O vrane, ktorá nevedela krákať

„Takto sa to robí,“ poúča synčeka matka – vrana: „musíš otvoriť zobák a poriadne zakrákať.“ Malý strapatý vránik otvorí zobák, ale vyjde z neho len: „Láááááááá,“ „To snáď nie je pravda,“ bije sa matka-vrana krídlom do hlavy a vríska: „ Jediný syn, môj jediný syn a on si zamane, že azda bude slávikom. Taká ostuda. Taká hanba.“ Malé vránča malo takmer slzy na krajíčku: „Keď… keď ja to inak neviem.“ Matka sa zamračila a dala vránčaťu záhlavec ľavým krídlom: „Si lajdák, preto to tak je.“ A odišla do kuchyne pripravovať večeru, pritom si nazlostene mrmlala pod perím pri zobáku.

Malé vránča zatiaľ zničene sedelo na posteli. „Som mizerná vrana, keď ani krákať neviem,“ pomyslelo si vránča. Najviac sa naše vránča bálo príletu otca z práce. Otec bol po práci (klovanie do strašiaka) veľmi unavený a v zlej nálade, keď nebolo dobré ho dráždiť.

Mamička vrana dovarila a sotva prichystala stôl, priletel ocko-vrana: „Dobrý večer, mamička,“ „Dobrý večer, otecko,“ odpovedala mama-vrana. „Čo ten náš malý darebák? Už vie krákať?“ spýtal sa otec-vrana. Čo mamička odpovedala, už vránik nepočul, pretože sa rozhodol uletieť z domova. Celý vystrašený vyletel do tmavého a nebezpečného lesa.

„No vieš,“ vraví mamička-vrana „ja si myslím, že nikdy krákať nebude.“ Otec-vrana by bol očervenel od zlosti, keby mu to jeho čierne perie dovolilo, len sa so zlosťou oboril na matku-vranu: „Ako to myslíš, že nebude krákať. Môj prapradedo krákal, môj pradedo krákal, môj dedo krákal, môj otec krákal a on si myslí, že azda bude kukať alebo čo? Ale to by som sa na to pozrel.“ Otec vtrhol do izby, a potom to uvidel… izba bola prázdna. Otcovi sa orosilo čelo. „Mamička, vránik sa stratil.“ Matka sa vyľakala: „Musíme letieť do lesa a prehľadať ho celý.“ „Áno, a ja zburcujem všetky vrany v lese, aby nám pomohli.“

Netopier Zvedavka letel okolo čistinky a tu začul niečí plač. Hneď sa začal zaujímať o to, kto to tak plače. Čoskoro zistil, že to vzlyká klbko čierneho peria. Bolo to naše vránča, pretože pri úteku zablúdilo a nemohlo nájsť cestu späť domov. „Čo sa ti stalo?“ pípol netopier. Vránik vzlykol: „Zablúdil som. Ušiel som z domova, pretože neviem krákať.“ To netopiera zaujalo: „ A čo teda vieš? Tancovať alebo azda kresliť?“ Vránča bolo záujmom povzbudené a nesmelo píplo: „Ja viem spievať.“ „Pane jaj. A zaspievaš niečo? Ja som vranu spievať ešte nepočul.“ Vránča len kývlo a spustilo: „Laaaaaaaaaaaaaa“

Zvedavka zatlieskal krídlami: „Výborne. Ty, počúvaj, ty by si mohol spievať so slávikmi.“ Vránča sa na chviľočku zasnilo… A tu to videlo: žiaru reflektorov, seba v hlavnej úlohe, spev lahodne znejúci do uší všetkých živých tvorov… videlo svoj sen. „Tu si!“ ozvalo sa za vránčaťom. Vránča sa prebralo zo snenia a sklamane zistilo, že snovú niť mu pretrhli jeho vlastní rodičia. Naokolo bolo zrazu samé krákanie, ako sa zleteli všetky vrany, ktoré mláďa celý čas hľadali.

„Budem spievať,“ píplo potichu, ale iste vránča. Obaja rodičia naň hľadeli so zobákmi otvorenými dokorán. „Je to môj sen,“ dodalo na vysvetlenie. Rodičia museli dať hlavy dohromady. Vedeli, že ich dieťa je iné ako ostatné a nikdy nebude krákať rovnako ako iné vrany. Na druhej strane si uvedomili, že o čas sa vránča osamostatní a odletí. A čím neskôr, tým lepšie pre nich. „Dobre,“ povedal otec-vrana ťažko „spievaj. Chcel som z teba mať krákala, ale lálala znesiem tiež.“

A ako to celé dopadlo? Rodičia sa s celou situáciou zmierili. Vránča lietalo po lese a z plných pľúc spievalo. O čas narazilo na agenta, ktorý ho angažoval do svojho, dovtedy slávičieho, súboru „Spieva celý les“. No a keď vránča dospelo, bolo medzi slávikmi niečo ako Pavarotti medzi ostatnými smrteľníkmi.

Poučenie (rozprávky ho zvyčajne nemajú, ale…): Ak sa budeš báť vykročiť zo svojho tieňa a odlíšiť sa od ostatných, nikdy si nesiahneš na svoj sen…