Ranný Ivan

Kde bolo, tam bolo, v jednom kráľovstve žil bezdetný kováč a ten si veľmi, preveľmi želal mať syna. Raz išla jeho žena k rieke po vodu. Vidí, ako po prúde plávajú tri krásne jablká. Vytiahla ich, odniesla domov. Jedno zjedla sama, druhé dala mužovi a o tretie sa podelili.
Kým sa rok s rokom zišiel, museli volať pôrodnú babicu. Večer potom prišiel na svet chlapec. A hneď sa ponáhľa:
„Dajte mi meno! Rýchlo, kým neuletím.“
Pokrstili ho Večerný Ivan a chlapec odletel do neba. Čo by tu babica ďalej robila? Už sa chystala na odchod a vtom sa narodil druhý chlapec. A tiež sa dožaduje:
„Dajte mi meno!“
Pomenovali ho Polnočný Ivan a v tej chvíli odletel kdovie kam.
Babica už dávno driemala a narodil sa tretí. Hviezdy už vybledli a začalo svitať. A tak ho pomenovali Ranný Ivan. Len sa trochu napil materského mlieka a bol preč.
Traja bratia Ivanovia lietali medzi hviezdami a oblakmi. Domov sa znášali iba raz denne. Prvý podvečer, druhý o polnoci a tretí za svitania. Znesli sa, napili sa mlieka a zasa kdovie kam. A keď odrástli, zalietali k rodičom už iba občas. Doma sa nestretli, a tak jeden o druhom nevedeli.
V tej ríši vládol kráľ. Mal tri dcéry, tri krásavice, ale tie nikdy nevytiahli päty z otcovského domu. Akoby sa báli, že ich vánok ovanie a ľudia urknú. A tak rástli do krásy, bez toho aby ich slnko uzrelo.
Raz im otec povedal:
„Choďte sa aj vy trochu poprechádzať, dcérky milé. Nech viete, ako ten široký svet vyzerá.“
Princezné poslúchli a vyšli do mesta. A vtom sa náhle prihnali mračná, zadunel hrom, zažiarili blesky. Uprostred dňa sa zotmelo, akoby bol večer, a priletel strašný dvanásťhlavý dév. Zamával netopierími krídlami, naložil si princezné na chrbát a zmizol v ponurých oblakoch.
Všetci zosmutneli, všetci smútili, najviac zo všetkých kráľ. Žiaden ho od tej chvíle nevidel usmievať sa. A tak sa mu začalo hovoriť kráľ Nesmejko.
Marne posielal poslov na všetky strany, marne vypisoval odmeny. Nikto o princeznách nemal ani tušenia. Až raz prišla na hrad babka, tá, čo pomáhala dvom Ivanom na svet. Prišla a vravela:
„Ten a ten kováč má troch synov. Bývajú na nebesiach a lietajú medzi oblakmi ako vtáky. Zem i nebo majú ako na dlani. Ak o Tvojich dcérach nevedia oni, tak už nikto.“
Kráľ Nesmejko kázal pripraviť bohatú hostinu a bratov Ivanov naň dal pozvať.
Priletel domov Večerný Ivan a matka mu povedala:
„Zostaň doma, synček! Kráľ Ťa pozýva na hostinu.“
Uložil sa teda Večerný Ivan na spánok. O polnoci priletel jeho mladší brat a aj jeho matka zdržala doma. A do tretice ľahol k bratom Ranný Ivan, len svoj meč postavil do kúta. A tak sa prvýkrát všetci traja Ivanovia doma stretli.
Ráno sa prvý prebudil najstarší a vidí, že vedľa spia dvaja cudzí mládenci.
„Čo si to dovoľujú?“ nahneval sa a obzerá sa, ako ich potrestať. V kúte stál meč, schmatol ho teda, ale nemôže s ním pohnúť.
„Načo potrebuješ meč?“ zhrozila sa matka. „Veď to sú Tvoji bratia! Všetci traja ste sa narodili jednej noci.“
Ostatní dvaja bratia sa prebudili, a tak sa všetci zoznámili. Potom išli spoločne na hostinu.
