Krajčír kráľom

Pred dávnymi rokmi — nikto z nás vtedy ešte nebol na svete — žil v Podlesí krajčír Cihlička. Bol to prefíkaný chlapík; ani líšky, ktoré chodia Vocáskovcom do kurína na kurčatá, by sa s ním nemohli merať, hoci by ho aj trochu vyrastený človek preskočil. V našich časoch takým ľuďom hovoríme šibali.

Bol starý mládenec. Varil si sám a jedol sám, o ženu nestál. „Čo má zjesť žena, zjem sám a budem mať dvojnásobnú silu!“ uvažoval náš milý krajčír Cihlička. Krajčírstvo ho už začínalo mrzieť. Aj vtedy to bolo tak, že starým nosili len záplatovať, a bude to tak naveky. Skúmal rozličné cesty, ktorými by si mohol zarobiť na ten každodenný chlieb; ale nijako to nešlo a nakoniec mu ihla, niť a náprstok predsa len ostali najmilšími priateľmi.

Aby som nezabudol: izba, v ktorej spal, varil a pracoval, mala tú nevýhodu, že si ju muchy z celej dediny vybrali za miesto na sneme, na ktorom to vždy tak bzučalo, že sa úbohému krajčírovi robili až mžitky pred očami a uši mu zapchávalo. Niekoľko plieskadiel už polámal, ale čo po tom, múch neubúdalo.

Jedného dňa práve došíval rukáv na svadobný kabát pre Janka richtárovho. Bolo už naponáhlo, iný majster počestného krajčírskeho remesla by ho sotva bol zhotovil, a tak chtiac-nechtiac musel Janko zájsť k Cihličkovi, ktorý bol vždy ochotný vyhovieť zákazkám.

Už som povedal, že majster práve došíval rukáv ku kabátu, keď mu okolo hlavy zabzučal nový roj múch. Iná, ešte väčšia, sa usadila na jasnomodrej sukni na stole. Cihlička sa nerozmýšľal, vyletel z nízkej stoličky, akoby doňho šidlo vrazil, mrštil rukávom po muchách a celý stôl sa očernel pobitými. A asi toľko ich aj odletelo so zlomenými krídlami v divokom bzučaní na dvorček. „Prekliate muchy, už ma nebudete provokovať,“ pomyslel si, „musím si vás spočítať.“

Dlho počítal. „Dvesto, — — tristo, a dvakrát toľko mohlo byť tých, čo odleteli,“ povedal potichu. Zrazu sa mu zablyslo v očiach, zvráskavená tvár sa stiahla do víťazného smiechu. Ďaleko od seba mrštil náprstkom, ktorý sa mu blyšťal na prostrednom prste pravej ruky, až tabuľu v okne rozbil. „Jednou ranou tristo zabil a dvakrát toľko poranil,“ zajasal krajčír Cihlička. O chvíľu nato utekal z dediny do mestečka, akoby mu hlavu zapálil.

Čoskoro sa prechádzal po námestí. Ľudia, ktorí ho stretávali, sa zastavovali a pozerali za ním, div si oči nevyočili. Veď mali aj na čo pozerať. Na jeho čiapke sa už zďaleka blýskali význačné slová: „Jednou ranou tristo zabil a dvakrát toľko poranil.“

Náš milý Cihlička už nemal chuť vrátiť sa k svojej niti a náprstku. Ten by mu aj tak deti, ktoré sa hrávajú pod oknami, nevrátili. A chalúpka? Nech v nej ostane, kto chce, aspoň mu ju opraví, kým sa vráti zo svojich ciest. „Budem si hľadať šťastie,“ pomyslel si krajčír z Podlesí a vydal sa do sveta. Aj tak nebol ako tovariš ďalej než na prahu.

