Koník Brokátik

Jeden starý otec mal troch synov. Dvaja boli rozumní a najmladší bol Vaňka nemehlo.
Otec zasial pšenicu a vyrástla mu hustá, pekná, lenže niekto mu ju každú noc povaľoval a pošliapal. Preto starý synom prikázal:
„Deti moje milé, musíte sa striedať na stráži, každú noc strážiť pšenicu a chytiť zlodeja.“ Prišla prvá noc.
Najstarší syn sa vybral na hliadku, ale prepadli ho driemoty, a tak vyliezol na senník a spal až do kikiríkania. Ráno sa vrátil domov a rozprával:
„Celú noc som oka nezažmúril, strážil som pšenicu. Premrzol som do kosti, ale zlodeja som nevidel.“ Druhú noc šiel strážiť prostredný syn a tiež celý čas prespal na senníku. Tretia noc prišla na rad na Vaňku nemehlo.
Strčil si za halenu koláčik, vzal povraz a išiel. Došiel na pole a sadol si na kameň. Sedel, pozeral do tmy, čakal na zlodeja.
Presne o polnoci pricválal k poľu kôň, srsť mal ako z brokátu utkanú ..... jedna žinka zlatá, jedna strieborná. A ako bežal, zem sa triasla, z uší sa mu valil dym a z nozdier mu šľahali plamene. A začal sa pásť v pšenici. Ale ani jej toľko nevypásol, koľko pošliapal. Vaňka sa prikradol a jediným rozmachom hodil koňovi na šiju ohlávku. Kôň sa vzpäl zo všetkých síl, ale vytrhnúť sa nedokázal. Vaňka mu vyskočil na chrbát a chytil sa ho za hrivu. Kôň s ním cválal širokým poľom sem a tam, vzpínal sa, vyhadzoval, ale zhodiť ho sa mu nepodarilo. Začal teda Vaňku prosiť:
„Vaňko, Vaňuško, pusť ma na slobodu, zbav ma ohlávky, odmením ťa bohato za dobrotu!“
„Prečo nie,“ povedal Vaňka, „lenže ako ťa nájdem?“
„Keď ma budeš potrebovať, vyjdi na humienko, pozri na nebo, trikrát bohatiersky zahvizdni, ako junák zavolaj: Brokátik, Brokátik, zázrakom zjav sa mne, ako steblo trávy na jar rastie zo zeme! A ja hneď pribehnem.“
Vaňka nemehlo pustil čarovného koníka na slobodu, ale Brokátik mu musel predtým sväto sľúbiť, že už nikdy nebude spásať a pošliapavať ich pšenicu. Ráno sa potom vrátil domov.
„No tak, čo si videl?“ vypytovali sa ho bratia.
„Chytil som koňa so srsťou ako z brokátu, jedna žinka zlatá, jedna strieborná.“
„A kdeže toho koňa máš?“
„Ale, sľúbil mi, že už nebude chodiť do našej pšenice, tak som ho pustil.“ Bratia Vaňkovi neverili a poriadne sa mu vysmiali. Ale čo je pravda, to je pravda, od tej noci sa ich pšenice už nikto ani nedotkol.
Nedlho potom vyslal cár po celej ríši, po všetkých mestách a dedinách ohlasovateľov s posolstvom:
„Bojari a ľudia urodzení, kupci i obyčajní dedinčania, bez meškania vyrazte, k mojej dcére milenej, prekrásnej Jelene, na námluvy príďte. Na svojom zámku sedí, z okienka von hľadí. Kto až k nej doskočí, uvidí jej do očí, zlatý prsteň z ruky stiahne, ten sa jej mužom stane.“
A tak sa teda v určený deň vybrali Vaňkovi bratia na cestu ku cárskemu palácu, nie aby sa sami pokúšali k cárovnej doskočiť, ale aby sa pozreli, ako sa jej nápadníkom bude dariť. Vaňka nemehlo prosil, že chce tiež ísť.
„Požičajte mi nejakého koňa, aj chromého, chcem sa tiež pozrieť na prekrásnu Jelenu.“
„Čo ťa to napadlo, hlupák? Chceš byť ľuďom na posmech? Takým ako ty sa patrí sedieť za pecou a fúkať do popola.“ Bratia odišli a Vaňka nemehlo poprosil ich ženy:
„Dajte mi košík, pôjdem aspoň do lesa na huby.“ Vzal košík a robil, že ide na huby.