Kráľ Nesmejko ich privítal so všetkými poctami a pohostil, ako sa patrí a sluší. Nakoniec sa opýtal najstaršieho:
„Večerný Ivan, po nebi lietaš, všetko vidíš, všetko poznáš. Nevieš, kde mám hľadať svoje dcéry?“
Lenže najstarší nevedel, nevedel ani prostredný. Až povstal Ranný Ivan, poklonil sa po pás a povedal:
„Vypočuj ma, velebný kráľu! Sedím tak raz na vrchole vysokej hory a odpočívam. Náhle popri mne letí dvanásťhlavý dév. Už som natiahol luk, že ho zostrelím, ale vidím, že dév nesie na chrbte tri dievčatá, tri krásavice. Tie plačú a nariekajú. Čo som mal urobiť? Radšej som luk sklonil a šíp vybral. Keby som déva zasiahol, dievčatá by sa zabili. To je všetko, čo viem.“
Kráľ Nesmejko bol vďačný aj za takú správu. Poprosil troch bratov Ivanov:
„Nájdite princezné a staňte sa mojimi zaťmi. Tú najmladšiu, krásavicu, že jej slnko krásu závidí, si môže vziať Ranný Ivan.“
Zobrali sa teda bratia a išli. Išli krátko, išli dlho, až prišli pod nebotyčnú horu. Samý útes, vrcholec nedohliadnuť, týči sa od jedného mora k druhému. A na úpätí stál stan. Spal v ňom Železný človek. Hlava ako skala, ruky ako balvany, jedným slovom dév.
„Choďte ho zobudiť,“ poslal Ranný Ivan starších bratov. Tí išli, budili ho, budili, ale márne.
„Spí ako zabitý,“ vrátili sa naprázdno.
Pristúpil k spáčovi Ranný Ivan a tresk ho lukom cez hlavu. V tej chvíli bol Železný človek hore a mal poriadne strach:
„Pobratajme sa, Ranný Ivan. Budem Ti pomáhať.“
„Prečo nie? Tak mi pomôž hneď. Vynes ma na túto horu.“
„Veď si kováčsky synček. Ukuj reťaz, vyhodíme ju na vrchol a vyšplháme sa po nej.“
Ranný Ivan vzal kladivo, ale nákova nikde.
„Tuto máš moju hlavu,“ ponúkol Železný človek.
A Ranný Ivan na nej ukul reťaz. Na koniec pripevnil oštep samý háčik a potom povedal bratom:
„Vyhoďte ju na horu!“
Lenže bratia nemohli reťazou ani pohnúť. Vyzval teda Ranný Ivan Železného človeka:
„Vyhoď tú reťaz ty!“
Rozmachol sa Železný človek a dohodil pod vrchol. Potom vzal reťaz Ranný Ivan a mrštil ňou až na samý vrcholec hory.
„Teraz liezte,“ prikázal zase bratom. Tí sa však báli, že nevyliezu, že sa roztrieštia v priepasti. Liezol teda Železný človek. Lezie, lezie, už je pod vrcholom. Pozrel sa však dolu a zatočila sa mu hlava. A tak bol rád, že sa viac mŕtvy než živý dostal na zem.
Rad prišiel na Ranného Ivana. Vstúpil na reťaz a povedal Železnému človeku:
„Zverujem Ti svojich bratov. Ručíš mi za nich. Ak sa im niečo stane, zaplatíš to životom!“
Vyliezol Ranný Ivan na samý vrch hory a vybral sa dévovou cestou. Šiel a šiel, šiel a šiel, až uvidel v diaľke medený palác. Pred ním stojí obrovské vojsko.
„Padnem síce v boji s takou presilou,“ pomyslel si Ranný Ivan, „ale svoju kožu lacno nedám.“
Priblížil sa k vojakom a vidí, že sa nehýbu, že sú všetci medení.
V paláci čakala krásavica:
„Prečo si sem prišiel, Ranný Ivan? O chvíľu sa vráti sedemhlavý dév a je s Tebou amen.“
„To sa ešte uvidí,“ usmial sa Ranný Ivan.
„Ak vyhráš, stanem sa Tvojou ženou.“
„Nie,“ odpovedal Ranný Ivan. „Budeš mojou švagrinou.“
A dév sa už hnal domov. Pred bránou jeho kôň prudko zastal.
„Čoho sa bojíš, prekliatec?“ osopil sa naň dév. „Čo nás azda čaká Ranný Ivan?“
„To vieš, že čakám!“ ozvalo sa z paláca.
„Prichádzaš ako priateľ, alebo ako nepriateľ?“ opýtal sa dév.
„Akí my sme priatelia? Chystaj sa na nepriateľa!“
Dév zoskočil z koňa a povedal:
„Fúkni na zem, Ranný Ivan!“
„Neprišiel som k Tebe, aby som fúkal. Fúkni si sám!“
Dév fúkol a zem naokolo bola hneď z medi.
A začali zápasiť. Dév zarazil Ranného Ivana do zeme až po pás. Ten však vyskočil, rozmachol sa, a dév bol v zemi až po krk.
„Povedz, ako oživiť medené vojsko,“ udrel naň Ranný Ivan.
„Neviem,“ zastonal dév. „To vie môj starší brat.“
Ranný Ivan mu odsekol všetkých sedem hláv a šiel ďalej.
Šiel a šiel a zrazu pred sebou vidí strieborný palác a pred ním strieborné vojsko.
A všetko sa opakovalo ako prvýkrát. Ranný Ivan odsekol dévovi deväť hláv a šiel ďalej.
