Škaredé káčatko 2

Na vidieku bolo tak krásne! Veď bolo leto! Žito žltlo, ovos sa zelenal, seno bolo v kopách na zelenej lúke a tam si vykračoval bocian na dlhých, červených nohách a čosi si žvatlal po egyptsky; tej reči sa naučil od svojej matky. Dookola lemovali polia a lúky veľké lesy a uprostred lesov boli hlboké jazerá.
Na vidieku bolo naozaj krásne! Uprostred slnečnej záplavy sa rozprestieral veľký panský dvor s hlbokými priekopami naokolo, na ktorých brehoch, od múru až k vode, rástol lopúch tak vysoký, že pod najvyššími listami mohli stáť malé deti vzpriamene. Rástol tak divoko, že tu bolo ako v najhustejšom lese.
A tu práve sedela kačica na vajciach, aby sa vyliahli káčatká. Ale už bola nevrlá, že to tak dlho trvá a že ju len zriedka niekto navštívi. Ostatné kačice radšej plávali v stružkách, než aby pribehli posadiť sa pod lopúch a pohovoriť si s ňou.
Konečne pukalo vajce za vajcom. „Pip! Pip!“ bolo počuť a všetky žĺtky ožili a vystrkovali hlavičky.
„Tak! Tak!“ nabádala kačica, aby si pospiechali, a tie sa naozaj ponáhľali, čo vládali, a potom sa obzerali na všetky strany pod zelenými listami. Matka ich nechala, nech sa obzerajú, veď zeleň je zdravá očiam.
„Aký je ten svet veľký!“ vraveli mláďatá, lebo mali teraz oveľa viac miesta, než kým boli vo vajciach.
„Čože si myslíte, že je toto celý svet?“ poúčala ich matka. „Ten siaha ďaleko na druhú stranu záhrady, až k farským poliam! Ale ja som tam ešte nikdy nebola. ..... Tak, teraz ste už snáď pohromade!“
Kačica vstala. „Ale nie, ešte nie, to najväčšie vajce ešte leží. Ako dlho to ešte potrvá? Už toho mám naozaj dosť!“
A posadila sa znova.
„Ako sa darí?“ pýtala sa stará kačica, ktorá práve prišla na návštevu.
„S tým posledným vajcom to trvá príliš dlho,“ odvetila naša kačica, „ani za nič sa nechce prekľuvať! Ale pozri sa na ostatné! Sú to najmilšie káčatká, aké som kedy videla! Všetky sa podobajú na svojho otca. Ten šelma ma ani nepríde navštíviť!“
„Počkaj, pozriem sa na to vajce, ktoré sa nechce prekľuvať!“ povedala stará kačica. „Musíš si byť istá, či to nie je morčacie vajce! Aj mňa raz tak oklamali a ja som potom mala veľa strachu a starostí s mláďatami, lebo sa boja vody, aby si vedela! Nemohla som ich ani vysedieť, nech som im pomáhala akokoľvek.
„Počkaj, pozriem sa! No iste, je to morčacie vajce. Nechaj ho ležať a uč ostatné deti plávať!“
„Ešte len chvíľku posedím!“ namietla kačica. „Keď som to vydržala tak dlho, na chvíľke mi nezáleží!“
„Rob, ako chceš!“ povedala stará kačica a odišla.
Konečne veľké vajce puklo. „Pip! Pip!“ volalo mláďa, prekľuvujúc sa.
Bolo veľké a škaredé. Kačica sa naň pozrela a povedala:
„To je nesmierne veľké kura! Žiadne z ostatných takto nevyzerá! Snáď to nie je mladá morka? No, hneď sa presvedčíme! Musí do vody, aj keby som ho tam mala sama strčiť!“
Nasledujúceho dňa bolo prekrásne počasie; slnko žiarilo na všetky zelené trsy štiavu. Matka kačica išla s celou rodinou k stružke. Plesk! skočila do vody. „Tak, tak!“ vravela a káčatko za káčatkom sa tam zvalilo, ponorilo hlavu do vody, ale hneď sa vynorilo a krásne plávalo. Nožičky sa samy pohybovali a už tu boli všetky káčatká, aj to škaredé, sivé mláďa plávalo s nimi.
