rozprávka o chlapčekovi a dievčatku

V obrovskom meste, kde je toľko domov a ľudí, že nezostáva dosť miesta, aby všetci ľudia mohli mať záhradku, a preto sa väčšinou musia uspokojiť s kvetmi v kvetináčoch, bývali dve chudobné deti. Mali dve záhradky o niečo väčšie než kvetináče. Neboli brat a sestra, ale mali sa práve tak radi, ako keby nimi boli. Ich rodičia bývali hneď vedľa seba v dvoch podkrovných izbičkách, vlastne vo vikieroch, tam, kde sa strechy domov dotýkali. Od širokej rímsy bežala naprieč medzi oboma okienkami susedných izbičiek odkvapová rúra, takže stačilo len ju prekročiť, aby si sa dostal po rímse od okna k oknu. A rímsa bola veľmi široká a ohradená zábradlím.
Rodičia mali každý pred svojím okienkom drevenú truhlíčku a v nej zeleninu pre svoju potrebu. Okrem toho bol v každej truhlíčke malý ružový ker a darilo sa mu znamenite. Raz rodičom napadlo postaviť truhlíčky až k rúre, takže takmer siahali od okna k oknu a vyzerali ako dva záhony. Úponky hrachu viseli dolu cez okraj truhlíc a ružové kry vyháňali dlhé konáre, ovíjali sa okolo okien a nakláňali sa k sebe navzájom, takže to vyzeralo ako slávobrána z kvetov a zelene.
Pretože truhlíčky boli príliš vysoko a deti vedeli, že na ne nesmú vyliezť, bolo im dovolené navštevovať sa po rímse a sedieť na malých stoličkách pod ružami, kde sa im hralo nádherne ako na balkóne.
V zime však bolo po radosti, lebo okná bývali celkom zamrznuté; a tak si deti ohrievali halier na kachliach a prikladali ho na zamrznutú tabuľu, až sa urobil otvor, celkom, celkom vám okrúhly. Cez neho sa pekne pozeralo milé detské očko, z jedného okienka chlapcovo, z druhého dievčenské.
Chlapec sa volal Kaj, dievčatko sa volalo Gerda. V lete sa k sebe dostávali jediným skokom, v zime museli najprv zísť po mnohých schodoch dolu a zase po mnohých schodoch hore.
Vonku poletoval sneh.
„To sa rojí biele včielky,“ hovorila stará mama.
„A majú aj svoju kráľovnú?“ pýtal sa chlapček, lebo vedel, že skutočné včielky ju majú.
„Áno, majú,“ povedala stará mama. „Lieta tam, kde sa najhustejšie metie. Je zo všetkých vločiek najväčšia a nikdy nezostane ticho ležať na zemi, ale vzlietne zase hore do čierneho mraku. Za zimných nocí lieta ulicami mesta a nazerá do okien a tie potom zamŕzajú tak podivne krásne, akoby na nich boli kvety.“
„Áno, to sme videli!“ volali deti, a tak verili, že je to pravda.
„A môže Snehová kráľovná vojsť do izby?“ pýtalo sa dievčatko.
„Len nech príde,“ povedal chlapec. „Posadím ju na teplé kachle, až sa roztopí.“
Ale stará mama ho pohladila po vlasoch a rozprávala iné rozprávky. .....
Jedného večera, keď malý Kaj bol doma a bol už napoly vyzlečený, vyliezol na stoličku a pozeral sa malým otvorom. Niekoľko vločiek poletovalo vonku a jedna z nich, najväčšia, uviazla na obrube ich kvetinovej truhlíčky. Rástla a rástla, až z nej bola celá žena, oblečená do najjemnejšieho závoja z miliónov hviezdicovitých vločiek. Bola veľmi krásna a nežná, ale z ľadu, z oslnivo žiariaceho ľadu, a predsa živá. Jej oči sa pozerali ako dve jasné hviezdy, ale nebolo v nich pokoja ani mieru. Pokynula do okna a kývala rukou, až sa chlapček zľakol a zoskočil zo stoličky. V tom akoby vonku letel okolo okna veľký vták. .....
