Pán Racek

Ako na svojom majetku sedel a ako bezohľadne hospodáril, až prvú ženu umoril, ale druhá ho v zdraví prežila a dobre sa mala

Neďaleko Plzne nad riekou Berounkou stoja na strmej skale zvyšky hradu Věžky. Keď tu sedel pán Racek ze Švamberka, nazývaný z Věžky, hrad dobre z jednej strany opevnil, z druhej ho chránila rieka. Pán Racek bol dobrý gazda a staral sa o svoj majetok. Patrili mu síce vtedy len dve dediny, ale chudobný pán to nebol. Poddaní museli obrábať jeho polia a včas odvádzať desiatky, inak bolo zle. Racek ze Švamberka bol človek prísny na seba i na iných. Zbytočne z komory nevydal ani žajdlík múky, ani libru masti. Mäso bývalo na jeho stole zriedka, on ho radšej odviezol do mesta a predal.
„Preto ešte od hladu nepomrieme, keď nejeme mäso,“ vravieval žene i čeľadi. „Chvála Bohu, u nás bolo kaše vždy dosť a v studni máme dobrú vodu.“ Jeho pani Máří bola chudá ako chmeľová žrď. Od jari do zimy pokašliavala, ale nikdy si neprilepšila na jedle. Tak im peňazí pribúdalo a pán Racek bol spokojný, robil nové plány.
„Po žatve kúpime zase nejaký dobytok a kus poľa. Už to mám dohodnuté,“ povedal pani Máří, keď zase raz počítal v truhlici peniaze.
„Urob, ako uznáš za dobré! Keď tu raz nebudem, všetkého užívaj v dobrom!“
„Čo to máš za čudné reči?“ hneval sa pán Racek. „Do hrobu Ťa ešte neukladám a kto vie, kto z nás tam pôjde prvý.“
Pani Máří usilovne priadla, ani chvíľku nepremárnila. Deti žiadne nemali, ale práce bolo stále dosť.
Od toho dňa si pán Racek viac všímal svoju ženu a zdalo sa mu, že sa akosi prepadá do seba a stráca. Jedného dňa ľahla a viac nevstala. Nepomohlo žiadne korenie, kašľala a kašľala, až sa umorila na smrť. Tak sa stal pán Racek vdovcom. A bol to vdovec ešte pekný. Sotva ženu pochoval, začal sa obzerať po inej, ktorá by mu priniesla bohaté veno. Vyberal a neprešiel ani rok, na hrádku mali novú paniu. Ofka bola mladšia a krajšia ako pani Máří, stále sa len smiala a spievala si. S pánom Rackom ju ten smiech ale čoskoro prešiel. Keď začal po žajdlíku odmeriavať varenie, dostala pani poriadny hnev.
„Ak mi chceš takto vyvádzať, vezmi si do kuchyne inú gazdinú! Ja som nevyrástla na žobráckej palici a bez venu som k Tebe na Věžku tiež neprišla. Buď tu budem gazdinou, alebo uvidíš!“
Pán Racek zostal ako obarený. Držal žajdlík múky dobrú chvíľu v ruke a nevedel, čo s ním urobiť. Márne pani Ofke vysvetľoval, že ju nechce na jej právach krátiť, ale že treba šetriť vo všetkom, aby sa mohli rozmnožiť ich spoločné statky. „Rob, ako rozumieš, pán Racek!“ povedala rozhodne pani Ofka. „Ak tu mám robiť len slúžku, hneď zajtra dám zapriahnuť koňa a naložiť svoje veci na voz. Vrátim sa k otcovi a Ty si tu vyvádzaj, ako vieš!“
Búrok a krikov bolo okolo toho habadej. Nakoniec pani Ofka nikam nešla, ale pán Racek už nenosil kľúče od komôr. Všetky si ich vzala a začala na Věžke hospodáriť. Nerobila to zle, a pritom neukrivdila ani sebe, ani čeľadi.
Čoskoro sa im narodili traja synovia, jeden krajší ako druhý. Pán Racek bol na nich hrdý, ale šťastný nebol. Akosi chradol a často sa s pani Ofkou hádali.
