Muž bez srdca

V jednej dedine, v jednej chalupe, v jednej izbe žilo sedem bratov. Nemali ani otca, ani matku a museli si všetko robiť sami, variť, prať aj upratovať. Takéto gazdovanie ich čoskoro omrzelo. Povedali si, že pôjdu do sveta a privedú si nevesty. Pripravili sa na cestu a doma nechali len najmladšieho, aby strážil dom. Sľúbili mu, že naňho nezabudnú a že mu nevestu tiež privedú.
Vybrali sa na cestu a prišli do hlbokého lesa. Dlho blúdili, kým našli osamelý domček. Pred dverami stál starý muž. Keď uvidel bratov, ako idú veselo do sveta, zavolal na nich:
„Kam idete?“
„Ideme po nevestu,“ odpovedali. „Vo svete sa všetci oženíme a najmladšiemu bratovi nevestu privedieme.“
„Veľa šťastia,“ zaželal im starý muž, „a nezabudnite na mňa. Priveďte aj mne nevestu. Som tu stále taký sám a sám.“
Bratia sa zasmiali a putovali ďalej.
Keď prišli do mesta, vyhľadali sedem mladých a krásnych sestier. Každý si vzal jednu z nich za ženu, siedmu, najmladšiu sestru, vzali so sebou pre najmladšieho brata.
Vracali sa tou istou cestou. V lese stál pred dverami domčeka starý muž a čakal na nich. Volal už z diaľky:
„No, vediete mi nevestu?“
„Nie,“ odpovedali bratia, „pre teba sme žiadnu nemohli nájsť. Našli sme len pre seba a pre nášho brata.“
„Tak mi dajte tú bratovu nevestu,“ povedal starý muž, „sľuby sa musia dodržať.“
Ale bratia nechceli nevestu dať. Starý muž sa nahneval, vzal bielu palicu, ktorú mal schovanú za dverami, a dotkol sa šiestich bratov a ich neviest. Len čo sa ich dotkol, premenili sa bratia aj ich nevesty na sivé kamene. Siedmu, najmladšiu nevestu, si muž nechal u seba.
Dievča mu obstarávalo všetko v dome a nemalo sa zle. Iba ju trápila myšlienka na úbohé sestry a ich mužov. Rada by ich oslobodila, ale nevedela ako. A keby starec zomrel, nikdy by sa nedozvedela, ako ich vyslobodiť, a zostala by uprostred hlbokého lesa celkom sama. Keď si na to spomenula, dala sa do plaču.
„Prečo plačeš?“ opýtal sa jej muž.
„Bojím sa, čo si počnem, až ty zomrieš.“
„Žiadny strach,“ zasmial sa muž, „nemôžem zomrieť, pretože nemám srdce. Ale aj tak by si tu nemusela zostať sama. Udrela by si bielou palicou do kameňov a stretla by si sa so svojimi sestrami a ich mužmi.“
Dievča prestalo plakať a udivene sa opýtalo, kde má srdce, keď ho nemá v tele.
„Dieťa,“ povedal starý, „nebuď taká zvedavá, nemusíš všetko vedieť.“
Prosila ho, vypytovala sa, až ju odbil:
„No dobre, aby som mal pokoj, tak ti to poviem. Mám srdce ukryté v paplóne na posteli.“
Ráno odišiel starý muž do lesa a dievča ozdobilo paplón najkrajšími pierkami a farebnými kvetmi. Keď sa starý vrátil, čudoval sa, čo to znamená.
Dievča mu odpovedalo:
„Bývam celé dni doma sama a nemôžem pre teba urobiť nič pekné. Chcela som aspoň potešiť tvoje srdce. Ozdobila som paplón, pretože je v ňom tvoje srdce.“
„Dieťa,“ povedal starý muž, „to bol len žart. Mám srdce celkom inde.“
Dievča začalo znova nariekať:
„Vidíš, veď máš srdce v hrudi a môžeš umrieť. Čo si potom počnem?“
„Už som ti vravel, že srdce v tele nemám,“ odpovedal starý muž.
Ale dievča prosilo a prosilo a neprestalo, kým jej nepovedal, že svoje srdce uschoval vo dverách.
Druhého dňa večer sa vrátil muž domov a videl už z diaľky, že dvere sú ozdobené kvetmi a pestrými pierkami. Opýtal sa dievčaťa, prečo to urobilo.
Dievča odpovedalo:
„Ach, nemôžem pre teba celý deň urobiť nič pekné, chcela som aspoň potešiť tvoje srdce.“
Muž sa usmial:
„Moja milá, moje srdce nie je ani v paplóne, ani vo dverách. Ďaleko, ďaleko odtiaľto v celkom neznámej pustej krajine stojí veľký kostol. Do kostola vedú železné vráta a okolo kostola je hlboká priekopa plná vody. V kostole poletuje vták a v ňom bije moje srdce. Kým bude vták žiť, budem žiť aj ja. Nikto o mojom tajomstve nevie, len ty a ja. Môžeš byť bez starostí.“
Medzitým najmladší brat doma čakal a čakal. Bratia sa nevracali. Možno sa im prihodilo niečo zlé, pomyslel si a vybral sa na cestu, aby ich vyhľadal.
