Zlatovlasci

Bol raz jeden chudobný muž a jedna chudobná žena, ktorí nemali nič okrem malej chyžky na brehu mora a živili sa rybolovom; žili z ruky do úst. Jedného dňa, keď muž zasa sedel pri vode a hodil sieť, vytiahol rybu a tá, nech sa páči, bola celá zlatá. A keď si tú podivuhodnú rybku prekvapene obzeral, dala sa do reči:
„Počúvaj, rybár, ak ma hodíš späť do vody, vyčarujem ti namiesto tvojej úbohej chalúpky vznešený palác.“
„Načo mi bude palác, keď nebudem mať čo jesť?“ opýtal sa muž. Vtedy zlatá rybka povedala:
„Aj o to sa postarám, bude tam stáť veľká skriňa, a keď ju otvoríš, nájdeš vnútri misy plné dobrého jedla; koľko len budeš chcieť.“
„Keď je to tak, rád ťa prepustím,“ súhlasil muž.
„Dobre,“ povedala rybka, „ale mám jednu podmienku, nesmieš nikomu povedať, odkiaľ pochádza tvoje šťastie, lebo keď to prezradíš, všetko zmizne.“ Muž hodil čarovnú rybku späť do vody a šiel domov.
Namiesto chalupy tam teraz stál veľký zámok, až mu zaskočil dych, a keď vstúpil dnu, uvidel svoju ženu v krásnych šatách, ako sedí v nádhernej komnate. Spokojne sa usmievala a pýtala sa ho:
„Mužu, čo sa to stalo? Toto sa mi veľmi páči.“
„Mne sa to tiež pozdáva, ale mám veľký hlad, daj mi niečo na jedenie,“ odvetil. Ale žena povedala:
„Ja nič nemám a v tomto novom dome som nič na jedenie nenašla.“
„Žiadny strach!“ zvolal muž. „Stačí otvoriť túto skriňu!“ A keď ju otvoril, smiali sa na neho koláče, mäso, ovocie, zelenina vo veľkom množstve. Žena spleskla rukami:
„Dobrotivý bože, kde sa to tu vzalo?“ A potom si obaja sadli k stolu a jedli a pili, a keď boli nasýtení, žena sa opýtala:
„Mužu, povedz mi, odkiaľ pochádza všetko toto bohatstvo?“
„Nepýtaj sa ma na to,“ odvetil muž. „Nemôžem ti to povedať, lebo ak to niekomu vyjavím, všetko zmizne.“
„No dobre,“ povedala, „keď to nemám vedieť, tak nemám.“ Ale žena mala takú povahu, že jej zvedavosť nedala spať ani vo dne, ani v noci, na muža neúnavne dorážala otázkami a popichovala ho výsmechmi a posmeškami tak dlho, kým mu nedošla trpezlivosť a všetko jej nevyklopil: ako chytil zlatú rybku a ako jej opäť dal slobodu. A keď to vyrozprával, vtedy naraz všetko zmizlo a oni sedeli zasa vo svojej starej chalupe. A bolo po všetkom!
Mužovi nezostalo nič iné, než aby zasa chodil na ryby ako predtým. Ale opäť sa mu poštastilo a ulovil zlatú rybku.
„Počúvaj,“ povedala, „keď ma zasa hodíš do vody, ešte raz ti vyčarujem zámok a bude tam aj tá skriňa plná jedla. Ale to ti hovorím, nikomu nehovor, odkiaľ to pochádza, inak to zasa zmizne.“
„Tentoraz budem mlčať,“ povedal a hodil rybku do vody. A doma bolo všetko ako predtým a žena bola celá šťastná a veselá, ale zvedavosť jej nedala pokoj. Po pár dňoch sa ho znova pustila vypočúvať, čo sa prihodilo a kde má toto všetko počiatok. Muž dlhý čas mlčal, ale nakoniec sa zasa nahneval a tajomstvo jej vyjavil. V tú ránu všetko zmizlo a oni sedeli zasa v starej chalupe.
„No a teraz to máš!“ povedal. „Teraz si môžeme zasa pískať na prázdny žalúdok.“
„Keď ma to bohatstvo netešia, keď neviem, odkiaľ pochádza, nemám pokoja,“ povedala žena smutne.
Tak chodil muž zasa rybárčiť a o nejaký čas ulovil zlatú rybku po tretí raz.
„Počúvaj,“ povedala, „keď som zasa padla do tvojich rúk, vezmi ma domov, rozrež ma na šesť kúskov, dva daj zjesť svojej žene, dva svojej kobyle a dva zakopaj do zeme, tak ti azda konečne prinesiem šťastie.“ Muž vzal rybu domov a urobil, čo mu povedala. Tak sa stalo, že z tých dvoch kúskov, čo vložil do zeme, vyrástli dve zlaté ľalie, kobyle sa narodili dve zlaté žriebätká a jeho žena porodila dve deti, ktoré boli celé zlaté.
