Kocúr, kohút a líška

Kocúr a kohút boli priatelia a žili spolu svorne v lese. Kocúr chodil rúbať stromy a kohút sa doma staral o hospodárstvo.
Raz sa zase chystal kocúr do práce a prikazoval kohútovi:
„Buď opatrný, kikiríkok, nikomu neotváraj a nevykúkaj z okna, lebo príde líška a odnesie ťa.“
Len čo líška vyslídila, že kohútik je sám doma, hneď si umyslela, že ho odnesie.
Sotva kocúr zmizol v lese, už sa zjavila pred chalupkou, sadla si pod okno a dala sa do spevu:

„Kikiríkik, kohútik, hodvábne pierko,
ohnivá hlavička so zlatým hrebienkom,
vyzri von oknom, nesiem ti maškrtu,
hrachové zrniečko!“

Kohútik dostal strašnú chuť pozrieť sa, kto to tak krásne spieva. Otvoril okienko, vystrčil hlavu a líška chmat! a vytiahla ho von.
Beží líška, beží, nesie kohútika v ostrých zuboch a kohútik kričí na celé kolo:
„Kocúrik, bratec, ozvi sa, kde si? Zlá líška ma nesie cez čierne lesy, cez hory, cez doliny, cez rieku po poli do nory na stráň. Kocúrik, bratec, zachráň ma, zachráň!“
Kocúr ho započul, vybehol za líškou, dohnal ju a kohútika jej zobral. Priviedol ho domov a napomínal ho:
„Daj na seba pozor, kikiríkok, nevykúkaj z okienka, never líške! Ak ťa chytí, zožerie ťa, ani jedna kostička z teba nezostane!“ Nazajtra odišiel kocúr zase rúbať drevo do lesa a znova kohútika upozornil:
„Nepočúvaj líšku, neotváraj okienko! Dnes idem ďaleko, nepočujem tvoje volanie.“
Lenže len čo bol zo dvora, líška sa zase prikradla pod okienko a dala sa do spevu:
„Kikiríkik, kohútik, hodvábne pierko, ohnivá hlavička so zlatým hrebienkom, vyzri oknom,
nesiem ti maškrtu, hrachové zrniečko,
sladšie než med!“
Ale kohútik ani muk, len chodil sem a tam po izbe. Líška znova:

„Kikiríkik, kohútik,
hodvábne pierko,
ohnivá hlavička
so zlatým hrebienkom,
vyzri oknom,
nesiem ti maškrtu,
hrachové zrniečko,
sladšie než med.
A k hrášku napoludnie
na lyžici zdobenej
pridám ti kašu!“

To už kohútik nevydržal, bol veľmi zvedavý, čo je to za kaša na zdobenej lyžici. Pootvoril okienko a hovoril:
„Ale kdeže, líška, ty ma len tak lákaš, ale chceš ma zjesť.“
„Čo ťa to napadlo, kikiríkok? Prečo by som ťa mala zjesť? Jednoducho si len prajem, aby si ma navštívil, aby si sa pozrel, ako pekne to mám doma, a spoznal moje deti.“
Kohútik vystrčil hlavu z okienka a líška chmat! a už ho držala.
Kohútik kričal, až sa to lesom rozliehalo:

„Kocúrik, bratec, ozvi sa, kde si?
Zlá líška ma nesie cez čierne lesy,
cez hory, cez doliny, cez rieku po poli
do nory na stráň.
Kocúrik, bratec,
zachráň ma, zachráň!“

Kocúr len-len že započul kohútikovo volanie a vybehol za líškou. Vytrhol jej kohútika a odviedol ho domov. Tam ho vyhrešil:
„Vravel som ti, aby si líške neveril, aby si nevystrkoval hlavu z okienka. Hľaď ma počúvať! Zajtra idem ešte ďalej, nepočujem ťa, aj keby si sa vykričal.“
A zase išiel kocúr do práce a kohút zostal doma. Líška sa priplížila pod okienko a spustila tú istú pesničku:

„Kikiríkik, kohútik,
hodvábne pierko,
ohnivá hlavička
so zlatým hrebienkom,
vyzri oknom,
nesiem ti maškrtu,
hrachové zrniečko,
sladšie než med.
A k hrášku napoludnie
na lyžici zdobenej
pridám ti kašu!“

Zaspievala trikrát dokola, ale kohút bol ticho ako myš. Začala naňho dorážať:
„Čo je s tebou, kikiríkok? Stratil si azda reč, že mi neodpovedáš?“
„Nie, líška, už sa od teba nedám oklamať, už z okienka nevykuknem.“ Líška si prisadla bližšie a znova zaspievala:
„Kikiríkik, kohútik, hodvábne pierko, ohnivá hlavička so zlatým hrebienkom, vyzri oknom na dvorček do kútika. Stoja tam sane.
Bez koníkov, bez opratí samy idú, samy bežia, keď si sadneš na ne.“
A ešte dodala:
„Tak sa predsa ukáž, kikiríkok! Never kocúrovi. Keby som ťa chcela zjesť, už by som to predsa dávno urobila, lenže ja ťa mám rada, nechcem nič iné, len ťa poučiť, ukázať ti rozličné zázračné veci. Ale keď o to nestojíš, tak zbohom, aj tak je najvyšší čas vrátiť sa domov.“
A pritisla sa k múru, aby ju nebolo vidieť.
Kohút vyskočil na lavicu, chcel sa pozrieť, či líška naozaj odišla.
Vystrčil hlavu z okienka, líška ho schmatla a uháňala s ním cez čierne lesy, cez hory a doliny, cez krovie a strmé úbočia.
Kohútik kričal, div si hrdlo nepretrhol. Ale nech kričal, ako kričal, nech volal, ako volal, kocúr ho nepočul, na pomoc mu neprišiel. Až večer sa vrátil domov a pozerá, kohútik nikde. A tak vyrobil husličky zlatostrunky, vzal si na chrbát vrece a šabľu za opasok a vybral sa po líščích stopách, aby kohútika vyslobodil.
Keď došiel k líščej chalupe, postavil sa pred prah a začal hrať na husličky a spievať:
„Štrnky ..... brnky, štrnky ..... brnky, mám husličky zlatostrunky a vyhrávam pred vrátami. Počuje ma líška s veselými líščatami?“
Líška poslala svoju dcérku, aby sa pozrela, kto to tak pekne hrá a spieva.
Dcérka vyšla na prah a kocúr chmat! a strčil ju do vreca. A znova začal hrať a spievať:
„Štrnky ..... brnky, štrnky ..... brnky, mám husličky zlatostrunky a vyhrávam pred vrátami. Počuje ma líška s veselými líščatami?“
Líška počúvala, počúvala a potom povedala svojmu synčekovi:
„Choď von a pozri sa, kto to tak pekne hrá a spieva!“ Ten vyšiel a kocúr chmat! a strčil ho do vreca. A zase začal hrať a spievať:
„Štrnky ..... brnky, štrnky ..... brnky, mám husličky zlatostrunky a vyhrávam pred vrátkami. Počuje ma líška, mama s líščatkami?“
Líška chvíľu počúvala a potom si povedala, že sa pôjde sama pozrieť, kto to tak pekne hrá a spieva. Len čo vystrčila nos, kocúr vytiahol šabľu, rozmáchol sa a bolo po líške. Potom vliezol do líščej chalupy a namieril si to rovno do kúta, kde sa pod pecou krčil kohútik. Len čo ho kohútik uvidel, radostne sa rozkikiríkal:
„Kykyrykyký!“ Kocúr ho odviedol domov.
A tam spolu žili a ničím sa netrápili.