Dcéra slnka

Kde bolo, tam bolo, čo môže byť lepšie ako víno, žili vraj raz traja bratia. Zorali pole, jeden vľavo, druhý vpravo a najmladší uprostred. A vzišlo im obilie, že radosť pozerať. Bratia sa práve natriasali pýchou, tešili sa na žatvu. Čo by si mohli priať viac?
Lenže náhle sa nebo zachmúrilo, zotmelo sa, akoby bol večer, a prihnali sa krúpy. Role naľavo ani napravo nepotĺklo, ale tá uprostred bola celkom zničená.
Najmladší, volali ho Nodar, uvidel to božie dopustenie a div mu z toho pohľadu srdce nepukilo. Nepovedal jediné slovo, otočil sa a ani sa s bratmi nerozlúčil. Vzal kosák a vydal sa hľadať šťastie niekam inam.
Šiel, šiel a šiel, až prišiel k bohatému statkárovi. Ten mal pozemky tak veľké, že žatva u neho trvala sto dní. Nodar sa poobzeral a potom mu navrhol:
„Čo mi dáš, keď pozbieram všetko tvoje obilie do západu slnka?“
„Polovicu úrody,“ sľúbil ochotne boháč.
Hneď za svitania sa teda Nodar odobral na pole a až do obeda viazal povrieslá. Napoludnie začal žať. Kosí a stavia snopy, kosí a stavia snopy. Všetky lány pokosil a obilie zviazal. Slniečko sa schyľovalo k západu a jemu zostával posledný snop.
Vystrel sa Nodar v chrbte, zložil čiapku a poprosil:
„Nezapadaj, Slnko, počkaj, kým dorobím posledný snop!“
Ale Slnko jeho prosbu nevypočulo a zapadlo. Posledný snop postavil Nodar už za šera.
Prišiel hospodár a bol bez seba od radosti, že je všetko hotové.
„Vezmi si svoj diel,“ povedal Nodarovi, ale ten mu odpovedal:
„Nie, nemám naň právo. Tento snop som postavil až po západe. Šťastie mi neprialo, našu dohodu som nesplnil. Nechaj si, čo ti patrí, a ja pôjdem, kam ma oči povedú.“
Prečo by ho statkár prehováral? Rozlúčil sa s ním v dobrom a ešte dlho za ním mával.
Šiel Nodar, šiel a šiel, až prišiel k jednému kniežaťu. A to knieža malo obrovské stádo oviec. Nodar sa ponúkol, že sa oň postará:
„Čo mi dáš, keď mi počas štyroch rokov nezahynie ani jahniatko a vlk nezadávi jedinú ovcu?“
„Dám ti pol stáda,“ odpovedalo knieža.
Počas štyroch rokov vyháňal Nodar ovce na najšťavnatejšie pasienky, choval ich ako oko v hlave a bedlivo ich strážil. Za celé štyri roky sa mu nestratilo ani ovčie kopyto. Posledný deň, keď už hnal stádo späť k majiteľovi, vyskočil z krovia vlk a odtiahol slabulinké jahňa.
Knieža radostne vítalo ovčiaka so stádom, ktoré sa rozrástlo o mnoho kusov. Chcelo sa začať deliť, ale Nodar pokrútil hlavou:
„Zasa som nemal šťastie. Až do dnešného dňa sa mi darilo ovce uchrániť, ale nedaleko tvojej brány mi vlk jednu ukradol. Nechaj si, čo ti patrí. Ja sa pobalím a pôjdem ďalej.“
A nevzal od kniežaťa ani to najmenšie.
Šiel a šiel a šiel, až prišiel k veľkej rieke. Sadol si na breh, že si odpočinie. A zrazu vidí, ako z neba priletujú tri dcéry Slnka. Ponorili sa do chladivých vĺn a začali sa kúpať. Ach, tie boli ľúbezné, nič ľúbeznejšie na svete ani vidieť nemôže byť!
Nodar vyskočil, prikradol sa k nim a schmatol tú najkrajšiu do náručia. Nestaral sa, čo sa bude diať, a hneď sa dal s ňou na útek. A utekal, utekal, až dobehol doprostred poľa. Tam postavil búdu a že v tej búde budú s ženou bývať.