Dostal sa do lesa, ktorým bratia putovali, a zablúdil. Ako sa zaradoval, keď uvidel domček! Dievča bolo samo doma a cudzieho mládenca pohostilo. Rozprával jej, že mal šiestich bratov, ktorí sa vybrali do mesta po nevesty a nevrátili sa. Vybral sa za nimi a zablúdil. Podľa rečí spoznalo dievča svojho ženícha.
„Tvoji bratia sa oženili s mojimi sestrami a ja som tvoja nevesta,“ povedala a rozprávala, čo sa stalo s bratmi aj so sestrami.
„Ako rád by som ich vyslobodil!“ zvolal najmladší brat.
„Ľahké to nebude, ale pomôžem ti, poradím ti.“
Povedala mládencovi všetko, čo vedela od starého muža. Potom mu pripravila do koša chlieb a pečienku a rozlúčila sa s ním.
Najmladší brat išiel, kam ho nohy niesli, a keď dostal hlad, sadol si a postavil pred seba košík s jedlom. Vzal chlieb aj mäso a vravel:
„Kto má chuť, nech príde, ja sa s ním podelím!“
Tu sa za ním ozvalo zabučanie a objavil sa veľký červený býk. Oslovil mládenca ľudským hlasom:
„To si povedal ty, že sa podelíš s každým, kto bude mať chuť jesť s tebou?“
„To som povedal, kamarát,“ odpovedal mládenec, „to som povedal a podelíme sa.“
Jedli, a keď sa nasýtili, povedal červený býk:
„Keby si potreboval moju pomoc, len vyslov želanie a ja prídem a pomôžem ti,“ a zmizol v lese.
Mládenec išiel ďalej, kam ho nohy niesli, a keď dostal hlad, sadol si a postavil pred seba košík s jedlom. Vzal chlieb aj mäso a vraví:
„Kto má chuť, nech príde a ja sa s ním podelím!“
Z krovia sa vyvalil veľký divý kanec:
„To si ty povedal, že sa podelíš s každým, kto bude mať chuť jesť s tebou?“
„To som povedal, kamarát,“ odpovedal mládenec, „to som povedal a podelíme sa.“
Jedli, a keď sa nasýtili, povedal kanec:
„Keby si potreboval moju pomoc, len vyslov želanie a ja prídem a pomôžem ti,“ a zmizol v kroví.
Mládenec išiel ďalej, kam ho nohy niesli, a keď dostal večer hlad, sadol si a postavil pred seba košík s jedlom. Vzal chlieb aj mäso a vravel:
„Kto má chuť, nech príde, ja sa s ním podelím.“
Vo vrcholcoch stromov zašumelo, vedľa mládenca sa zniesol vták Noh a vraví:
„Chcel si sa podeliť o jedlo, podeľ sa so mnou.“
„Ale rád,“ odpovedal mládenec, „vo dvojici lepšie chutí.“
Jedli, a keď sa nasýtili, povedal vták Noh:
„Keby si potreboval moju pomoc, len vyslov želanie a ja prídem a pomôžem ti.“ Potom zmizol v oblakoch.
Mládenec si ľahol v lese a spal až do bieleho rána. Len čo sa ráno zobudil a pretrel si oči, uvidel v diaľke vežu začarovaného kostola. Pridal do kroku, aby tam bol skôr. Zastavil sa až pred kostolom a spoznal, že dievča malo pravdu. Ľahká práca to nebude.
Priekopu plnú vody neprepláva, železné vráta nezboria a vtáka, ktorý poletuje vysoko v kostole, nechytí. A keď vtáka nechytí, nikdy sa s bratmi a ich ženami nestretne, kameň zostane kameňom. V úzkosti si spomenul na býka, na kanca a na vtáka Noha.
Zavolal býka, býk vypil vodu, zavolal kanca, kanec vyrazil vráta, zavolal vtáka Noha a Noh vletel do kostola, chytil vtáka a zaškrtil ho.
Keď býk vypil vodu z priekopy, začal starý muž v domčeku vzdychať, keď kanec vyrazil kostolné vráta, starý muž zbledol, keď vták Noh polapil vtáka a zaškrtil ho, starý muž padol ako podťatý a zomrel.
Dievča hneď vedelo, prečo muž zomrel, a vybehlo najmladšiemu bratovi oproti. Potom vzali bielu palicu, dotkli sa kameňov pred domčekom a v okamihu stálo pred nimi šesť bratov s nevestami. Keby sa radosť merala na merice, dodnes by ju merali. Najmladší brat slávil svadbu a na tej siedmej svadbe sa všetci zišli, jedli, pili, hodovali a dobrú vôľu spolu mali.