Práve keď odchádzal z mesta, zarachotil na námestí bubon a mestský drábik — neskôr sa mu hovorievalo policajt a ľudia ho vídavali na jarmokoch — chrapľavým hlasom vyvolával, že v tej a tej krajine (keby som ju menoval, nič by vám to nepomohlo) sa uhniezdil veľký drak. A kráľ onoho kráľovstva že po susedných krajoch rozhlásil, že kto zbaví jeho krajinu netvora, bude s ním na zámku panovať do jeho smrti a potom že bude kraľovať sám. Keď chrapľavý, osmolený hlas drábov utíchol, bubon opäť zarachotil a chlapci z celého mesta sa valili za ním na druhý roh námestia.

„Čo, pôjdem tam,“ rozhodol sa okamžite Cihlička, „kto vie, čo sa nestane! Zadarmo mi nedala stará kmotra do kolísky šibalstvo. Veď aj Dávid zmohol obra, a kde nestačí sila, musí pomáhať múdra hlava.“

Pekný kus cesty už krajčír od svojho domova prešiel. Slnko pálilo ako oheň. „Nemám naponáhlo, kedy dôjdem, vtedy dôjdem, sadnem si.“ A čoskoro sa Cihlička natiahol pod košatou lipou v jemnučkej tráve. Vo vysokej tráve ho skoro ani nebolo vidieť.

Odpočívajúc rozmýšľal, ako sa dostane ku kráľovi a ako to vyvedie. Ale dnes mu hlava nechcela nijako slúžiť. „Sedliakov, Cihlička, je ľahko napáliť, zavesiť im na nos ťavu. Ale prekabátiť draka, to je niečo iné. Toto ma otec neučil. Drak je predsa len drak!“ uvažoval krajčír z Podlesí.

Keď tak premýšľal, zadunel v diaľke koč a rachot sa rýchlo blížil k Cihličkovi. Ten zdvihol hlavu a utrel si oči, aby lepšie videl. „Čo to u všetkých čertov, toto je nejaký veľký pán, azda to bude sám kráľ,“ pomyslel si.

Zrazu povoz zastal. „Čo je to tamto za človeka, choď a pozri sa, čo sa mu to blyští na čiapke!“ povedal pán lokajovi. Ale lokaj k Cihličkovi nedošiel, v okamihu sa obrátil a celý preľakaný pribehol späť.

„Milostivý kráľu, ten človek jednou ranou tristo zabil a dvakrát toľko poranil!“ oznamoval sluha pánovi, sotva dych popadal.

„No, to je niečo pre nás, takého muža práve hľadám, choď a spýtaj sa, či by mi nechcel poslúžiť!“

Ten rozkaz nebol milému lokajovi po chuti. Ale kráľ rozkazoval a sluha musí poslúchať.

Lokaj sotva po ceste došľapoval, iba po špičkách išiel, aby toho ľudobijcu nezobudil.

Cihlička mal nos, jeho hlava ho v dobrú hodinu neopustila. Tváril sa, akoby spal, a chrápal, koľko mu len pľúca stačili.

Niekoľko krokov od lipy, pod ktorou sa Cihlička usadil, zostal lokaj stáť a hlasom, čo najpriateľskejším, ale trasúcim sa zvolal: „Priateľu!“

Cihlička sa však ani nepohol.

„Priateľu!“ zavolal lokaj znova, ale nie menej bojazlivo.

Krajčír zdvihol hlavu, pretrel si oči, pritlačil si čiapku lepšie na hlavu a nevrlo vykríkol na lokaja: „Čo chceš? Beda tebe, ak si ma zobudil nadarmo!“

„Jeho Milosť kráľ tej a tej krajiny odkazuje, aby si vstúpil k nemu do služby.“

Sluha to s námahou dopovedal, nemohol ďalej od strachu a úzkosti.

„Kde je tvoj kráľ?“ zhurta zvolal Cihlička.

Lokaj iba ukázal na koč, ktorý v peknej diaľke odtiaľ stál uprostred cesty.

Krajčír vstal, na sluhu ani nepozrel a vážnym krokom šiel ku kráľovi. Kráľ zopakoval, čo už sluha Cihličkovi oznámil, a krajčír si nedal nič zadarmo. Tváril sa prísne a uvelebil sa vedľa kráľa v koči.