„Nie, to iste nie je morka!“ hovorila si kačica. „Hľaďte, ako pekne pohybuje nohami, ako sa drží vzpriamene! To je moje vlastné mláďa! Zresta je celkom aj pekné, keď sa naň poriadne pozrieš. Tak! Tak! ..... len so mnou plávajte, ja Vás zavediem do sveta a predstavím Vás na dvore kačiciam. Ale držte sa stále nablízku pri mne, aby Vás niekto nepošliapal, a majte sa na pozore pred mačkou!“
A vošli spoločne na kačací dvor. Bol tam strašlivý rámus, lebo sa tu dve rodiny ťahali o úhorie hlavu, a potom ju dostala mačka.
„Hľaďte, ako je to na svete!“ povedala matka kačica a chňapala zobákom, lebo by bola tiež rada dostala úhorie hlavu. „Postavte sa pekne na nohy! Hľaďte si pospiechať a skloňte krk pred tamtou starou kačicou! Ona je najurodzenejšia zo všetkých, lebo v jej žilách koluje španielska krv, preto je ťažkopádna, a ako vidíte, má okolo nohy červenú stužku. To je nesmierne krásne a je to najvyššie vyznamenanie, akého sa môže kačici dostať; znamená to, že sa nemá stratiť a že ju majú poznať zvieratá aj ľudia! ..... Tak! Tak! ..... Pospešte si a netočte nohy dovnútra. Dobre vychované káčatko roztvára nohy poriadne od seba, ako to robia otec a matka! Hľaďte, takto! Teraz skloňte krk a povedzte: ‚Tak!‘“ Káčatká urobili:
„Tak!“ Ostatné kačice naokolo sa na ne pozerali a hovorili celkom nahlas:
„Hľaďte! Teraz sa nám tu ešte nasadí tá čeľaď; akoby nás tu už nebolo dosť. A fuj, ako vyzerá tamto káčatko! To medzi sebou nestrpíme!“
A hneď priletela jedna kačica a klepla káčatko do šije.
„Nechaj ho!“ volala matka, „veď nikomu neubližuje!“
„Ale je príliš veľké a čudné!“ namietala kačica, ktorá ho klepla, „a preto ho budeme klovať!“
„Tá matka má pekné deti!“ povedala stará kačica so stužkou okolo nohy. „Všetky sú pekné okrem toho jedného, ktoré sa nepodarilo. Prala by som si, aby to káčatko znovu vysedela!“
„To nejde, Vaša Milosť!“ namietala matka kačica. „Ono síce nie je pekné, ale je veľmi dobré a pláva práve tak krásne ako ostatné, ba povedala by som skoro, že ešte lepšie. Dúfam, že z tej podoby vyrastie alebo sa časom zmenší. Ležalo príliš dlho vo vajci, a preto nemá peknú postavu!“
Poškubala káčatko trochu na krku a potom ho pekne hladila.
„Ostatne je to kačer,“ dodala, „a tak na tom toľko nezáleží! Myslím, že pekne zosilnie, a potom sa už prebije svetom!“
„Ostatné káčatká sú milé!“ povedala stará. „Len si tu počínajte ako doma, a ak nájdete úhorie hlavu, prineste mi ju!“
A káčatká si počínali ako doma.
Ale úbohé káčatko, ktoré sa naposledy vyliahlo z vajca a vyzeralo tak odporne, zakúsilo veľa; ostatné kačice, ba aj husi ho klovali, dráždili a posmievali sa mu.
„Je príliš veľké!“ vraveli všetky, a moriak, ktorý sa narodil s ostrohami, a preto sa domýšľal, že je cisárom, nadul sa ako loď s plnými plachtami, pribehol až ku káčatku a zahučal, až mu celá hlava očervenela.
Úbohé káčatko nevedelo ani, kde sa má postaviť alebo kam ísť, a bolo nesmierne zarmútené, že je také škaredé a že je na posmech celému kačaciemu dvoru.
Tak to išlo prvý deň a potom to bolo horšie a horšie. Úbohé káčatko prenasledoval kdekto, ba aj jeho súrodenci boli naň veľmi zlí a vraveli stále:
„Keby Ťa tak chcela mačka zahryznúť, ty obluda škaredá!“
Aj matka vravela:
„Kiežby si bolo radšej ďaleko odtiaľto!“
A kačice ho štípali a sliepky klovali a slúžka, ktorá kŕmila hydinu, ho kopla.
Vtedy sa dalo na útek a preletelo plot. Vtáčatá v húštine vyplašene vzlietli.
To je tým, že som také škaredé, pomyslelo si káčatko, a zavrelo oči, ale utekalo ďalej. Potom pribehlo až k veľkému močiaru, kde bývali divé kačice. Tam ležalo celú noc, tak bolo unavené a zarmútené.
