Pyšná veverička

Rozprávka o veveričke, ktorá zmúdrela. Vo vysokých horách ďaleko od ľudí, uprostred krásneho a čistého lesa, bola nádherná lúčka so studničkou s prameňovou vodou. Pri tej studničke na zelenej lúčke sa stretávali zvieratká z celého lesa, pretože tu pri studničke bolo vždy bezpečne. Zvieratká sem pribiehali nielen po vodu, ale aj preto, aby videli svojich lesných kamarátov, alebo keď potrebovali pomoc. Tu tiež zasadala zvieracia lesná rada a tá riešila dôležité veci zo zvieracieho života.
Raz tak sedia okolo studničky a riešia problémy lesa, keď zajac zastrihá ušami a všetci sa obrátia k vysokej jedli, kde práve pristála sojka. Celá vyľakaná, ako to sojky vedia, pišťala na ostatných: „To si píšte, to si píšte, že budú zlé časy! Ja som videla robotníkov so sekerami a mierili k lesu. To si píšte, to si píšte, bude zle!“ Všetky zvieratká zbystrili pozornosť. Zajačica pokojne a rozvážne povedala: „Nemusí to byť také zlé. Možno sa prišli do lesa len pozrieť. To ľudia robia.“ „To si píšte, budú rúbať, ja som to už videla, prídeme o domov, to si píšte, to si píšte,“ kričala sojka.
To sa už však znepokojila aj stará múdra sova a povedala: „Ja som to už raz zažila a je to možné. Bude lepšie, keď sa na chvíľu presťahujeme do vedľajšieho lesa, uvidíme.“
Múdra sova požiadala zvieratká, aby dali všetkým kamarátom na vedomie, čo sa deje, a hlavne nech nezabudnú na nikoho, aby pomohli starým opustiť les a ukryť sa do bezpečia. Na druhý deň sa všetky zvieratká začali sťahovať a volali po celom lese, že sa sťahujú. Všetci si pomáhali okrem jednej pyšnej a tvrdohlavej veveričky. Veverička totiž nikdy nikoho nebrala vážne, nikdy nikomu nechcela pomáhať, starala sa len o seba, stále sa nad niekoho povyšovala, a tak nemala žiadnych kamarátov. Ani tentoraz nechcela zvieratkám veriť a nemala chuť niekomu pomáhať. Zaliezla do svojho
domčeka a venovala sa svojej parádi. Popoludní, keď vyliezla zo svojho úkrytu, zavolala na všetky strany „ježko, ježuško“, ale nikto sa jej neozval. Bola sama.
Ubiehal deň a zrazu sa odniekiaľ, a to celkom blízko, ozval strašný hluk motorov, píl, mužských hlasov, lesom sa niesol strach. To ľudia prišli vyčistiť les od chorých stromov. Veverička to však nemohla vedieť a mala veľký strach.
„Keby som poslúchla ostatné zvieratká, nezostala by som tu sama a zachránila by som si život.“
Sova vo vedľajšom lese si začala robiť o veveričku starosti, a tak sa za ňou vybrala.
„Veveričko, veveruško.“ Nikto sa jej neozýval. Až po chvíli uvidela vystrašenú veveričku pod lístím. „Je ti niečo?“ spýtala sa ustarostená sova. „Nie, ale prosím ťa, odveď ma za ostatnými do vedľajšieho lesa,“ prosila veverička. Sova sa na ňu usmiala a povedala: „S podmienkou, že už nebudeš pyšná a tvrdohlavá.“ Veveruška súhlasila. O pár týždňov ľudia les opustili a zvieratká sa mohli vrátiť späť do svojich domčekov, ktoré museli opustiť. Veverička konečne pochopila, že sama nie je nič, že kamaráti a priatelia sú spoľahliví, a s pýchou sa navždy rozlúčila, pretože tá ju takmer stála život. Od tých čias je veverička milá a dobrá ku všetkým zvieratkám.