V zlatom paláci našiel krásavicu, až srdce usedalo. Ranný Ivan neodolal, objal ju a pobozkal. A najmladšia princezná sa doňho tiež na prvý pohľad zamilovala.
„Prišiel som zabiť dvanásťhlavého déva,“ povedal jej Ranný Ivan.
„Toho nezabiješ,“ zhrozila sa najmladšia. „Kdovie, kde sa skrýva jeho život. Skry sa a ja to skúsim vyzvedieť.“
Netrvalo dlho a dév sa blížil. Pred bránou sa jeho kôň zarazil.
„Čoho sa bojíš?“ okríkol ho dvanásťhlavý dév. „Azda nás nečaká Ranný Ivan?“
A hneď sa ponáhľal domov.
„Čuchám Adamovo plemeno. Nie je tu niekde Ranný Ivan?“
„Kdeže by sa tu vzal?“ odpovedala najmladšia princezná. „Odkedy si nás uniesol, nevidela som ani človiečika. Radšej mi povedz, kde sa skrýva Tvoj život?“
„Tamto v tom stĺpe,“ ukázal dév. A najmladšia hneď k stĺpu a objíma ho.
„Čo blázniš?“ zachichotal sa dév. „Tam a tam žije divoký diviak. Ten má v hlave klietku s tromi vtákmi. V červenom je moja sila, v bielom rozum a v čiernom duša.“
„A nemáš strach, že niekto toho diviaka zahubí?“ starala sa naoko princezná.
„Kdeže,“ povedal dév. „Toho môže zahubiť iba môj šíp.“
Ráno princezná vyrozprávala všetko Rannému Ivanovi. Vzali dévov šíp, ktorý bol taký veľký, že k nemu Ranný Ivan musel vykovať luk zo šesťdesiatich pudov železa.
Potom sa rozlúčil s princeznou a šiel, až prišiel na breh širokej rieky. Sedelo tam dievča a slzy ako hrachy jej kvapkali do vody.
„Prečo plačeš?“ opýtal sa Ranný Ivan.
„Žije tu divoký diviak a ten žerie každý deň jednu krásnu pannu. Dnes prišiel rad na mňa,“ vzlykalo dievča.
„Neboj sa, ja sa s diviakom stretnem,“ utešoval ju Ranný Ivan. „Teraz som však unavený cestou. Trochu si pospím, a keď sa diviak objaví, zobuď ma.“
Položil sa vedľa dievčaťa na zem a zaspal, akoby ho do vody hodil. Netrvalo dlho a pribehol diviak. Dievča chcelo Ranného Ivana zobudiť, ale zobudiť ho nemohlo, Ranný Ivan spal ako poleno. Rozplakalo sa, jedna slza kvapla spáčovi na tvár a spálila ho ako oheň.
Ranný Ivan vyskočil, natiahol tetivu a už sa diviak váľal po zemi. Rýchlo k nemu pristúpil, rozsekol mu hlavu a vybral klietku.
„Vráť sa k svojim rodičom,“ vyzval dievča, ktoré mu radostne ďakovalo, a sám sa ponáhľal do zlatého zámku. Vzápätí za ním dorazil aj dvanásťhlavý dév.
„Čuchám, čuchám Adamovo plemeno!“ zreval hneď od brány.
„Dobre čuchaš,“ odpovedal Ranný Ivan. „Poď, budeme sa spolu biť!“
„Fúkni na zem!“ prikázal mu dév.
„Fúkni si sám,“ odsekol Ranný Ivan a dév fúkol z plných pľúc. Hneď mali pod nohami zem z ryzieho zlata a začali zápasiť. Zápasili, zápasili, ale nikto nemohol vyhrať. Keď sa dév unavil, opýtal sa:
„Čo sa u Vás robí, keď sa unavíte pri zápase?“
„Keď sa unavíme, odpočinieme si,“ odpovedal Ranný Ivan.
„Dobre,“ dév na to. „Urobme prestávku.“
Vtedy Ranný Ivan nenápadne vzal červeného vtáčika a zakrútil mu krkom. Zbavil tak déva sily a ľahko ho potom zarazil až po krk do zlatej zeme.
„A teraz povedz, ako oživiť medené, strieborné a zlaté vojsko?“ udrel na déva. Ten mu odpovedal:
„V mojej komnate visia tri biče. Medené vojsko švihni medeným, strieborné strieborným a zlaté zlatým.“
Ranný Ivan sa dozvedel, čo potreboval, a zakrútil krkom bielemu vtákovi. Potom sa rozmachol mečom a odsekol dévovi jedenásť hláv. Poslednú, dvanástu, však odseknúť nemohol. Schmatol teda čierneho vtáka, aj toho pripravil o život a dévova posledná hlava sa skotúľala sama.