Vyšiel na humienko, na pláne zelené, kôš na huby schoval v kroví pri jačmeni, na nebo sa pozrel, bohatiersky zahvizdol, ako junák zavolal:
„Brokátik, Brokátik, zázrakom zjav sa mne, ako steblo trávy na jar rastie zo zeme!“
A už cválal z diaľky čarovný koník, zem sa trasie, z uší sa mu valí dym, z nozdier mu šľahajú plamene. Pricválal a stal pred Vaňkom ako pribitý. „Čo si žiadaš, Vaňuško?“ Vaňka mu povedal svoje želanie.
„Tak dobre, vlez mi do pravého ucha a ľavým vylez von.“ Vaňka vliezol koníkovi do pravého ucha a ľavým vyliezol von a vzápätí sa premenil na junáka takého pekného, že sa to nedá slovami vypovedať, perom opísať ani štetcom namaľovať. Vyhupol sa na Brokátika a namieril si to priamou cestou do mesta. Onedlho dohnal svojich bratov a pridal sa k nim.
Bratia naňho pozerali a oči im div nevypadli. Za života nevideli takého švárneho mládenca.
Vaňka pricválal na námestie, rovno pred cársky palác. Obzerá sa, všade ľudí, že by jablko nepadlo na zem, a vo vysokom zámku sedí pri okienku cárovná, prekrásna Jelena. Na ruke sa jej ligoce vzácny prsteň, že sa druhý taký na svete nenájde, a v kráse ju žiadna panna nepredčí.
Všetci prekrásnu Jelenu priam očami hltajú, ale doskočiť k nej si nikto netrúfa, nikto si nechce zlomiť väz.
V tej chvíli stisol Vaňka koňovi mocné boky, ten frkol, zaržal, vyskočil tak vysoko, že chýbali len tri brvná a bol by k oknu s cárovnou dosiahol. Kým sa ľudia stihli spamätať z údivu, Vaňka koňa obrátil a bol preč.
Ľudia volali:
„Kto je to? Kto je to?“
Ale po jazdcovi už nikde ani stopy. Prísť ho všetci videli, ale odísť nikto. A Vaňka ako vietor z hlavného mesta, pricválal na humienko, zoskočil z koňa, vliezol mu do ľavého ucha, pravým vyliezol von a vzápätí sa premenil zase na obyčajného Vaňku nemehla.
Pustil Brokátika, vzal košík, nazbieral v lese muchotrávky a doniesol ich domov.
Švagriné sa naňho nahnevali.
„Aké huby si to doniesol, ty nemehlo! Tie si môžeš zjesť sám.“ Vaňka sa len usmial a vyliezol si na pec.
A už sa vrátili bratia a rozprávali svojim ženám, čo v meste videli:
„K palácu prišiel taký junák, že si to ani predstaviť neviete. Za života sme podobného nevideli. Chýbali len tri brvná a bol by k oknu s cárovnou dosiahol.“ Vaňka sa vyvaľoval na peci a len sa smial:
„A pozerali ste sa dobre, bratia moji? Možno som to bol ja?“
„Kde by si sa tam vzal, ty nemehlo? Len ležaj ďalej na peci a chytaj muchy!“ Na druhý deň sa bratia zase vybrali do mesta a Vaňka zase schmatol košík a išiel na huby.
Vyšiel na humienko, na pláne zelené, kôš na huby schoval v kroví pri jačmeni, na nebo sa pozrel, bohatiersky zahvizdol, ako junák zavolal:
„Brokátik, Brokátik, zázrakom zjav sa mne, ako steblo trávy na jar rastie zo zeme!“
A už cválá z diaľky čarovný koník, zem sa trasie, z uší sa mu valí dym, z nozdier mu šľahajú plamene.
Pricválal a stal pred Vaňkom ako pribitý.
Vaňka mu vliezol do pravého ucha, ľavým vyliezol von a v tom okamihu bol z neho junák ako kvet. Vyhupol sa na Brokátika a namieril si to k palácu.
Pozerá, na námestí je ľudí ešte viac ako naposledy. Všetci cárovnú obdivujú, ale nikto sa nemá ku skoku. Kto by si aj chcel zlomiť väz.
Vaňka stisol koňovi mocné boky, Brokátik zaržal a vyskočil tak vysoko, že chýbali len dve brvná a bol by k oknu s cárovnou dosiahol.
A Vaňka zase koňa obrátil a bol preč. Prísť ho všetci videli, ale odísť nikto.
Na humienku Brokátika opäť pustil a sám išiel domov. Vyliezol na pec, sedel tam, čakal na bratov. Len čo bratia prišli, hneď sa dali do rozprávania:
„Viete, že ten junák prišiel zas? A chýbali už len dve brvná a bol by k oknu s cárovnou dosiahol!“ Vaňka hovoril:
„A nebol som to náhodou ja, bratia moji?“
„Ty seď na peci, hlupák, a mlč!“
Tretieho dňa dal cár zase rozhlásiť svoje pozvanie. Bratia sa chystali na cestu a Vaňka žobronil:
„Požičajte mi nejakého koňa, aj celkom zlého, pôjdem s vami.“
„Len seď doma! Práve na teba tam čakajú!“ A viac sa s ním nedohadovali a odišli.
