Tri priadky

Bola raz jedna lenivá dievka a ani za nič nechcela priasť, matka jej mohla hovoriť, čo chcela, ale nič s ňou nepochodila. Nakoniec sa raz matka veľmi rozhnevala a dcéru tak zbila, že Adlinka hlasno nariekala. Práve išla okolo kráľovná, a keď ten nárek počula, dala zastaviť, vošla do domu a spýtala sa matky, prečo dcéru bije, že je nárek počuť až na cestu. Vtedy sa matka zahanbila, že by mala rozprávať o lenivosti svojej dcéry, a tak povedala: „Nemôžem Adlinku odtrhnúť od priadzenia, chce stále len priasť, ale ja som chudobná a kde mám stále brať ten ľan?“ Vtedy odvetila kráľovná: „Nič nepočúvam radšej ako o priadzení a nie som spokojnejšia, než keď počujem vrčanie kolovrátkov. Daj mi svoju dcéru na zámok, ja mám ľanu dosť, tam môže priasť, koľko ju srdce ráči.“ Matka bola spokojná, a tak si kráľovná dcéru vzala. Keď prišli na zámok, zaviedla kráľovná Adlinku do troch komnát, ktoré boli plné krásneho ľanu. „Teraz upraď tento ľan,“ povedala kráľovná, „a keď budeš čoskoro hotová, dám ti za muža svojho syna; si síce chudobná, ale dostatočným vënom je tvoja neprekonateľná usilovnosť.“ Vtedy sa dievka veľmi zľakla, lebo ľan priasť predsa nevedela, a celých tristo rokov by trvalo to priadzenie, aj keby pri tom sedela od rána do večera. Keď teraz osamela, začala plakať a sedela tak tri dni, bez toho aby priložila ruku k dielu.

Tretieho dňa prišla kráľovná, ale videla, že ešte nič upradené nebolo. Veľmi sa čudovala, ale Adlinka sa ospravedlňovala, že sa jej cnelo za matkou a domovom a ešte začať nemohla. To kráľovná pochopila, avšak na odchode jej povedala: „Zajtra ale už s prácou začni!“ Keď Adlinka opäť osamela, vedela, že jej niet pomoci ani rady, a opäť sa usedavo rozplakala. Vtedy uvidela cez okno, pri ktorom sedela, prichádzať tri ženy, jedna mala veľkú plochú nohu, druhá mala príliš veľkú dolnú peru, ktorá jej siahala až na bradu, a tretia mala veľmi široký palec. Tie tri zostali stáť pod oknom, dívali sa hore na dievku a pýtali sa jej, čo jej chýba. Ona im o svojom trápení povedala a vtedy jej ony ponúkli pomoc: „Ak nás pozveš na svadbu, nebudeš sa za nás hanbiť, nazveš nás svojimi krstnými mamičkami a posadíš nás k svojmu stolu, potom ti všetok ten ľan za krátky čas upradieme.“ „Zo srdca rada,“ zaradovala sa Adlinka, „poďte dnu a môžete hneď začať.“

Tak vošli tie čudné ženy dnu, urobili si v prvej komnate miesto, kde sa posadili, a dali sa do priadzenia. Prvá ťahala niť a točila nohou kolovrátok, druhá niť slinila, tretia niť navíjala na vretienko a tĺkla palcom o stôl, a vždy keď udrela, plné vretienko tenučkej priadze padlo na hromadu. Pred kráľovnou Adlinka priadky ukryla a ukázala jej len napradenú priadzu, kráľovninej chvále nebolo konca. Keď bola prvá komnata prázdna, šli do druhej, nakoniec do tretej, a čoskoro bolo všetko upradené. Vtedy tie tri priadky zmizli a predtým dievke povedali: „Nezabudni, čo si sľúbila, a veľa šťastia ti to prinesie.“

Adlinka ukázala kráľovnej prázdne komnaty a obrovské hromady priadze, kráľovná hneď vystrojila veľkú svadbu a ženích sa potešil, že dostane za ženu takú usilovnú a rozumnú dievku, a veľmi sa do nej zamiloval. „Mám tri krstné mamičky,“ povedala dievka, „a veľa dobrého pre mňa urobili, a ja nechcem na ne zabudnúť ani vo svojom šťastí. Dovoľte mi, aby som ich pozvala na svadbu a posadila k svojmu stolu.“ Kráľovná i princ jej odvetili: „Prečo by sme ti to nedovolili?“

A keď slávnosť začala, vošli do sály tie tri podivuhodné priadky v krásnych krojoch a nevesta povedala: „Vitajte, milované krstné mamičky.“ „Ach,“ povedal ženích, „čo si to máš za škaredé krstné mamičky?“

Šiel k tej, čo mala plochú nohu, a pýtal sa: „Od čoho máte takúto nohu?“ „Od kolovrátka točenia,“ povedala krstná mama.

Potom šiel k tej s veľkou dolnou perou: „Od čoho máte takú veľkú spodnú peru?“ „Od priadze slinenia,“ povedala krstná mama.

A nakoniec šiel k tretej: „Od čoho máte taký veľký palec?“ „Od priadze navíjania,“ povedala krstná mama.

Vtedy sa princ veľmi zľakol a povedal si, že svojej žene už nikdy viac priasť nedovolí, aby sa mu tiež takto nezohavila. A bolo po priadzení.