nedojedli, dávali do druhého. Keď od stola vstali, začala hrať hudba a žabka išla tancovať: mávla jedným rukávom a hneď tu stála na lakeť vody; mávla druhým a po vode plávali husi a labute, takže všetci, keď to videli, sa nemohli nadiviť jej múdrosti; a len čo prestala tancovať, všetko zmizlo: voda, husi aj labute. Potom išli tancovať druhé nevesty; a ako mávli rukávmi, všetkých postriekali, a kosťami im div nevytĺkli oči.
Medzitým Ivan bohatier odišiel domov, vzal žabiu kožu a bez meškania ju spálil. Potom prišla jeho žena a začala hľadať svoju kožku, a keď ju nenašla, povedala:
„No, Ivane bohatieru, keď si nemohol počkať malú chvíľku, tak ma teraz hľadaj za trikrát deviatimi krajinami v tridsiatom cárstve, v podslnečnom panstve, a vedz, že mi hovoria premúdra Vasilka.“
Ako to povedala, v okamihu zmizla. Ivan bohatier sa dal do usedavého plaču a išiel ju hľadať: išiel dlho nedlho, blízko nablízko; ľahko sa rozprávka rozpráva, ale ťažko sa dielo robí. A prišiel k chalúpke, ktorá stála na kuracích nôžkach a sama sa otáčala.
Ivan bohatier povedal:
„Chalúpka, chalúpka, zostaň stáť chrbtom k lesu a ku mne čelom!“
A chalúpka na jeho slovo zostala stáť. Ivan bohatier vošiel do chalúpky a videl v prednom kúte sedieť babu Jagu.
„Dosiaľ o ruskej duši tu nebolo počuť, ani ju vidieť; a teraz mi ruská duša pred očami! Prichádzaš, Ivane bohatieru, chtiac, či nechtiac?“
Ivan bohatier odpovedal, že sčasti chtiac, sčasti nechtiac, a porozprával všetko, ako bolo.
„Je mi ťa ľúto,“ povedala baba Jaga. „Ak chceš, poslúžim ti, premúdru Vasilku ti ukážem: každý deň sem ku mne priletí odpočívať. Len čo priletí, hľaď, aby si ju chytil za hlavu, a ako ju chytíš, bude sa ti premieňať na žabku, na ropuchu, na hada i na inú neresť a nakoniec sa premení na šíp. Ten šíp vezmi a zlom na dve: a tak potom bude navždy tvoja. Len daj pozor, keď svoju ženu chytíš, aby si ju nepustil!“
Potom baba Jaga kráľoviča ukryla, a len čo ho ukryla, priletela premúdra Vasilka. Ivan bohatier sa k nej prikradol a chytil ju za hlavu; a začala sa mu premieňať na žabu, na ropuchu, a napokon na hada. Ivan bohatier sa zľakol a pustil ju, a Vasilka v okamihu zmizla.
A baba Jaga mu povedala:
„Keď si ju nevedel udržať, už nikdy, nikdy viac ju tu nezazrieš; ale ak chceš, choď k mojej sestre, k nej tiež premúdra Vasilka chodí odpočívať.“
Ivan bohatier sa vydal k druhej babe Jage, ale tu tiež premúdru Vasilku neudržal; a išiel k tretej sestre.
„Ak aj teraz premúdru Vasilku pustíš,“ povedala, „už ju nikdy nenájdeš.“
Keď sa mu Vasilka premieňala, nepustil ju z rúk; napokon sa premenila na šíp a Ivan bohatier šíp vzal a na dvoje prelomil.
V tom okamihu stála pred ním premúdra Vasilka a povedala:
„No, Ivane bohatieru, teraz sa ti poddávam!“
Baba Jaga im darovala koberec samolet, a oni na tom koberci samolete leteli do svojho panstva; leteli tri dni a štvrtého dňa sa koberec spustil práve do dvorca. Kráľ privítal svojho syna aj nevestu s veľkou radosťou; vystrojil veľké hody a nakoniec urobil na svojom mieste Ivana bohatiera kráľom.