Deti vyrástli v krásnych zlatovlasých mládencov, rovnako ako žriebätká v zlatohrivé kone. Jedného dňa povedali otcovi:
„Otče, nasadneme na svoje zlaté kone a pôjdeme do sveta.“ Ale otec zarmútene odpovedal:
„Čo si tu počneme, keď vy odídete a my nebudeme ani vedieť, ako sa vám darí?“ Vtedy mu zlatovlasci odpovedali:
„Zostanú tu predsa tie dve ľalie, každý deň sa na ne pozerajte, ako sa im darí, keď budú svieže, tak sa darí dobre aj nám, ale keď budú vädnúť, je to zlé aj s nami, a keď padnú k zemi, sme mŕtvi.“
Zlatovlasci teda vyrazili do sveta, až prišli ku hostincu, kde bolo veľa ľudí, a keď ľudia zlatovlascov uvideli, začali sa smiať a robiť si z nich posmech. Keď ten výsmech začul ten starší, zahanbil sa a do sveta sa mu zrazu nechcelo, obrátil sa teda domov. Ale mladší brat išiel ďalej, až sa dostal na kraj hlbokého lesa. Keď sa chcel tým lesom vydať ďalej, ľudia ho varovali:
„Nechoď tadiaľto, les je plný zbojníkov, niečo zlé sa ti prihodí, keď uvidia, že si zo zlata ty aj tvoj kôň, tak ťa iste zabijú.“ Ale mládenec sa nezľakol a povedal:
„Ja musím ísť ďalej.“ Vzal medvediu kožu, natiahol si ju na seba, na koňa navliekol tiež jednu medvediu kožu, aby nebolo vidieť, že sú obaja zo zlata, a spokojne sa vydal do lesa. Keď tým lesom chvíľu išiel, vtedy začul v kroví šuchot a tiché hlasy, ako jeden s druhým hovoria. Z jednej strany niekto volal:
„Tu je zasa jeden!“ a druhý mu odpovedal:
„Toho necháme ísť, to je len nejaký medvediar, úbohý a iste chudobný ako kostolná myš, čo by sme si na ňom vzali.“ Tak tým lesom prešiel šťastlivo a neutrpel nijakú škodu.
Jedného dňa prišiel do jednej dediny, kde stretol krásne dievča, ktoré bolo také pôvabné, že krajšie svet nikdy nevidel. A keďže si ho zamiloval, šiel za ňou a opýtal sa:
„Z celého srdca ťa milujem, staneš sa mojou ženou?“ Tomu dievčaťu sa tiež veľmi páčil, takže rada súhlasila:
„Chcem sa stať tvojou ženou a verne pri tebe stáť po celý život.“ Tak slávili svadbu, keď tu sa vrátil domov nevestin otec a videl, že jeho dcéra sa vydáva, a začudoval sa:
„Kto je ženích?“ Ukázala mu zlatovlasca, ktorý mal na sebe medvediu kožu. Vtedy sa otec nahneval:
„Moju dcéru si nikdy nevezme nejaký povaľač!“ a chcel ho zabiť. Vtedy ho dievča úpenlivo prosilo:
„Je to môj muž a ja ho z celého srdca milujem.“ až otca obmäkčilo. Ale jemu to aj tak nešlo z mysle, a tak na druhé ráno vstal zavčasu, aby si ženícha obzrel. Ale keď ho zazrel, veľmi sa zaradoval, v posteli videl spať zlatého muža a jeho medvedia koža ležala na zemi. Pomyslel si:
„To je dobre, že som svoj hnev skrotil, bol by to hriech.“
Raz sa ženíchovi snívalo, že je na love a prenasleduje prekrásneho jeleňa. Keď sa ráno prebudil, povedal svojej žene:
„Musím na lov.“ Tá však dostala strach a prosila ho, aby zostal doma:
„Ľahko by sa ti mohlo niečo zlé prihodiť.“ Ale on stál na svojom:
„Musím von!“ A vyšiel do lesa. Netrvalo dlho a naozaj natrafil na skvostného jeleňa, rovnakého ako vo sne. Chcel ho zastreliť, ale jeleň uskočil nabok, a tak sa ho vydal prenasledovať. Hnal sa cestou necestou cez krovie a úžľabiny, celý deň jeleňa neúnavne sledoval, ale k večeru mu tento zrazu zmizol. A keď sa poobzrel, stál pred malou chalúpkou, v ktorej bývala čarodejnica. Zaklopal, vyšla von a pýtala sa:
„Čo tu robíš tak neskoro večer v temnom lese?“ Odpovedal:
„Nevidela si toho krásneho jeleňa?“
„Áno, toho jeleňa poznám,“ odvetila čarodejnica a jej psík, ktorý s ňou vybehol z domu, začal štekať a na zlatovlasca dorážať.
„Buď ticho, ty malá krysa, lebo ťa zastrelím!“ zvolal nahnevane. Vtedy sa čarodejnica zachmúrila a povedala:
„Môjmu psíkovi chceš ublížiť?!“ a dotkla sa mládenca prstom a premenila ho na kameň. Jeho žena zatiaľ márne čakala doma a do srdca jej vstúpila čudná tieseň.
V tom čase stál jeho brat práve pri zlatej ľalii, keď zrazu padla k zemi.
„Ach bože, môj brat je vo veľkom nebezpečenstve, musím za ním, azda ho ešte zachránim.“ Ale otec ho prosil:
„Zostaň doma, ak stratíme aj teba, čo si počneme?“ Ale zlatovlasec odvetil:
„Ja musím, otče!“ Vyskočil na svojho zlatého koňa a išiel, až došiel do hlbokého lesa, kde ležal jeho brat ako kameň. Stará čarodejnica vyšla z domu a lákala ho bližšie, aby ho tiež zaklala, ale on sa nepriblížil a povedal:
„Zrazím ťa šípom k zemi, ak môjho brata zasa neoživíš!“ Čarodejnica sa vzpínala, ale nakoniec to, hoci nerada, urobila, dotkla sa toho balvana prstom a on sa zmenil zasa na človeka. Obaja zlatovlasci sa zaradovali, že sa opäť stretli, a išli spoločne von z lesa, jeden k svojej žene, ten druhý domov k otcovi, ktorý povedal:
„Ja som vedel, že si brata vyslobodil, lebo ľalia sa postavila a znovu rozkvitla.“
A odvtedy žili spokojne, a tak to išlo až do konca ich dní.