A Vaňka hneď na humienko a Vaňka hneď do údolia, na nebo sa pozrel, bohatiersky zahvizdol, ako junák zavolal:
„Brokátik, Brokátik, zázrakom zjav sa mne, ako steblo trávy na jar rastie zo zeme!“
A už cválá z diaľky čarovný koník, zem sa trasie, z uší sa mu valí dym, z nozdier mu šľahajú plamene. Pricválal a stal pred Vaňkom ako pribitý. Vaňka mu vliezol do pravého ucha, ľavým vyliezol von, premenil sa na junáka ako krv a mlieko a vyštartoval cvalom ku cárskemu palácu.
Prišiel pred vysoký zámok, pohnal Brokátika bičom, ten zaržal, až sa nebo zachvelo, vzpäl sa ku skoku a doskočil do okna.
Vaňka pobozkal cárovnú na ružové líčko, stiahol jej z prsta vzácny prsteň, obrátil koňa a odcválal. V zástupe to zašumelo, ľudia sa dali do krika:
„Zadržte ho! Chyťte ho!“
Ale Vaňka zmizol, akoby sa do zeme prepadol.
Pustil Brokátika, prišiel domov, jednu ruku obviazanú špinavou handričkou.
„Čo sa ti stalo?“ pýtali sa švagriné.
„Ale hľadal som huby a pichol som sa o halúzku.“
A už liezol na pec.
Bratia sa vrátili a začali rozprávať, čo a ako.
„Keby ste videli, ženičky, aký skok ten junák dnes urobil, že až k cárovnej doskočil a prsteň jej z ruky stiahol!“
Vaňka sedel za komínom a spustil zas rovnakú pesničku:
„Možno som to bol ja, bratia moji.“
„Seď na peci, nemehlo, a ntáraj hlúposti!“
Vaňka to nemohol vydržať, veľmi sa mu chcelo pozrieť na drahocenný prsteň. A aj to urobil, ale len čo handričku rozmotal, akoby v izbe plameň vyšľahol.
„Prestaň sa hrať s ohňom!“ vykríkli bratia. „Ešte podpáliš chalupu. Najlepšie by sme urobili, keby sme ťa z domu vyhnali!“ Vaňka na to ani muk.
O tri dni vydal cár nové vyhlásenie, aby všetok ľud z celej ríše prišiel k nemu na hostinu, a že nikto nesmie zostať doma. Kto pohrdne jeho cárskym pohostením, tomu dá hlavu zraziť.
Proti takémuto rozkazu sa nedalo nič robiť, bratia išli na hostinu a tentoraz so sebou museli vziať aj Vaňku nemehla.
Prišli tam, posadili sa k dubovým stolom s vyšívanými obrusmi, pili, jedli, reči viedli. A Vaňka si zaliezol za pec na pripecok a sedel tam.
Prekrásna Jelena chodila od stola k stolu, nalievala hosťom víno a medovinu a pritom sa pozorne pozerala, či niektorý z nich nemá na ruke jej zásnubný prsteň, podľa ktorého by spoznala svojho ženícha. Ale nech hľadala, ako hľadala, u nikoho prsteň nenašla. Všetkých obišla, zostával už len Vaňúško. Sedel za pecou v šatách ako otrhanec, s jednou rukou zaviazanou handričkou.
Bratia pozerali a v duchu sa čudovali: No nie? Cárovná nesie víno aj nášmu nemehlu!
A prekrásna Jelena podala Vaňkovi pohár a pýtala sa ho:
„Prečo máš, mládenec, obviazanú ruku?“
„Bol som v lese na hubách a pichol som sa o halúzku.“
„Rozmotaj tú handričku a ukáž mi to!“
Vaňka rozmotal handričku, a len čo ju rozmotal, všetko naokolo sa hneď rozsvietilo, ako zásnubný prsteň na jeho prste zažiaril.
Cárovná sa zaradovala, vzala Vaňku za ruku, doviedla ho k svojmu otcovi a povedala:
„Toto je môj ženích, otecko.“
Potom sa Vaňka umyl, učesal a prezliekol, a zrazu tu nestál Vaňka nemehlo, ale junák nad junákmi. Nikto by ho ani nespoznal. Hoj, to bola slávna svadba! Hoj, to boli slávne hody! Aj ja som prišiel na hostinu, dostal som pivo, medovinu a bol by som pil s nimi ďalej, lenže sa mi zvrhol krčah a všetko som rozlial