Biele šteniatko a čierne mačiatko

Na jednom dvore, ktorý nebol ani veľký, ani malý, žilo množstvo zvieratiek. Medzi nimi aj psíček Alan s družkou Astou a kocúrik Mourek s mačičkou Mickou.
Jedného zimného studeného dňa sa v teple senníka narodilo mačičke päť krásnych mačiatok. Toho istého dňa sa v psej búdke narodili šteniatka aj Aste a Alanovi. Mačička aj psík mali veľkú radosť. Čoskoro sa všade naokolo batoľali mäkké malé klbká.
Päť mačiatok sa túlilo k mamičke Micke. Ich srsť žiarila bielo rovnako ako srsť mamičky aj ocka. Až na jedno. Jeho chlpy boli čierne ako sadze.
V psej búdke sa zatiaľ kotúľalo päť chlpatých guľôčok. Očká mali ešte zlepené, ale hladné bruška si cestičku k mamičke Aste vždy našli. Kožúšok šteniatok sa ničím nelíšil od mamičky a ocka. Bol rovnako čierny a huňatý. Až na jedno šteniatko. Jeho chlpy svietili v tme psej búdky ako lampión. Boli biele ako čerstvo napadnutý sneh.
Prišiel deň, keď sa mačiatkam aj šteniatkam otvorili očká a všetci prvýkrát zbadali svet. Aj biele šteniatko a čierne mačiatko sa obzerali okolo seba.
„Akože to, mamička,“ vraví čierne mačiatko, „že je môj kožúšok iný? Je azda špinavý? Váš tak nádherne žiari a môj nie je v tme ani vidieť.“ Mačiatko začalo oblizovať kožúšok, aby zmylo čiernu špinu. Umývalo sa a umývalo, ale čiernu farbu nezmylo.
„Kdeže, moje milé mačiatko,“ odpovie Micka, „to nie je špina. Tvoj kožúšok je čistý. Má len inú farbu.“ Mačiatko však bolo smutné. Chcelo mať chlpy rovnako biele ako ostatné.
Aj pri psíkoch si biele šteniatko všimlo svoj kožúšok. A aj jemu bolo divné, prečo je iné ako ostatné. Mamička Asta mu vysvetlila, že sa na svet vykotúľalo s iným kožúškom ako ostatné. Ale ani bielemu šteniatku sa to nepáčilo a bolo smutné rovnako ako čierne mačiatko.
Jedného jarného slnečného dňa sa obe rodinky vybrali na prechádzku po dvorčeku. Mačiatka vyšli s rodičmi zo senníka a zrazu čierne mačiatko zbadalo psiu rodinku.
„Pozrite sa,“ volalo čierne mačiatko, „už viem, prečo som čierne. Patrím inej mamičke a ockovi. Tamto sú moji rodičia.“ Ukázalo na čierneho psa Alana a jeho družku Astu. Micka bola smutná, keď sa jej milé mačiatko rozbehlo za psíkmi. Ale bolo také šťastné, že ho nechala ísť.
„Mamičko, ocko,“ volalo mačiatko na Alana a Astu. Pribehlo a v tej chvíli si ho všimlo biele šteniatko.
„Teraz už viem, prečo som iné,“ vraví šteniatko, „patrím niekomu inému. Asi ste si nás vymenili.“ A biele šteniatko sa rozbehlo k bielej mačičke a kocúrikovi.
Márne by bolo vysvetľovanie. Preto zostalo čierne mačiatko s čiernymi psíkmi a biele šteniatko odišlo s bielymi mačičkami do senníka.
Po jari prišlo leto.
Mamička Micka sa rozhodla, že je čas naučiť svoje deti všetko, čo majú mačky vedieť. Prvé, čo sa začali učiť, bolo mňaukanie. Musí byť také silné a vysoké, aby ho počuli všetky mačky v okolí. A tak sa mačiatka predbiehali, ktoré zamňauká najlepšie.
„Mňááu, mňááu,“ ozývalo sa z každého kúta. Len biele šteniatko sa ani za svet nevedelo správne naučiť mňaukať. Z jeho papuľky sa ozývalo len „mňaf, mňaf“.
Medzitým sa po dvorčeku preháňali šteniatka a napodobňovali svojich rodičov. „Haf, haf,“ znelo celým dvorčekom. Hlasný štekot musí zahnať každého nezvaného hosťa. Len čiernemu mačiatku sa stále nedarilo zaštekať. A tak jeho „háááu, háááu“ znelo skôr ako vytie.
Jedného dňa priniesol ocko Mourek svojim deťom myšku. Vraj sa musia naučiť, ako sa takáto myš loví. A tak sa všetky mačiatka predbiehali, kto ju uloví prvé. Všetkým to išlo celkom dobre. Len biele šteniatko zostávalo stále pozadu. Za niekoľko dní prinieslo každé mačiatko svoju ulovenú myš, len šteniatko nič. Každá myška mu zakaždým ušla.
Pri psíkoch sa deti učili, ako si zahrabať kosť. Ocko Alan im názorne predviedol, ako sa správne hrabe. Prednými labkami sa diera hĺbi a zadnými sa odhadzuje hlina. Spočiatku im to veľmi nešlo, ale čoskoro sa všetci naučili vyhrabať dieru. Až na čierne mačiatko. Jeho nôžky ho neposlúchali. A navyše sa mu veľmi nepáčilo, že sa tak zašpiní.
