Čarovný hrniec a čarovné gule

Žil raz jeden chudobný kostolník. Mal ženu a kopu detí a jedinú sliepku. V chalupe nebola ani hrsť múky, ani štipka soli, ani starý zemiak. Kostolník preto povedal žene:
„Choď do mesta, vezmi sliepku so sebou a skús ju predať. Možno za ňu dostaneš nejaký groš. Nakúp zemiakov a soli, nech sa aspoň raz všetci dosýta najeme.“
Žena chytila sliepku, posadila ju do košíka a vydala sa do mesta. Do mesta to bolo ďaleko, cez kopec a les. Za kopcom sa žena posadila do machu, odpočívala a rozmýšľala, koľko si má za sliepku pýtať. Vtom vyskočil z lesa mužíček s dlhou bielou bradou. Pozrel sa na ženu, pohladkal si bradu a spýtal sa:
„Kamže, suseda?“
Žena sa mužíčka zľakla, ale keď videla, že na ňu nič zlé nechystá, odpovedala:
„Nesiem do mesta sliepku na predaj. Mali sme len jednu jedinú a teraz nebudeme mať ani tú. Keby sme ju nepredali, nemali by sme peniaze na zemiaky, a keby sme nemali zemiaky, pomreli by sme od hladu.“
„Ak chceš, dám ti za sliepku hrniec,“ odpovedal mužíček.
„Načo by mi bol hrniec, keď nemám čo do neho,“ povedala žena. Mužíček si pohladkal bradu a vraví:
„Nie je hrniec ako hrniec, ale ak nechceš, nebudem ťa nútiť.“
Žena si myslela: azda by som predsa len mala sliepku za hrniec vymeniť. Nezdalo sa, že by ma mužíček chcel oklamať. A bola čoraz zvedavejšia na mužíčkov hrniec. Nakoniec prikývla, že sliepku za hrniec dá. Mužíček zmizol a o chvíľočku bol späť s hrncom. Postavil hrniec pred ženu a povedal:
„Na tomto obchodíku, suseda, zarobíš. Keď po niečom zatúžiš, postav hrniec do tieňa, prikry ho a povedz: Naplň sa, brucháč! Hrniec ťa poslúchne, uvidíš. Len nedbaj na to, že je celý od sadzí. Čistiť hrniec nesmieš a stavať ho na slnko tiež nie.“
Mužíček sa posadil na sliepku, mlaskol jazykom a odišiel na nej do lesa. Žena krútila nad hrncom hlavou a vraví si: skôr neuverím, kým sa nepresvedčím. Postavila hrniec pod smrek do tieňa, prikryla ho šatkou a povedala:
„Naplň sa mliekom, brucháč!“
Potom zdvihla šatku a od radosti by bola tancovala. Hrniec bol po okraj plný mlieka. Hneď sa napila a pochvaľovala si. Zbehla z kopca s hrncom v náručí a rýchlo do chalupy. Kostolník chodil pred chalupou a od hladu si pískal, deti v chalupe plakali.
„Oco, deti, je po núdzi,“ vítala sa s nimi kostolníčka, a skôr než by si sa otočil, sedela celá rodina okolo hrnca. Teraz nastali zlaté časy. Stačilo len povedať: Naplň sa, brucháč, a hrniec sa plnil, čím kto chcel. Deti radi kašu, kostolník mäso, žena buchty, jedli, až sa im za ušami hýbalo a mastné brady sa leskli.
Nejaký týždeň si doprávali a pochutnávali a žena zabudla na mužíčkovu radu. Vidí: hrniec je po každom naplnení čiernejší a čiernejší. Také šťastie nám hrniec priniesol do domu a má byť úbožiak špinavý, myslela si. Odniesla hrniec k potoku a vydrhla ho pieskom, že sa leskol ako slnko. Vtom dostala ranu, akoby do nej niekto vrazil. Spadla, hrniec jej vykĺzol z ruky a poskakoval cez lúku k lesu. Rozbehla sa za hrncom, ale hrniec bol rýchlejší, stratil sa v lese, azda mu narástli nohy, azda sa prepadol do zeme.