Ráno vzlietli divé kačice a zbadali novú družku.
„Odkiaľže si?“ pýtali sa a káčatko sa otáčalo na všetky strany a zdravilo, ako vedelo.
„Ty si naozaj odporné,“ vraveli divé kačice, „ale to je nám jedno, len keby si sa nepriženilo do našej rodiny!“
Úbožiatku ani nenapadlo myslieť na sobáš, len keď smelo ležať v trstine a napiť sa občas blatovej vody.
Tu ležalo celé dva dni, až sem prišli dve divé husi, či vlastne dvaja gunári, pretože to boli samce. Nebolo to tak dávno, čo sa vyliahli z vajec, a preto boli trochu zbrklí.
„Počúvaj, priateľ,“ povedali, „si taký škaredý, že Ťa môžeme mať radi. Chceš letieť s nami a stať sa sťahovavým vtákom? Tu nablízku v susednej bažine je niekoľko pekných, milých húsat, samé slečinky, a hovoria: ‚Hej ..... há, hej ..... há!‘ Tam by si mohol urobiť šťastie, aj keby si bol akokoľvek odporný!“
„Pif! Paf!“ ozvalo sa naraz a obaja divokí gunári spadli mŕtvi do trstiny, až sa voda sfarbila krvou. „Pif, paf!“ ozvalo sa opäť a celé kŕdle divých hus vyleteli z trstiny. Potom to zapraskalo tretí raz.
Bol veľký hon. Lovci ležali okolo močiara, ba niektorí sedeli hore vo vetvách stromov, ktoré rástli ďaleko nad trstinou. Modrý dym sa vznášal ako mraky medzi tmavými stromami a povaloval sa ďaleko nad vodou.
Do bažiny pribehli poľovnícke psy. Rup, rup! lámala sa trstina a ohýbala sa na všetky strany. Ako sa zľaklo úbohé káčatko! Otáčalo hlavu, aby ju strčilo pod krídlo, ale vtom stál pred ním strašlivý, veľký pes. Jazyk mu visel ďaleko z papule a oči mu hrozne iskrili. Dotkol sa papuľou káčatka, vycenil ostré zuby ..... a plesk! Vracal sa opäť, bez toho, aby mu ublížil.
„Vďaka Bohu,“ vzdychlo káčatko, „som také škaredé, že ma ani pes nechce zahryznúť!“
A ležalo celkom ticho, zatiaľ čo broky svišťali trstinou a búchala rana za ranou.
Až neskoro popoludní nastalo ticho, ale úbohé mláďa si ešte netrúfalo vstať; čakalo niekoľko hodín, kým sa obzrelo, a potom uháňalo z bažiny, ako len vedelo. Bežalo cez polia a lúky, hoci bola víchrica, že sa len ťažko mohlo drať dopredu.
K večeru pribehlo k malej chalupke. Tá bola taká biedna, že ani sama nevedela, na ktorú stranu má padnúť, a len preto zostala stáť. Víchrica svišťala okolo káčatka tak prudko, že sa muselo posadiť, aby to vydržalo.
A bolo horšie a horšie. Vtedy si káčatko všimlo, že sa dvere chalupy vyšmykli z jednej veraje a viseli tak šikmo, že bolo vidieť škárou dovnútra izby. Káčatko sa tam pozrelo.
Bývala tam stará žena so svojím kocúrom a sliepkou. Kocúr, ktorého nazývala synáčikom, vedel ježiť chrbát a priasť, ba aj iskry z neho sršali, keď si ho hladil proti srsti. Sliepka mala celkom malé, krátke nohy, preto jej hovorili Krátkonôžka; znášala dobré vajíčka a stará žena ju mala rada ako svoje vlastné dieťa.
Ráno hneď zbadali cudzie káčatko a kocúr začal priasť a sliepka kvokať.
„Čože je to!“ povedala žena, obzerajúc sa naokolo; ale pretože zle videla, myslela si, že káčatko je tučná kačica, ktorá sa zatúlala.
Vzala teda káčatko na tri týždne na skúšku, ale káčatko žiadne vajce neznieslo.
Kocúr bol pánom v dome a sliepka bola paňou a obaja vždy hovorili:
„My a svet!“, lebo sa domnievali, že sú polovicou sveta, a k tomu ešte tou lepšou polovicou.
Káčatko si myslelo, že môže mať tiež svoj názor, ale sliepka to nestrpela.