Nebývalo sa im tam zle, len boli strašne chudobní. Nemali vôbec nič a Nodar ani nehľadal prácu. Len opakoval:
„Kam som sa pohol, čo som začal, nikdy sa mi nedarilo. Nemal som skrátka šťastie. Tak prečo by som sa namáhal zbytočne?“
Raz, keď im bolo najhoršie, stiahla žena prsteň a povedala:
„Tu máš moje veno. Nie je to obyčajný prsteň, ale čarovný. Keď ho položíš na zem, hneď bude na tom mieste stáť stôl. Keď prsteň položíš na stôl, prestrie sa vybranými lahôdkami. Len čo prsteň zložíš, bude upratané. A ako ho schováš do vrecka, zmizne aj stôl.“
Nodar sa zaradoval a hneď to vyskúšal. Od tých čias žili šťastne a mohli byť spokojní, nebyť toho, že sa Nodarovi zachcelo pozvať na návštevu kráľa. Žena sa pokúsila vyhovoriť mu jeho nápad:
„Nerob to! S týmto nie je žiadna sranda. Kráľa len tak niečím nezaujmeš. Dávaj radšej pozor, aby si neprišiel o prsteň!“
Nodar si však postavil hlavu a chcel presadiť svoje:
„Nech všetci vidia, že si môžeme dovoliť pohostiť aj kráľa.“
A naozaj sa vybral na hrad. Doniesol so sebou dary a ponížene poprosil:
„Poctite nás svojou návštevou, pán kráľ. Račte sa k nám namáhať na obed.“
Kráľ sa pohŕdavo uškrnul:
„Kto si a akú pochúťku mi môžeš ponúknuť? Ale dobre, keď tak veľmi prosíš, pošlem k tebe svojich radcov.“
Len čo sa Nodar odporúčal, zavolal kráľ radcov a prikázal im:
„Choďte sa na to k nemu pozrieť, či má naozaj niečo také zvláštne, alebo si zo mňa chce jednoducho urobiť blázna.“
Radcovia hneď nasadli na kone a uháňali k Nodarovej búde. Z toho, čo uvideli, veľmi nadšení neboli.
Nodar však obišiel s prsteňom ich kone, a hneď visel každému pri papuli vrece s obrokom a rezankou. Obišiel ich znovu a prázdne vrecia zmizli.
Potom položil prsteň na zem a objavil sa stôl. Položil prsteň na stôl a už sa tabuľa prehýbala pod jedlom a pitím. Jedli, pili z plného hrdla, ale stále prichádzali nové chody, jeden chutnejší ako druhý.
Kráľovi radcovia si div nevykrútili krky, ako chceli zistiť, odkiaľ sa to všetko berie. Nikde ani sluha, ani kuchár, a na stole hory najvybranejších pochúťok. A čo ešte len, keď sa ukázala dcéra Slnka! Mohli na nej oči nechať a takmer ani nevedeli, čo jedia. Takú krásavicu nikdy nevideli.
Nodar ich pohostil, až už viac nemohli, dal im ešte bohatú výslužku a prepustil ich.
Radcovia predstúpili pred kráľov trón a všetko podrobne vyrozprávali.
„Taká krásavica by sa hodila práve k vám, náš pane,“ nahovárali jeden cez druhého.
„Ako ju však získať, keď už má muža?“ radil sa s nimi kráľ.
„Ľahká pomoc,“ povedal najstarší. „Rozkážte mu, nech vám prinesie zlaté rúno, čo má Slnko na nebesiach. Pôjde preň a už sa nikdy nevráti. Jeho žena ovdovie a budete si ju môcť vziať.“
Kráľovi sa rada zapáčila a hneď kázal povolať Nodara.
„Prines mi zlaté rúno, čo má Slnko na nebesiach!“
Úbohý Nodar nemohol vládcovi odoprieť a zosmutnený sa vrátil domov. V slzách sa so všetkým zveril svojej manželke.
„Teraz je na plač neskoro,“ povedala dcéra Slnka. „Mal si si to rozmyslieť, keď som ťa varovala vopred. Nezostáva nič iné, ako aby si sa chystal na cestu.“
Rozlúčila sa s ním a dala mu list pre svojich príbuzných.
Šiel Nodar dlho, predlho, celý svet prešiel, prešiel všetky slnečné krajiny. Nakoniec zablúdil do miest, kde býva Slnko a Mesiac.
