Krištáľová studnička

Bol raz jeden zámok a na ňom žila panna, ktorá bola taká krásna, že by človek na celom svete podobnú nenašiel. Mala tmavohnedé vlasy a oči tak žiarivo čierne, že by sa v nich človek ľahko utopil. Ale tá panna mala namyslené srdce a všetkých nápadníkov, ktorí na zámok prišli, hanebne vykázala. Keď to boli tí najbohatší grófski synovia, tak si ich nejaký čas na zámku podržala, ale potom sa s nimi rozlúčila s výsmechom a vtipom na videnie ako s tými ostatnými. Tak to išlo dovtedy, kým to išlo.
Jedného dňa prišiel mládenec, ktorý sa tajne tej panne nesmierne páčil, ale jej pyšné srdce jej nedovolilo, aby mu to dala najavo, a tak ho nechala nosiť na zámok dar za darom, jeden drahocennejší a drahší ako druhý, a odmietala ho falošnými slovami vždy, keď ju prosil, aby sa stala jeho nevestou.
Jedného večera tí dvaja spolu sedeli v lese blízko studničky, ktorá vyvierala z hlbín machom porastenej skaly. Tu panna mládencovi povedala:
„Viem, že mi nemôžete ako svadobný dar venovať kniežací trón, napriek tomu sa chcem stať Vašou nevestou, ak mi na mieste toho šípkového tŕnia, ktoré tieni tú studničku, postavíte z drahokamov kašňu, ktorá bude priezračná ako sklo a žiarivá ako voda, ktorá ňou preteká.“ Teraz sa hodilo, že matka toho mládenca bola víla, a keď jej ešte toho večera rozprával, čo si zámocká panna praje, tak v noci v lese vyčarovala takú nádhernú kašňu, ktorá svojou modrou, žltou a karmínovou žiarou prekonala všetky kvety sveta.
Na druhý deň panna mládencovi povedala:
„No, niečo ste síce dokázali, ale myslím, že to nie je všetko, čo si od Vás môžem spravodlivo žiadať. K tej krištáľovej studničke patrí aj záhrada, ktorú mi zriadite na mieste tohto lesa, inak sa Vašou nevestou nestanem.“ Mládenec to povedal svojej matke víle, a tak keď toho večera panna sedela pri studničke, začalo to všade okolo nej rašiť na modro a na ružovo a v jedinom okamihu bola z lesa záhrada, zem bola pokrytá miliónom kvetov a v krovinách poskakovali a spievali divé i krotké vtáky tak prekrásne, až to bola radosť. Panne sa pri tom pohľade srdce smialo, a keď prišiel mládenec, bola blízko toho, aby mu padla okolo krku a stala sa jeho nevestou, ale zrazu jej padli oči na zámok, ktorý sa tu zrazu vedľa tej nádhernej záhrady a krištáľovej studničky tváril biedne a obyčajne, a povedala:
„Tá záhrada sa mi páči, ale ešte to nie je všetko, čo si od Vás môžem právom žiadať. Na mieste starého zámku mi do zajtra postavíte nový, a to z perál a rubínu, inak sa Vašou ženou nestanem.“
Keď mládenec túto reč predniesol matke, tu sa víla strašne nahnevala a v jedinom okamihu krásna záhrada zmizla a na jej mieste opäť rástol starý lesný porast. Tá krištáľová studnička s kašňou tam zostala, aby pri nej zámocká panna každý večer sedávala a s túžbou čakala na svojho ženícha, ktorý už nikdy neprišiel, pretože víla mu ukázala jej pyšné srdce, a tak ak tá dievka nepomrela, sedí tam dodnes.