V chalupe bolo smutno pri prázdnych tanieroch. Z lepších čias zostalo len jedno jediné jahniatko v maštali.
„Vieš čo?“ povedala žena kostolníkovi, „choď s jahniatkom do mesta. Skúsime ešte raz šťastie. Možno aj ty stretneš mužíčka.“
Kostolník uviazal jahňa na špagát a vydal sa do mesta. Za kopcom v lese si sadol do machu ako jeho žena a čakal. Dlho čakal, už si myslel, že pôjde ďalej naprázdno, tu v húštine zašuchotalo, zašramotilo a pred kostolníkom sa zjavil mužíček s bielou bradou.
„Kamže, sused?“ spýtal sa kostolníka.
Kostolník zakoktal:
„Hľa, jahniatko ženiem do mesta na predaj.“
„Márne, márne, sused,“ vraví mužíček, „dnes je v meste na trhu jahniat toľko, že si tvojho nikto nevšimne. Ale ak chceš, dám ti za jahňa guľu.“
„Len guľu?“ vzdychol si kostolník.
„Takú nikde nekúpiš, ale ak nechceš, nútiť ťa nebudem,“ odpovedal mužíček.
„Aj ja chcem,“ kýval kostolník horlivo hlavou. Dostal strach, aby mužíček neodišiel.
Mužíček mávol rukou a z lesa sa prikotúľala guľa. Vyzerala ako z dreva.
„Neboj sa, nepohoríš,“ povedal mužíček kostolníkovi.
„Keď budeš chcieť, aby ti guľa poslúžila, polož ju na zem a povedz: Buď zdvorilá a smekni! ..... Ale dávaj pozor, keď chceš, aby ti guľa poslúžila, zatváraj okná a dvere.“
Mužíček sa posadil na jahniatko, mlaskol jazykom a odišiel do lesa. Kostolník schmatol guľu a ponáhľal sa s ňou domov. Guľa bola ťažká, sotva ju niesol. Doma zvolal ženu a deti, zavrel okná aj dvere, guľu dal doprostred izby a povedal:
„Buď zdvorilá a smekni!“
Hneď ako to povedal, začala sa guľa otáčať, rýchlejšie a rýchlejšie, a napokon sa rozdelila na dve polovice. Vyskákalo z nej húf malých ľudkov. Niektorí ťahali obrus, iní zlaté riady a iní zlaté príbory. O chvíľočku bolo na stole prestreté, z mís a tanierov sa parilo, stačilo len sadnúť. Len čo ľudkovia skončili prácu, zmizli v guli a guľa sa za nimi zatvorila. Kostolník, kostolníčka a deti nečakali, pustili sa do jedla a neprestali, kým misy neukázali dno. Guľa sa rozpoltila znova a ľudkovia, ktorí stôl prestreli, ho zasa pozbierali a zmizli so zlatými riadmi v guli. Len čo sa do nej všetci vrátili, zatvorila sa za nimi.
Bolo po núdzi. Kostolník s kostolníčkou guľu opatrovali a strážili viac ako hrniec. Stráž si, ako chceš, jazyk predsa nezastrážiš. Kto vie, ako sa správa o guli dostala aj k farárovi. Farár si zavolal kostolníka a čo že je na tých kúzlach pravdy. Kostolník sa vyhováral, vyťahoval, ale nedalo sa nič robiť, musel tajomstvo prezradiť. Farár hneď poslal kostolníka po guľu, chcel ju vidieť a obmakať. Keď ju videl a obmakal, chcel ju aj mať. Vravel kostolníkovi:
„Milý kostolník, od dnešného dňa budeš dostávať lepší plat, ale guľu si zatiaľ nechám u seba.“
Smutne šiel kostolník domov. Vedel, že lepší plat od farára sotva dostane. Kostolníčka ho potešovala:
„Netráp sa, skúsime šťastie ešte na tretí raz. Choď do majera, kúp teliatko a hoď ho cez les do mesta.“
Kostolník kúpil teliatko a vydal sa s ním na cestu. Za kopcom v lese si sadol do machu, odpočíval a čakal. Čakal ešte dlhšie ako naposledy a už sa mu zdalo, že čaká zbytočne. Zrazu začul za chrbtom hlások:
„Kamže, sused?“
Kostolník sa obzrel a uvidel starého známeho mužíčka. Ani trochu sa nezľakol a hneď vraví:
„Ženiem teliatko do mesta na predaj.“
Mužíček si pohladkal bielu bradu a spýtal sa:
„A nejdeš si, sused, po novú guľu?“
„Keby som smel prosiť, tak áno,“ povedal kostolník statočne.