So špinou si vedeli dobre poradiť pri mačičkách. Mamička Micka, ocko Mourek aj štyri mačiatka sa o svoj kožúšok starali dôkladne. Na žiadnom chlpe nebolo vidieť jediné smietko. Len kožúšok bieleho šteniatka strácal svoj lesk. Biele šteniatko sa snažilo očistiť si jazýčkom nôžky, aj trochu chvostík, ale na bruško a chrbát sa ani za svet nevedelo dosiahnuť.
„Ach, to je trápenie,“ povedalo si raz šteniatko, „ja neviem, prečo sa musím stále umývať. Veď čo je zábavnejšie, než behať po dvorčeku, dovádzať a prelezieť každý kút. Čo na tom, že sa trošku zašpinim?“
Čierne mačiatko malo úplne iné starosti.
„To je trápenie,“ povedalo si raz. „Prečo musím stále behať po dvorčeku a prelezať každučký kút. Veď sa tak zašpinim. Najlepšie by bolo ľahnúť si na slniečko a pekne v pokoji odpočívať.“
Mačiatka aj šteniatka rástli ako z vody, a keď prišla jeseň, začali sa učiť tie najdôležitejšie a najťažšie veci. Mačiatka sa učili šplhať do výšok a šteniatka strážiť dvorček.
„Ó, ako je to vysoko!“ povzdychlo si biele šteniatko, keď zbadalo múrik, na ktorý malo vyskočiť.
„Prečo mám niekoho odháňať,“ povedalo ustrašené čierne mačiatko, „keď by bolo lepšie niekde sa schovať a počkať, kým odíde.“
Šteniatko sa bálo výšok a mačiatko zase každého cudzieho tvora. A tak vo svojom strachu prežili jeseň, po ktorej nastúpila zima.
Jedného studeného rána na Štedrý deň sa celý dvorček premenil na bielu perinu. Cez noc napadlo toľko snehu, že keď sa čierne mačiatko zobudilo, bolo na neznámy sneh tak zvedavé, že ho začalo hneď samo skúmať. Zistilo však, že sneh je studený, mokrý a vôbec sa mu nepáči. Mačiatko urobilo pár krôčikov a bác. Padlo do záveja. Brr, ako rado by bolo niekde v teple.
Zatiaľ sa zobudila aj mačacia rodinka. Hneď ako zistili, že je vonku zima, rozhodla Micka, že odvedie svoje deti na strechu k teplému komínu. Bielemu šteniatku sa veľmi nechcelo. Bolo tiež zvedavé na tú novú vec, ktorá sa volá sneh. A tiež nemalo rado liezanie na strechu. Ale čo už. Keď sa konečne na strechu vyškriabalo, aspoň sa chcelo pozrieť do komína. Vždy ho zaujímalo, čo to z neho tak pekne vonia. Ako tak dnu nakukovalo, nôžky mu skĺzli po zasneženej streche a biele šteniatko vkĺzlo hlavou dopredu rovno do komína. A keďže bolo v komíne plno sadzí, nevyliezlo z neho šteniatko biele, ale celkom čierne.
Mačiatko sa práve vyhrabalo von zo záveja. Bolo celé zasnežené a z čierneho mačiatka bolo zrazu mačiatko biele.
„Pozrime sa,“ povedalo, „už nie som čierne. Som celkom biele.“ Na streche uvidelo svoju bielu mačaciu rodinu a rozbehlo sa k nim. Vyšplhalo na strechu a nedalo mu to ani trochu práce. Bola pre neho hračka prechádzať sa po streche. Tam sa uvelebilo vedľa svojej mamičky, pritúlilo sa k teplému komínu, zapriadlo a blažene zaspalo.
Na dvorček medzitým prišla psia rodinka. Len čo ich šteniatko uvidelo, rozbehlo sa k nim.
„Som celé čierne,“ volalo nadšene. „Teraz patrím k vám.“ Skákalo a skotačilo, brodilo sa snehom, hrabalo nory a bolo šťastné.
Prišiel večer. Šteniatka prestali skotačiť a vrátili sa do svojej teplej búdky. Aj mačiatka zliezli dolu a vrátili sa do senníka. Za oknom domčeka sa rozsvietil vianočný stromček.
„Jemine!“ zvolalo mačiatko. „Ja som už zasa čierne. Budem musieť odísť.“
„Kam by si išlo?“ povedala mamička Micka. „Nebolo ti s nami dobre?“
„Bolo mi s vami veľmi dobre,“ zašepkalo čierne mačiatko, „ale vrátila sa mi moja čierna farba.“
„Nikdy si svoju farbu nestratilo,“ odpovedala mu mamička, „len si bolo biele od snehu. Ten sa pri teplom komíne roztopil. Vidíš, aj ako čierne mačiatko môžeš žiť medzi bielymi mačičkami.“
To isté sa prihodilo aj pri psíkoch. Aj šteniatko objavilo, že je už zase biele.
„Vidíš to,“ povedala mamička Asta, „ani si si nevšimlo, že ťa sneh dávno očistil od čiernych sadzí. Celý deň si s nami skotačilo a vôbec nikomu nevadilo, že si biele.“
A tak sa stalo, že podvečer na Štedrý deň dostali všetci ten najkrajší darček. Šteniatko a mačiatko svoju vlastnú rodinu a Alan s Astou a Micka s Mourekom svoje milované deti.