Krakonošov dar

Majster Šidlo robil topánky, do tanca i do roboty

Dratvu mával ako struny, klince ako do koruny,

kožu ako z ocele, veru verte, priatelia,

každá topánka z jeho skladu bola ako zo zlata,

že v nej mohli na parádu králi i kniežatá

Ale pri všetkej zručnosti biedu mával v domácnosti

hlad bol jeho denný hosť, veď v roji topánok a koží,

chýbal mu jeden tovar a to bola zdvorilosť.

Hromy, blesky, hádky, kliatby boli pocta každodenná,

keby prišiel hoci kráľ, a tak stály hnev a krik

zahnal mu zákazníkov k iným ševcom, o dom ďalej.

U mňa bieda, inde pýcha, riekol majster raz potichu,

potom riekol nahnevaný: Hoj, to ševci v celom kraji

kúzla na mňa posielajú, aby do nich tisíc vrán.

Počkajte však, príštipkári, čary sa vám nepodaria,

na to stavím celý svet. Potom si vzal nový fráčik,

na palicu pár zhrňovačiek a išiel do hôr na výlet.

Keď sa vracal domov späť, usmieval sa pri vrátkach,

a keď prišiel do izby, usmieval sa ešte viac.

Za pár pekných zhrňovačiek, čarovné som dostal vrecúško,

len sa, žena, pozri, tuto mošnu čudnej moci,

daroval mi na pomoc Krakonoš, ten čarodej.

Na koho moja zloba padne, pomoci mu niet žiadnej,

nech je chudák alebo kráľ, komu poviem, deti milé,

len slovko nezdvorilé, bude v mošni pochované.

Deti v kúte počúvajú, sotva otca poznávajú,

inokedy bručí pri verpánku, od rána až do červánkov,

a teraz výska, poskakuje, s verpánkom div netancuje,

hoj, to iste marcipán, už je v mošni nasypaný.

A hneď s chuťou tisícerou o mošnu sa všetci derú,

vadí sa, rve sa bujná chasa, až im mošna v rukách praská.

Zahrmel majster Šidlo: „Aby do vás motovidlo,

všetkých vás tu, ako som otec, čertovi predám, cigánčatá“

A ako slová nezdvorilé, majstrovi z hrdla vyskočili,

šup, šup a milé deti padli mošni do zajatia.

Majster pozerá udivene, potom zlostne hovorí žene:

„Prečo len pozor nedáš na ne? aby ťa vzal myšiak“

A ako slová nezdvorilé, majstrovi z hrdla vyskočili,

šup, šup a milá žena, v mošni bola polapená.

„Som to lotor“ majster vzdychá, ale neskoro honí bycha,

šup, šup a mošna milá hneď aj jeho pohltila.

Padol majster na kolená, narieka a nahlas stená:

„Krakonoš, milostivý pane, nech sa so mnou zázrak stane,

nedaj nám zahynúť, s nevinnými detičkami.“

Tu počuj, kdesi zo zákutia hovorí hlas ako z rozprávky:

„S čarodejnou svojou mocou, ponáhľam sa ti na pomoc,

vylez, majstre, z mošny von. Ak však prehovoríš znova,

nezdvorilé len slová, navždy budeš polapený.“

Raz-dva je majster vonku, žena, deti okolo neho,

mošna visí na prístienku, ten tam je pán čarodej.

Majster Šidlo od tej doby, sa ani za dukát nerozhnevá,

z domu vyhnal hádky, výkriky, vľúdne víta zákazníkov.

Starí, mladí, zblízka, z diaľky. na topánky sa prúdom valia,

zlato prší zo všetkých strán. Majster nevie, čo je bieda,

holúbky denne jedáva, jeho deti - marcipán.

A keď predsa niekedy cíti na jazyku hromobitie,

usmeje sa ešte včas, obzrie sa po prístienku,

kde je mošna na výmenku a ďalej pokojne šije zas.