„Vieš znášať vajcia?“ pýtala sa.
„Nie!“
„Tak teda pekne drž jazyk za zubami!“
„Vieš ježiť chrbát, priasť a sršať iskrami?“
„Nie!“
„Tak si nechaj svoj názor pre seba, keď hovoria rozumní tvorovia!“
Káčatko sedelo v kúte a bolo mu smutno pri srdci a vtedy si spomenulo na čerstvý vzduch a slnečné svetlo. A prepadla ho taká zvláštna túžba plávať po vode, že napokon nemohlo odolať a povedalo to sliepke.
„Čo Ťa napadá?“ zvolala. „Nemáš nič na práci, a preto Ťa napadajú takéto hlúposti! Znášaj vajcia alebo priadz, potom Ťa to prejde!“
„Ale predsa je také krásne plávať po vode,“ povedalo káčatko, „je také rozkošné strkať hlavu pod vodu a ponárať sa ku dnu!“
„No, to je asi nesmierna rozkoš!“ zvolala sliepka. „Zrejme si sa zbláznilo! Spýtaj sa kocúra, ten je najmúdrejší zo všetkých zvierat, aké poznám, či by sa mu páčilo plávať po vode alebo sa dokonca ponárať. O sebe ani nehovorím. ..... Spýtaj sa našej vrchnosti, starej ženy, nikto na svete nie je múdrejší ako ona! Myslíš, že by mala chuť plávať a strkať hlavu pod vodu?“
„Vy mi nerozumiete!“ namietlo káčatko.
„No, keď my Ti nerozumieme, kto Ti má rozumieť! Ty chceš byť naozaj vždy múdrejšie než starý kocúr a stará žena, o sebe ani nehovorím! Len nebuď detinské a ďakuj Stvoriteľovi za všetko dobré, čo sme Ti preukázali! Veď si sa dostalo do teplej izby a si v spoločnosti, od ktorej sa môžeš niečomu naučiť! Ale si blázon a nie je príjemné stýkať sa s Tebou! To mi ver! Ja s Tebou zmýšľam dobre a hovorím Ti nemilú pravdu do očí, podľa toho sa poznávajú praví priatelia. Len hľaď, aby si znášalo vajcia a naučilo sa priasť alebo sršať iskry!“
„Myslím, že pôjdem predsa do širokého sveta!“ namietlo káčatko.
„Tak teda choď!“ odsekla sliepka.
A káčatko išlo. Plávalo po vode, potápalo sa, ale všetky zvieratá ním pohŕdali pre jeho škaredosť.
..... Nastávala jeseň. Lístie v lesoch žltlo a vietor ho odnášal, až tancovalo dookola a vo výškach sa vzduch ochladzoval. Mraky obťažkané snehovými vločkami viseli na nebi a na medzi stál havran, ktorý krákal od zimy.
Aj človeku bolo poriadne chladno, už pri samom pomyslení na tú zimu; a úbohému káčatku sa nedarilo nijako dobre.
Jedného večera, keď slnko zasa tak prekrásne zapadalo, vyletel z krovia celý kŕdeľ krásnych, veľkých vtákov, aké naše káčatko ešte nikdy nevidelo. Boli žiarivo bieli a mali dlhé štíhle krky. Boli to labute. Vydávali nesmierne zvláštne zvuky, rozprestreli svoje nádherné, dlhé krídla a odlietali z chladných končín do teplých krajín, k širokému moru. Vzlietli tak vysoko, že z toho bolo škaredému káčatku až čudno pri srdci. Otáčalo sa vo vode dookola, naťahovalo krk vysoko do vzduchu za nimi a vydávalo také hlasné a zvláštne skreky, že mu bolo samému z toho úzko.
Ó, nemohlo zabudnúť na tých krásnych, šťastných vtákov! A keď ich už nedovidelo, ponorilo sa až ku dnu, a keď sa opäť vynorilo, bolo ako bez zmyslov. Nevedelo ani, ako sa tí vtáci volajú, ani kam letia, ale predsa po nich túžilo tak ako ešte po nikom inom. Nezávidelo im však, veď ako by ich len mohlo napadnúť zatúžiť po takej kráse! Bolo by rado, keby ich len kačice trpeli medzi sebou. ..... Úbohé, škaredé zviera!