Až sa pán Racek vysťahoval zo spoločnej izby hore do starej komory, kde mal pokoj a nikto tam za ním nechodil. Oknom videl na rieku Berounku, ktorá tiekla dolu kľukatým korytom a pri povodni sa dvíhala, hučala a odnášala všetko, čo sa jej postavilo do cesty. Pri takej povodni išli raz v nedeľu ľudia pána Racka cez rieku na lodke, aby sa dostali do kostola. Veľká vlna sa do nich oprela a všetci sa utopili v rieke.
Od toho dňa bol pán Racek ešte zamĺknutejší a potom sa rozhodol, že svojich poddaných vyvedie z dyšinskej farnosti a postaví pre nich kostol neďaleko svojho hradu. Nejaký čas trvalo, kým mu to cirkevní páni povolili, ale potom prišli murári a kamenári a začali stavať kostol na česť svätej Márie Magdalény, na slávu prvej manželky pána Racka ze Švamberka. Keď sa to pani Ofka na dyšinskej fare dozvedela, prišla domov a bolo zle.
„A to máš toľko peňazí, pán manžel, že môžeš stavať aj kostol?“
„Prečo by som ho nestaval, keď sa ľuďom pomôže,“ bránil sa pán, „a naše meno tu zostane naveky.“
„A to sa pozrime, o mne sa nikde v tej nadácii nehovorí. Keby som bola ako úbohá pani Máří, dávno by som už bola bradou nahor a Ty by si priviedol našim synom macochu. Ja to tak nenechám, všetkým ľuďom poviem, aký si Ty vydarený pán!“ Pani Ofka búrila ako rieka Berounka pri povodni a hneď chcela od manžela, aby pri dobrej pamäti dal svoj majetok poctivo zapísať a rozdeliť medzi ňu a synov. „Dočkáš sa, pani Ofka! Aj tak ma tu už nič netešie a radšej by som ležal pod zeleným drnom, než stále počúval Tvoje hádky,“ nariekal a bránil sa, ale neubránil. „To si rob, ako chceš, najprv však urob svoju povinnosť.“
Pani mu nedala pokoja, kým neurobil v meste riadny závet, potom bol na Věžke konečne pokoj. Pán Racek chodil dohliadať na stavbu kostola a stále sa mu zdalo, že rastie pomaly.
„Však sa dočkáš!“ hnevala sa pani Ofka. „Radšej by si sa mal starať o polia a čeľaď. Stále som na všetko sama a Ty si chodíš len okolo kostola.“
„Už na nič nestačím,“ nariekal pán Racek. „Stále mám na pŕsiach takú ťarchu, akoby mi tam sedela nejaká mora.“
„To máš z tej starej komory!“ tvrdila mu žena. „Keď si sa tam sťahoval, varovala som Ťa. Čo si chcel, to máš. Ja sa bez Teba v spálni už zaobídem.“ Tú zimu strašne mrzlo, až strechy praskali a vietor prinášal nové záplavy snehu. Hrádok Věžka bol zaviaty až po strechu, rieka celá zamrzla. Pán Racek však stále spával v hornej komore, až jedného dňa dolu nezišiel. Pani čakala celé dopoludnie, potom poslala po neho slúžku, aby šiel na obed. Tá vybehla po schodoch ako lasička, klopala na dvere, nikto sa jej neozýval. Keď vzala za kľučku a otvorila, našla pána mŕtveho a stuhnutého na kosť.
Pani Ofka si trochu poplakala. Potom vzala všetko, čo jej patrilo, a sťahovala sa späť na rodnú tvrdzu. Synovia už dorástli a každý sa obzeral za nevestou. Preto ju tu na Věžke nebolo treba.
Nad riekou Berounkou dodnes lietajú biele čajky a máloktorý vie, že tu kedysi žil pán toho mena. Po viacnásobnom obliehaní bol hrad Věžka zbúraný, ale dosiaľ stoja jeho zvyšky na dvoch pahorkoch nad riekou. Neďaleko odtiaľ svietia do kraja múry kostola svätej Márie Magdalény, ale o pani Máří už nikto nevie. Na Věžke sú vraj ukryté v zemi aj poklady. Kto ich kope, ten vraj tretieho dňa zomrie, lebo každého ofúkne zlý zelený plamienok a nikomu niet pomoci.