Až teraz mu kráľ rozprával o svojej krajine, že sa v nej zahniezdil drak, ktorý sa už jeho poddaných toľko natrápil, že už mu ani nemajú čo dať, a teraz že príde rad na ľudí. Všetok dobytok je už vraj preč. „Po všetkých ríšach som dal rozhlásiť, že kto zbaví moju krajinu onoho netvora, bude mojím spoluvládcom a po mojej smrti nástupcom.“

„Počul som o tom, kráľu. Drahý je mi síce život, ale pre tvoje dobro a pre blaho tvojho ľudu sa odvážim,“ vážne prehovoril Cihlička a pritom sa potutelne usmial, aby to kráľ nevidel.

Prišli na zámok. Všetko tam vyzeralo tak smutne ako na pohrebe. Dvorania chodili so zvesenými hlavami a ľud sa modlil v chrámoch za odvrátenie zla. Pozajtra sa už bude žrebovať, kto prvý pôjde do dračej jamy.

Medzitým sa dostavil na kráľovský hrad akýsi obor z cudzej zámorskej krajiny, chlap koľko siah vysoký, a sily mal toľko, že by mohol duby v lesoch vyvracať, skaly lámať a s odlomenými balvanmi sa zahrávať ako s loptou.

Len čo zazrel krajčíra, ktorého kráľ priviedol so sebou na draka, usmial sa pohŕdavo: „Taký gombík, že by tristo ľudí jednou ranou zabil a dvakrát toľko poranil? Uvidíme! Nech nie som jediný syn panovníka z veľkého kráľovstva obrov, ak dokáže tá ihlička, že tú beštiu usmrtí!“

„Skúsme to teda, pán obor, kto má viac sily a obratnosti. Nech sa Jeho Milosť kráľ presvedčí a celý dvor s ním,“ usmial sa jedovato krajčír.

V kráľovskej záhrade stála veľká višňa, taká vysoká, že na jej vrchol nestačil žiadny rebrík.

„Kto z nás preskočí korunu tejto višne tak, aby sa nohou nedotkol konára a neohol ho?“ navrhol Cihlička. Ale obor len zahodil hlavou, rozbehol sa a v okamihu bol hore vo vzduchu. Na koho však čaká nešťastie, tomu neujde, nech robí čo robí! Nášmu veľkánovi sa zapliesli nohy medzi konáre, takže klesol k zemi hlavou dozadu a ohol so sebou celú korunu.

Cihlička sa však zachytil konárov rukami, a keď sa obor z halúzok vyslobodil, višňa sa vymrštila zas do výšky a krajčír sa v okamihu ako jablko váľal na druhej strane. Bez poranenia vyskočil a vysmial sa oborovi, čo mu hrdlo stačilo.

„Veď až teraz sa ukáže pravda!“ rozhorčil sa jediný syn panovníka z kráľovstva obrov. „Kto vyhodí túto guľu vyššie k oblakom?“ A ako oblázok letela hore guľa taká obrovská, že by ju dvaja neuniesli. Až za peknú chvíľu dopadla k zemi a vyryla do mäkkej pôdy peknú jamu.

Krajčír sa zohol, aby urobil to isté, ale sotva mohol guľu objať. „Krištof, Krištof!“ vykríkol znenazdajky Cihlička a obrátil oči k oblakom.

„Prečo kričíš? Rob, rob, nech vidím, čo dokážeš!“ hneval sa už netrpezlivý obor.

„Veď mám tam hore brata kováča, chcem sa ho opýtať, či nepotrebuje železo. Vyhodil by som mu tam túto guľu, aby ju vo výhni roztavil.“

„Nechaj to len, nechaj...“ povedal obor červenajúc sa rozpakmi. Nechcel prísť o guľu, ktorou si v dlhých chvíľach krátil čas a cvičil silu.