Nasledujúceho dňa bol ostrý mráz, potom nastala obleva a potom prišla jar. Slnko svietilo, puky sa rozvíjali, lastovičky stavali hniezda, okná sa otvárali a naše dve deti opäť sedávali pri svojich záhradkách na rímse vysoko nad všetkými poschodiami.
Ruže kvitli toho leta obzvlášť krásne. Dievčatko sa naučilo jednu pesničku, v ktorej bolo aj o ružiach, a pri nej jej vždy prichádzali na myseľ jej vlastné ruže. Spievalo ju aj pred chlapcom a potom spievali spolu:
„Ruže v údolí rozkvitajú, jarou radostnou voňajú!“
A obe deti sa držali za ruky, bozkávali ruže a pozerali sa na jasné božie slniečko a hovorili k nemu.
To boli krásne letné dni a bolo tak príjemne vonku pri sviežich ružiach, ktoré azda nikdy neprestanú kvitnúť!
Kaj a Gerda sedeli vedľa seba a pozerali sa do obrázkovej knihy s namaľovanými zvieratami a vtákmi. Náhle ..... práve keď hodiny na veľkej kostolnej veži odbíjali päť ..... zvolal Kaj:
„Ach, to ma pichlo pri srdci! A niečo mi padlo do oka!“
Dievčatko ho chytilo okolo krku. Žmurkal očami, nie, nebolo nič vidieť.
„Myslím, že je to už preč!“ povedalo.
Ale nebolo to preč. Bola to jedna z tých črepín, ktoré sa rozletely z onoho čarovného zrkadla ..... pamätáte sa azda ..... z onoho škaredého skla, ktoré spôsobovalo, že všetko dobré a veľké sa v ňom stávalo malým a škaredým, zato všetko zlé a hanebné veľmi vystupovalo do popredia, takže každú chybu bolo hneď vidieť.
Úbohý Kaj! Aj jemu vletela črepinka priamo do srdca a to sa hneď premenilo akoby na ľadový cencúľ. Nebolelo to už, ale črepina v ňom zostala.
„Prečo vlastne revieš?“ pýtal sa. „Vyzeráš tak škaredo! Veď mi nič nie je!“ Potom náhle zvolal:
„Fuj! Túto ružu žerie červ! A pozri, táto je celkom krivá! Sú to vôbec škaredé ruže! Práve ako tie truhlíčky, v ktorých stoja!“
A prudko kopol do truhlíc a odtrhol obe ruže.
„Kaj, čo to robíš!“ volalo dievčatko. A on, keď zbadal jej zdesenie, odtrhol ešte jednu ružu a vliezol potom do svojho okna, preč od peknej Gerdičky.
Keď potom Gerda priniesla obrázkovú knihu, povedal Kaj, že to je pre bábätká. A keď stará mama rozprávala rozprávky, prichádzal zakaždým s nejakým „ale“. Ba, kedykoľvek to šlo, postavil sa za starú mamu, nasadil si okuliare a napodobňoval ju tak znamenito, že sa mu všetci smiali. Čoskoro vedel napodobniť v reči aj v chôdzi ľudí z celej ulice a vôbec robiť po nich všetko, čo bolo na nich nápadné a nepekné. A hovorili ľudia:
„To je naozaj nadaná hlava!“
Ale bolo to tou črepinkou, ktorá mu vletela do oka, tou črepinkou, ktorá mu tkvela v srdci. Preto dráždil aj malú Gerdu, ktorá ho mala z celého srdca rada.
Jeho hry sa stávali teraz celkom inými než predtým; boli veľmi rozumné. Jedného zimného dňa, keď opäť padali snehové vločky, priniesol veľké zväčšovacie sklo, nastavil cíp svojho modrého kabáta von z okna a zachytil naň snehové vločky.
„Pozri sa teraz cez sklo, Gerda!“ povedal.
Každá vločka sa veľmi zväčšila a vyzerala ako nádherný kvet alebo desaťcípa hviezda. Bolo to krásne.
„Vidíš, aké sú umelecké!“ povedal Kaj. „A sú oveľa zaujímavejšie než skutočné kvety! Niet na nich ani chybičky, sú úplne presné. Len keby netali!“
Čoskoro potom prišiel Kaj s veľkými rukavicami na rukách a sánkami na chrbte. Skríkol Gerde do ucha:
„Ja smiem jazdiť na Veľkom námestí, kde sa hrajú ostatné deti!“ A zmizol.