A nastala zima, veľmi studená zima. Káčatko muselo stále plávať po vode, aby celkom nezamrzlo. Ale každej noci sa otvor, v ktorom plávalo, zmenšoval a zmenšoval; mrzlo, až ľadová vrstva praskala. Káčatko muselo neustále hýbať nohami, aby voda celkom nezamrzla, ale napokon sa unavilo, zostalo celkom ticho ležať a zamrzlo tak pevne v ľade.
Včasráno išiel tadiaľ sedliak. Keď zbadal káčatko, zišiel k nemu, rozbil drevákom ľad na kusy a doniesol polozamrznuté zvieratko svojej žene; tam opäť prišlo k sebe.
Deti sa s ním chceli hrať, ale káčatko sa domnievalo, že mu chcú ublížiť, a zo strachu vzlietlo rovno do misy s mliekom, až sa mlieko rozlialo po podlahe. Žena kričala a spínala ruky. A vletelo káčatko do džbera s maslom, potom do kade s múkou a zase hore.
No, to vyzeralo! Žena kričala a mávala po ňom pohrabáčom a deti utekali za ním, kričali a váľali sa od smiechu. Ešte že boli dvere otvorené. Nimi vyletelo káčatko von do krovia a rovno do čerstvo napadaného snehu. Tam ležalo ako v poslednom ťahu. .....
Ale bolo by príliš smutné rozprávať o všetkej biede a utrpení, ktoré muselo znášať v tej krutej zime. Ležalo na močiari medzi trstinou, keď slnko opäť začalo teplo hriať. Škovránky spievali ..... nastávala krásna jar.
Vtom náhle rozprestrelo káčatko svoje krídla, ktoré zašumeli mohutnejšie než predtým a unášali ho rýchlo vpred. A kým sa nazdalo, ocitlo sa vo veľkej záhrade, kde kvitli jablone, kde voňal orgován a skláňal sa dlhými, zelenými ratolesťami až k potôčiku, ktorý tiekol záhradou. Ó, tu bolo veľmi krásne, veru ako na jar!
A práve pred naším káčatkom sa vynorili z húštiny tri krásne, biele labute! Načechrali si krídla a plávali veľmi ľahko po vode. Káčatko ich poznalo a zmocnil sa ho opäť zvláštny smútok.
„Poletím k Vám, kráľovské vtáky, a Vy ma zobnete, pretože som také škaredé a že si trúfam priblížiť sa k Vám. Ale to je už jedno! Bude lepšie, keď ma zabijú, než aby ma štípali kačice, klovali sliepky, kopala dievka z hydinárne a než toľko trpieť zimou!“
Vyletelo na vodu a zamierilo priamo k nádherným labutiam. Labute ho zbadali a plávali k nemu s načechraným perím.
„Tak ma len zabite!“ povedalo úbohé zviera, a sklonivši hlavu k vodnej hladine, očakávalo smrť.
Ale čo zbadalo v čírej vode? Zbadalo v nej svoj vlastný obraz. Ale to už nebol ten nemotorný, temne sivý vták, škaredý a odporný, bola to krásna labuť sama.
Nezáleží na tom, že sme sa narodili na kačacom dvore, len keď sme z labutieho vajca!
Pocítilo nesmiernu radosť nad všetkou biedou a ťažkosťami, ktoré muselo prežiť; teraz až chápalo svoje šťastie, všetku krásu, ktorá bola jeho údelom.
A veľké labute plávali okolo neho a hladili ho zobákmi.
Do záhrady vošlo niekoľko malých detí, ktoré hádzali do vody chlieb a zrno; najmenšie zvolalo:
„Táto je nová!“ A ostatné deti jasali spolu:
„Áno, tá priletela!“ Tleskali rukami a tancovali dookola, bežali po otca a matku. Hádzali chlieb a kusy koláča do vody a všetky vraveli:
„Tá nová je najkrajšia! Taká mladá a taká krásna!“ A staré labute sa pred ňou klaňali. To ju privádzalo do rozpakov, a strkala hlavu pod krídla. Bola veľmi šťastná, ale vôbec nie pyšná, lebo dobré srdce nikdy nespyšnie. Myslela na to, ako ju prenasledovali a vysmievali sa jej, a teraz počula všetkých tvrdiť, že je najkrajšia zo všetkých krásnych vtákov. A orgován sa k nej skláňal vetvami až do vody a slnko žiarilo tak teplo a krásne a ona si čechrala perie, štíhly krk sa dvíhal a srdce jasalo:
„O takom veľkom šťastí sa mi ani nesnívalo, keď som bola škaredým káčatkom!“