Celý dvor sa krajčírovi čudoval, aj kráľ ho pochválil a len obor škrípal zubami, že ten gombík je nad neho.

„A teraz teda pôjdeme, tam sa rozhodne, komu patrí chvála a česť,“ navrhol obor zelený od zlosti.

Šli. Celý kráľovský dvor ich sprevádzal. Priblížili sa k dračiemu brlohu. Dve šikmé jamy viedli dovnútra. Jednou dierou si drak vychádzal po potravu a druhou sa vždy vracal.

„Počúvaj,“ povedal obor krajčírovi. „Uľahčím ti prácu: ty vlezieš dolu a vyženieš mi ho a ja ho hore zabijem. A o odmenu sa podelíme.“

„Čo škodí, som spokojný!“ odvetil vážne Cihlička, hryzúc sa do pier, aby nevypukol v hlasitý smiech.

A čoskoro zmizol v tej jame, ktorou sa drak nasýtený vždy vracal späť.

Bolo k jedenástej hodine a v ten čas vychádzala obluda von, kde už stávali uviazané pri kole ovce, kone, kravy, každý deň niečo iné. Beda, keby neboli nič pripravili! Netvor by sa bol pustil do dedín a dávil ľudí bez rozdielu.

Strašný rev sa ozval v jame, až sa zem otriasla a všetkým zaľahlo v ušiach, takže trvalo peknú chvíľku, kým zase počuli. Cihlička sa v jame spotil, akoby bol vliezol do rybníka.

Len čo sa však hore objavila dračia hlava, oči sa zaligotali ako žeravé železo a jazyk v papuli sa začervenal, akoby sa bol namočil v krvi, obor, ktorý stál pri vchode na stráži, sa rozohnal ťažkou železnou palicou a v okamihu sa zem očernela dračou krvou, premiešanou s jedom.

„Zadrž!“ ozval sa zdola Cihličkov prenikavý hlas, mal už taký zvyk kričať, koľko mu hrdlo stačí, myslel vždy, keď ho nie je vidieť, aby ho aspoň bolo počuť. „Veď som ho držal za nohu a chcel som ho priviesť ku kráľovi živého!“

„No, už je neskoro, mal si to povedať skôr!“ zabručal obor.

„Deliť sa teda nebudeme,“ povedal Cihlička, keď vyliezol von. „Každý rozumný musí uznať, že celá odmena patrí mne. Iste to uzná aj Jeho Milosť kráľ.“

Rozmrzený odišiel obor do ďalekých zámorských krajín. Neviem, či prezrel Cihličkovu lesť, ale to viem, že tam zdedil po otcovi kráľovstvo a zaprisahal sa, že sa krajčírovi pomstí. Či však svojej prísahe dostál, to mi nikto nerozprával, a preto vám to ani nepoviem.

Krajčíra však chválil všetok ľud, kráľ ho posadil po svojej pravici, a keď zomrel, odkázal mu celé kráľovstvo. Ale za čo musím pochváliť Cihličku aj ja, je to, že vo svojom šťastí nezabudol na dedinu, v ktorej prvýkrát uzrel to božie slniečko. Keď išiel do dediny, zvonili všetkými zvonmi, pán farár s učiteľom, richtárom a konšelmi ho privítali a musel im rozprávať, ako sa stal kráľom. Jeho chalúpka ešte stála, opravená tak, že on by to bol za života nedokázal. Daroval ju tým, ktorí sa v nej usadili.

Ale Janko richtárov sa ešte neoženil, nemal nový kabát a v starom nechcel s nevestou k oltáru. Kráľ mu kúpil nový, krásny, so striebornými gombíkmi, veľkými ako päsť, a počkal si na svadbu, sám mu ju vystrojil. Hojne obdaroval nevestu i ženícha a svojich známych z čias núdze a chudoby.

Ešte dnes tam rozprávajú o kráľovi krajčírovi. Aj ja som to tam počul, a ako som to počul, tak som to zase povedal vám.