Potešila sa najmladšia princezná zo svojej záchrany a vydala sa s Ranným Ivanom na cestu. Ešte predtým však našli v dévovej komnate tri biče, ktoré vzali so sebou. Išli a išli, až prišli k striebornému palácu, odkiaľ vyslobodili prostrednú sestru, a z medeného najstaršiu. Potom dorazili po dévovej ceste k miestu, kde bola pripevnená reťaz. Ranný Ivan spustil najstaršiu a po nej prostrednú princeznú. Keď chcel spustiť svoju nevestu, povedala mu:
„Neverím tomu Železnému človekovi, Ranný Ivan. Zradí Ťa. Vezmi si môj prsteň, a keď Ti bude najhoršie, trikrát ním na prste otoč. Objavia sa pred Tebou dva barany, jeden čierny a jeden biely. Ty si sadni na bieleho a ten Ťa odnesie dolu na svet.“
Ranný Ivan pobozkal najmladšiu princeznú na rozlúčku a tiež ju spustil z hory. Sotva sa však dievča dotklo zeme, pretrhol Železný človek reťaz na dva kusy.
„Ak niekomu poviete slovo, zabijem Vás,“ vyhrážal sa princeznám a Ivanovým bratom.
A Ranný Ivan zostal na vrchole nebotyčnej hory. Spomenul si na radu svojej nevesty a trikrát zatočil prsteňom. A naozaj sa v tej chvíli pred ním objavili dva barany. Nemeškal, sadol na bieleho a v okamihu sa ocitol nedaleko mesta, kde sa narodil. Poobzrel sa a uvidel kováčsku dielňu. Pred ňou sedel jednooký kováč a obedoval kašu. Ranný Ivan sa k nemu pritočil z jeho slepej strany a začal jesť s ním. Kováč sa podivil, že má tak skoro prázdnu misku, obrátil hlavu a zbadal vedľa seba urastného mládenca.
„Budem u Teba za tú kašu pracovať,“ sľúbil mu Ranný Ivan.
„Uvidíme, akú máš silu,“ povedal kováč a podal mu perlík. Ranný Ivan sa rozmachol a naraz bola nákova na kusy. Kováč teda urobil dvojnásobnú nákovu a odvtedy mu Ranný Ivan pomáhal. Majster s ním mohol byť spokojný, lebo urobil za deň toľko roboty, čo iný za týždeň.
Medzitým dorazili do kráľovského mesta aj starší bratia s princeznami a Železným človekom. Starý kráľ sa tak zaradoval, že všetci zabudli na jeho prezývku. A hneď sa začali chystať tri svadby naraz.

Najmladšia sa vyhovárala, ako sa len dalo, aby svoju svadbu odďaľovala. Keď už nebolo pomoci, povedala svojmu otcovi:
„Milý oco, čo sa dá robiť, vezmem si toho Železného človeka, ale potrebujem na svadbu prsteň, ktorý by sa mi páčil.“
Kráľ rozoslal poslov k zlatníkom vo svojej ríši, ale žiaden taký prsteň vyrobiť nedokázal.
Kázal teda kráľ, aby sa jeho ľudia vypytovali kováčov. A poslovia prišli aj k majstrovi, u ktorého pracoval Ranný Ivan. Starý sa chcel vyhovoriť, ale Ranný Ivan mu pošepkal:
„Dokážem ukuť presne taký prsteň, aký potrebujú.“
Potom sa postavil k nákove, ale sotva išiel kováč spať, ľahol si aj on. Ráno sa kováč zobudil a vidí, že jeho pomocník spokojne spí. Nahnevane doňho strčil nohou:
„Chceš ma pripraviť o hlavu?“
Ale Ranný Ivan mu už podával prsteň, ktorý mal od najmladšej princeznej.
Svadba sa teda mohla konať. Keď sa už svadobčania chystali do kostola, nasadol Ranný Ivan na svojho barana a vyletel až pod nebesá.
Najmladšia princezná šla v slzách vedľa Železného človeka a v kútiku duše dúfala:
„Azda ma Ranný Ivan zachráni a tej oblude nenechá ..... “
Už vstúpil sprievod na kostolné schody, keď sa spod oblakov prirútil Ranný Ivan na baranovi a zarazil Železného človeka do zeme, že z neho nebolo vidieť ani vlások. Potom objal svoju nevestu a odvádzal si ju k oltáru.
A čo ďalej? Ranný Ivan odpustil bratom, a keď umrel starý kráľ, pripadla koruna jemu. Nikto z mocných susedov si na jeho ríšu netrúfal, pretože každý vedel, že jej vládca má tri biče, ktorými môže oživiť tri vojská, medené, strieborné a zlaté. A tak sa vojny i nešťastia tomu kráľovstvu vyhýbali. Ľudia žili šťastne a spokojne, a ak nepomreli, žijú tak dodnes.