Slnko svietilo na nebeskej klenbe, doma bol len Mesiac. Nodar mu ukázal list a Mesiac hneď bežal za matkou:
„Prišiel nás navštíviť príbuzný. Slnko tu má zaťa!“
Slnečná matička sa zaradovala a pekne sa s Nodarom privítala. A hneď sa zaujímala, čo ho sem priviedlo. V besede ubehol celý deň a zrazu sa Mesiac začal starať:
„Čoskoro sa vráti Slnko. Lenže ty nevydržíš jeho žiar a zhoríš.“
Rýchlo Nodara premenil na ihlu a tú zapichol do stĺpa.
A Slnko už stálo vo dverách.
„Cítim človečinu,“ povedalo namiesto pozdravu.
„Prosím ťa, akú človečinu?“ nahneval sa naoko Mesiac. „Asi ju máš plný nos z toho, ako putuješ po nebi.“
Slnko sa upokojilo, ale Mesiac dodal:
„Keby tu bol tvoj zať, spálilo by si ho?“
„Pri mojich zlatých kučerách, toho nie,“ zaprisahalo sa Slnko. „Rado by spoznalo, čo je to za človeka.“
Mesiac vytiahol ihlu a hneď z nej bol zasa Nodar. Slnko ho srdečne privítalo a vyspytovalo sa, prečo prišiel.
„Kráľ mi chce odobrať tvoju dcéru. Započul, že tu máš zlaté rúno. Keď ho prinesiem, nechá mi ju, ak nie, popraví ma a s ňou sa ožení.“
„Nestaraj sa,“ mávlo rukou Slnko. „Nejako to urobíme. A teraz si choď oddýchnuť do môjho sadu.“
Bol to prenádherný sad. Na jedných stromoch dozrievalo ovocie, iné boli v plnom kvete, na ďalších začínali rašiť púčiky a z niektorých už opadávalo lístie.
„Posaď sa tamto do altánku. Hneď ti niekto prinesie jedlo.“
Nodar nemusel dlho čakať a už vlk priniesol stôl, za ním Ilia Hromovládca jedlo a pitie.
Nodar schmatol palicu a odviedol si vlka nabok:
„Pamätáš, ako som štyri roky pásol ovce a za celý ten čas som neprišiel ani o kopyto? A ty si na poslednú chvíľu jedno jahňa zadávil. Prečo si to urobil?“
A dal sa do vlka palicou, div že nešťastník dušu nevypustil.
Potom kývol na Iliu Hromovládcu:
„Spomínaš si, ako som mal medzi lánmi svojich bratov políčko? A ty si mi potĺkol všetko obilie. Prečo si to urobil?“
Aj Ilia Hromovládca dostal svoj diel. Potom Nodar pojedol, aby sa posilnil, vzal sekeru a zašiel do sadu. Podsekal tam všetky tie divokrásne stromy. Ani svojmu nepriateľovi by som neprial taký pohľad!
Slnko pribehlo a oborilo sa na Nodara:
„Prečo si to urobil?“
„Mal som malé políčko, a aj to mi Ilia potĺkol krupobitím. Všetko moje snaženie priviedol nazmar. Štyri roky som opatroval ovečky a vlk na poslednú chvíľu jednu zožral. Celá tá námaha bola preč. A teba som prosil, aby si nezapadalo, aby si chviľočku počkalo. Nevyhovelo si mi a moja práca prišla nazmar.“
Čo malo Slnko odpovedať? Radšej mu vydalo zlaté rúno a rozlúčilo sa s ním. Na cestu Nodarovi ešte povedalo:
„Vybav odo mňa vášmu kráľovi: Kiež by ťa zožrali tvoji radcovia, keď si ma nemohol nechať žiť v pokoji!“
Nodar pokrútil hlavou nad tým čudným odkazom a ponáhľal sa domov. Predstúpil pred kráľa, podal mu zlaté rúno a vybavil, čo mu Slnko odkázalo.
A hľa: len čo sa kráľ zlatého rúna dotkol, premenil sa na zajaca a jeho radcovia na vlkov. Tí sa vrhli na zajaca a roztrhali ho na tisíc kúskov.
A Nodar sa stal v tej krajine kráľom a panoval múdro a spravodlivo.