Vretienko, člnok a ihla

Kde bolo, tam bolo, žilo raz jedno dievčatko a tomu umrel otec i matka, keď bolo ešte maličké. V celej dedine nemalo už nikoho okrem starej krstnej mamy. Tá bývala celkom sama v chalúpke na konci dediny a živila sa prácou svojich rúk: priadla, tkala a šila. Starenka vzala opustené dieťa k sebe, privykala ho na prácu a vychovávala ho ku všetkému dobrému.
Keď malo dievča pätnásť rokov, krstná mama ťažko ochorela a cítila, že už nevstane. Zavolala si krstnú dcéru k posteli a povedala:
„Milá dcérka, moja hodinka sa blíži, zostaneš tu sama. Ale odkazujem ti chalúpku, tak budeš mať strechu nad hlavou, a k tomu vretienko, tkáčsky člnok a ihlu, tými si vždy zarobíš na živobytie.“ Položila jej ruky na hlavu, požehnala jej a dodala: „Len zostaň vždy dobrá, nezabúdaj na Pána Boha a dobre sa ti povedie.“ Boli to jej posledné slová, do rána zomrela. Tretieho dňa ju pochovali a dievča sa smutne vrátilo z cintorína domov.
Žilo teraz v chalúpke samotné ako kedysi jeho krstná mama a bolo rovnako usilovné: priadlo, tkalo, šilo, a na všetkom, čo robilo, spočívalo požehnanie dobrej krstnej mamičky. Ľanu na priadzu malo stále plnú komoru, celkom akoby ho samo pribúdalo, a keď utkalo kus súkna alebo koberec, alebo keď ušilo košeľu, hneď sa našiel kupec, ktorý za to dobre zaplatil. Tak nikdy nemalo núdzu a ešte mohlo sem-tam dať potrebnejším.
V tom čase cestoval po celej krajine syn tamojšieho kráľa a hľadal si nevestu.
Chudobnú si vybrať nemal a bohatú on nechcel. A tak si povedal:
„Mojou ženou bude tá, ktorá je zároveň najchudobnejšia aj najbohatšia.“ Keď prišiel do dediny, kde žilo to osirelé dievča, vypytoval sa ako všade, ktorá je tam najbohatšia a ktorá najchudobnejšia. O najbohatšej mu povedali najskôr. A najchudobnejšia je vraj to dievča, čo býva v chalúpke celkom na konci dediny.
Tá bohatá sedela v plnej paráde na priedomí, a keď sa kráľovič blížil, vstala, vyšla mu v ústrety a poklonila sa mu. Pozrel na ňu, nepovedal ani slovo a išiel ďalej.
Keď dochádzal k chalúpke tej chudobnej, dievča nestálo pri dverách, sedelo v izbietke. Zastavil koňa, a pretože do izbietky jasne svietilo slnko, uvidel oknom dievča, ako sedí pri kolovrate a usilovne praduje. Vzhliadlo od práce, a keď videlo, že sa naňho kráľovič díva, zapálilo sa až po korienky vlasov, sklopilo oči a priadlo ďalej. Či bola niť aj tentoraz pekne rovná, to sa nevie, ale isté je, že priadlo a priadlo, kým kráľovič zasa neodišiel. Potom si vzdychlo:
„Ale je tu zrazu horúco!“ a išlo otvoriť okno, ale dívalo sa za jazdcom, dokiaľ ešte rozoznalo biele perá na jeho klobúku.
Mladá priadka sa opäť usadila k práci a priadla ďalej. A ako kolovrat vrčal, spomenula si na pesničku, ktorú si krstná mamička niekedy bzukla, keď sedávala pri kolovrate, a hneď si tiež začala spievať:
„Priadem, priadem tenkú niť, ženích by tu mal už byť. Bež, vretienko, hupy-hupy, priveď ho mi do chalupy.“
A čo sa nestalo! Vretienko jej hneď vyskočilo z ruky a hop von dverami. A keď sa užasnutá postavila a dívala sa za ním, videla, že veselo poskakuje do polí, krúti sa a ťahá za sebou lesklú zlatú niť. Za chvíľku jej zmizlo z očí. Keď teraz už nemala vretienko, vzala tkáčsky člnok, sadla k stavu a dala sa do tkania.
Vretienko zatiaľ poskakovalo stále ďalej a ďalej a stále odvíjalo niť, a práve keď bola na konci, dohnalo kráľoviča.
„Čo to vidím?“ zvolal, „že by mi vretienko ukazovalo cestu?“ Na mieste obrátil koňa a rozbehol sa po tej zlatej nitke späť. Vretienko sa náhlilo za ním a stále sa krútilo a svoju niť zasa navíjalo.
Lenže mladá tkáčka za stavom si začala spievať:
„Behaj, člnok, osnovou, ako rybka pod vodou. Hebký koberec mi tkaj, ženícha ním uvítaj.“
A člnok jej hneď vyskočil z ruky a hop von dverami. A hneď na priedomí začal tkať nádherný koberec, aký ešte svet nevidel. Po stranách na ňom kvitli ruže a ľalie a uprostred na zlatom podklade vyrážali zelené výhonky, medzi nimi skákali zajace a králiky, vyššie vystrkovali hlavy jelene a srnky, a hore vo vetvách sedeli pestré vtáky celkom ako živé, div že nespievali. Člnok poskakoval sem-tam a na koberci akoby to všetko rástlo samo od seba.
Pretože člnok ušiel, usadilo sa dievča k šitiu. A ako mala v ruke ihlu, zaspievala:
„Šijem, šijem, došijem, zelený veniec uvijem. Ihla, uši, čo tu chýba, ženích príde do tej izby.“
A ihla jej vyskočila z prstov a začala po izbe poletovať ako blesk a odrobila prácu za celý húf neviditeľných duchov: stôl a lavice sa potiahli zeleným súknom, stoličky zamatom a popri oknách splývali hodvábne záclony. Len čo ihla dokončila posledný steh, už bolo oknom vidieť biele perá na klobúku kráľoviča, ktorého sem priviedlo vretienko po zlatej nitke.
Došiel, zoskočil z koňa a po koberci vošiel do chalúpky. A keď vstúpil do izby, stálo tam dievča v svojich chudobných šatách, ale červenalo sa v nich ako šípková ružička na kríku.
„Ty si tá najchudobnejšia a zároveň aj najbohatšia,“ prehovoril k nej, „poď so mnou, ty si moja vyvolená nevesta.“
Mlčala, ale podala mu ruku. Kráľovič jej dal bozk, vysadil ju na koňa a odviezol si ju do kráľovského zámku. Čoskoro so úprimnou radosťou oslávili svadbu a žili spolu šťastne a spokojne. Vretienko, člnok i ihlu vďačne uložili do kráľovskej pokladnice a uchovávali ten odkaz dobrej krstnej mamičky vo veľkej úcte a vážnosti.