Mužíček mávol rukou a z lesa sa prikotúľala iná guľa. Bola trochu väčšia ako prvá. Prečo nie, myslel si kostolník, veď aj teľa je väčšie ako jahniatko.
„Čo máš s guľou robiť, už vieš,“ povedal mužíček, posadil sa na teliatko, zamlaskal a odišiel do lesa.
Kostolník zdvihol guľu zo zeme, bola ťažká, až sa prehýbal. Doma ju položil na zem a zavrel okná aj dvere. Kostolníčka s deťmi sa posadila za stôl a všetci sa tešili, ako si pochutnajú.
„Buď zdvorilá a smekni,“ rozkázal kostolník a guľa sa začala otáčať, rýchlejšie a rýchlejšie a napokon sa rozdelila na dve polovice. Namiesto húfu mužíčkov so zlatými misami vybehli z gule dvaja obri s obrovskými palicami a začali celú rodinu biť hlava nehlava, vpravo vľavo, kým všetci neostali ležať na zemi. Prvý sa spamätal kostolník, poobzeral sa a vidí, že sa guľa zatvorila. Vydýchol si. Zdvihol guľu a vydal sa k farárovi. Farár mal hostí a gazdiná nechcela kostolníka k farárovi pustiť.
„Len ma pustite dnu, nejdem naprázdno,“ vravel kostolník, „nesiem guľu, vzácnejšiu, než je tá, ktorú pán farár má.“
Hneď ako začul farár o guli, dal kostolníka zavolať a prikázal mu, aby spoločnosť pobavil a ukázal, čo guľa dokáže. Kostolník položil guľu doprostred izby a povedal:
„Buď zdvorilá a smekni!“
Guľa sa roztočila, rozdelila na dve polovice a vyskočili z nej dvaja obri. Zamávali palicami nad hlavou a pustili sa do hostí a tak ich bili, že úbožiaci padali na zem jeden po druhom ako muchy. Len farár sa ešte držal a kričal na kostolníka, aby tých dvoch čertov odohnal, že sa mu odmení.
„Nechcem odmenu, chcem guľu, ktorú ste mi vzali.“ povedal kostolník.
Farár mu hodil kľúče od skrine, kostolník si odomkol a vzal svoju starú guľu z priehradky. Len čo ju držal v ruke, obri prestali biť a skryli sa tam, odkiaľ prišli. Kostolník zdvihol aj druhú guľu a odišiel.
Doma si teraz nevedeli prestať pochvaľovať, ako sa im dobre darilo. A keby im chcel menšiu guľu niekto vziať, obri z väčšej gule by ho poriadne spratali!
Jedného dňa si kostolník pozval priateľov, a keď si sadli, položil menšiu guľu na podlahu a povedal:
„Buď zdvorilá a smekni!“
Guľa sa začala otáčať, rýchlejšie a rýchlejšie, a vtom niekto otvoril dvere. Guľa preletela otvorenými dverami von. Všetci sa rozbehli za ňou, cez polia, cez lúky, chceli ju chytiť. Tam, kde sa začínal les, sa guľa rozpoltila a vyrojil sa z nej húf malých ľudkov. Niesli zlaté riady a zlaté príbory, a skôr než po nich kostolník mohol načiahnuť ruku, stratili sa v tráve a boli preč. Skryli sa pod zem, kde dodnes strážia zlato. Aj druhá guľa preletela otvorenými dverami a rozdelila sa v lese na dve polovice. Vyskočili z nej dvaja obri a zmizli medzi stromami. Keď fúka na jar vietor, môžete jedného obra počuť, ako hučí a bručí hlboko v lese. A ten druhý robí ozvenu.