Na námestí priväzovali niektorí z najodvážnejších chlapcov svoje sánky k roľníckym povozom a išli s nimi takto veľký kus cesty. Práve keď boli najveselší a keď sa im najlepšie hralo, prišli veľké sane. Boli úplne biele a v nich sedel ktosi zabalený do riasnatej, bielej kožušiny a na hlave mal bielu, strapatú čiapku.
Sane obišli dvakrát námestie. Kaj k nim obratne priviazal svoje sánky a išiel s nimi. Rýchlejšie a rýchlejšie šli priamo do susednej ulice. Postava, držiaca opraty, obrátila hlavu a kývala na Kaja tak prívetivo, akoby sa navzájom poznali. Kedykoľvek chcel Kaj svoje sánky odviazať, kývala opäť a Kaj zostal.
Išli mestskou bránou rovno von. Tu sa začalo tak strašne metať, že chlapec nevidel na krok pred seba. A tak šli ďalej. Kaj rýchlo pustil povraz, aby sa uvoľnil od veľkých saní, ale nebolo to nič platné, jeho sánky boli pevne priviazané a leteli s vetrom o preteky. A kričal veľmi hlasno, ale nikto ho nepočul. A sneh sa sypal a sane leteli dopredu; občas poskočili, akoby leteli cez priekopy a ploty. Chlapec bol veľmi vystrašený; chcel sa modliť, ale spomenul si len na veľkú násobilku.
Snehové vločky boli väčšie a väčšie a nakoniec vyzerali ako veľké, biele sliepky. Náhle uskočili veľké sane nabok a zastavili sa. Osoba, ktorá v nich šla, vstala; jej kožuch a čiapka boli samý sneh. Bola to pani, veľmi vysoká, štíhla a belostná ..... bola to Snehová kráľovná.
„Dobre sa nám išlo,“ povedala. „Ale nezebie ťa? Vlez si do môjho medvedieho kožucha!“
Posadila ho do saní vedľa seba a ovinula svojím plášťom. Bolo mu, akoby upadol do snehovej záveje.
„Ešte ti je zima?“ spýtala sa a pobozkala ho na čelo.
Ó, to bol bozk studenší než ľad! Prešiel mu až k srdcu, a on predsa mal srdce napoly ľadové. Bolo mu, akoby mal zomrieť. Ale len na okamih, potom to pôsobilo práve príjemne ..... necítil už chlad okolo seba.
„Moje sánky! Nezabudni na moje sánky!“ to bola jeho prvá starosť. Tie boli priviazané k jednej bielej sliepke, ktorá letela za nimi so sánkami na chrbte.
Snehová kráľovná pobozkala Kaja ešte raz, a tu zabudol na malú Gerdu a na starú mamu a na všetkých doma.
„Už ťa nepobozkám,“ povedala, „pretože by som ťa bozkom usmrtila!“
Kaj sa na ňu pozrel. Bola veľmi krásna; nevedel si predstaviť múdrejšiu a krajšiu tvár. Už sa mu nezdala byť z ľadu ako vtedy, keď sedela pred oknom a kývala naňho. Teraz sa mu zdala dokonalou, a už sa nebál. Rozprával jej, že vie počítať naspamäť, a to aj zlomky, že vie, koľko štvorcových kilometrov merajú jednotlivé krajiny a koľko majú obyvateľov. Usmieval sa pri tom. No náhle sa mu zdalo, že to, čo vie, ešte nestačí,
pozeral sa hore do veľkého vzdušného priestoru. A ona s ním letela, letela vysoko, hore až k čiernemu mraku. A víchrica hučala a burácala, akoby spievala staré piesne.
Leteli ponad lesy a jazerá, ponad moria a krajiny. Dolu pod nimi burácal chladný vietor, vlci vyli a sneh sa leskol a nad nimi leteli čierne, kričiace vrany. Ale hore nad všetkým svietil mesiac, veľký a jasný, a naň sa pozeral Kaj celú tú dlhú, dlhú zimnú noc. Vo dne spal pri nohách Snehovej kráľovnej.