Verný Ján

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden starý kráľ a ten ležal na smrť chorý. Sám vedel, že už z lôžka nevstane, preto si dal zavolať svojho verného Jána. Bol to jeho najmilší sluha, ktorý mu po celý život verne slúžil. Keď Ján prišiel, vraví mu kráľ:
„Môj najvernejší Ján, cítim, že sa moja hodinka blíži, a mám už len starosť o syna. Taký mladík si často ešte nevie rady. Sľúb mi, že ho budeš učiť všetko potrebné a budeš sa oňho starať namiesto mňa. Inak by som nemohol pokojne zavrieť oči.“
Verný Ján odpovedal:
„Neopustím ho a budem mu verne slúžiť, aj keby ma to život stálo.“
Starý kráľ si vydýchol:
„Teraz môžem pokojne umrieť,“ a pokračoval:
„Po mojej smrti ho prevedieš po celom zámku, ukážeš mu všetky komnaty, siene, komory a pivnice i všetky poklady, ktoré sú tam uložené. Len tú poslednú komnatu na konci dlhej chodby mu neotváraj. Je v nej ukrytá podobizeň princeznej zo Zlatej Ulity. Keby tú sochu uzrel, hneď sa do nej tak zamiluje, že padne do mdlôb a potom sa pre ňu dostane do veľkých nebezpečenstiev. Pred tým ho uchráň.“
Verný Ján mu to podaním ruky znova sľúbil, kráľ ticho zložil hlavu na vankúšik a skonal.
Keď ho pochovali, povedal verný Ján mladému kráľovi, čo sľúbil jeho otcovi na smrteľnej posteli, a že to do bodky splní.
„Budem ti verný, ako som bol jemu, aj keby ma to život stálo.“
Čas smútku uplynul a verný Ján povedal kráľovi:
„Už je načase, aby si si poprezeral svoje dedičstvo. Poď, ukážem ti celý zámok.“ A prevádzal ho po celom zámku dookola, od pivníc až po strechu, a ukazoval mu všetky poklady a nádherné komnaty, len jednu komnatu neotvoril, zakaždým tie dvere minul. Lenže mladý kráľ si to všimol a opýtal sa:
„Prečo mi tie dvere neotvoríš?“
„Nesmiem, naľakal by si sa,“ odpovedal Ján.
Ale kráľ trval na svojom:
„Videl som celý zámok, chcem tiež vedieť, čo je tu,“ a chcel dvere vylomiť. Verný Ján ho zadržal a povedal:
„Nechaj to. Sľúbil som tvojmu otcovi v poslednej hodinke, že ti neukážem, čo je v tej komnate. Mohlo by z toho vzísť veľké nešťastie tebe aj mne.“
„Ach nie,“ odpovedal mladý kráľ, „ak ma do tej komnaty nepustíš, zabije ma to: vo dne v noci mi to nedá pokoj, kým sa tam nepozriem. Nepohnem sa ti z miesta, kým neodomkneš.“
Verný Ján videl, že nič nepochodí, vzdychol si a s ťažkým srdcom vybral z veľkého zväzku kľúčov ten od komnaty. Keď dvere otvoril, vošiel tam prvý. Dúfal, že podobizeň zakryje, skôr než ju kráľ uvidí. Ale čo po tom, kráľ sa postavil na špičky a pozrel sa Jánovi cez plece, a socha stála priamo oproti dverám. Zlatom a drahokamami celá len horela, až oči prechádzali. Bola taká majstrovsky urobená, že vyzerala ako živá, len prehovoriť, a každému, kto sa na ňu pozrel, sa zdalo, že pannu takú milú a krásnu nenájde, aj keby prešiel celý svet. A keď teraz mladý kráľ uzrel tú spanilú tvár, padol v mdlobách na zem. Verný Ján ho zodvihol, odniesol ho na lôžko a bol celý ustarostený:
„Už sa stalo, nešťastie je hotové. Boh suď, k čomu to povedie!“ Potom ho kriesil vínom a kráľ prišiel k sebe a prehovoril:
„Ach, kto je tá krásna panna?“
„To je princezná zo Zlatej Ulity,“ odpovedal verný Ján.
A kráľ pokračoval:
„Od tejto chvíle mi nikdy nezíde z mysle. Túžim po nej toľko, že sa to nedá vypovedať, aj keby o tom hovorilo všetko, čo má na svete jazyk, a ešte lístie na stromoch a tráva na lúkach. Taká nevýslovná je moja láska k nej. Život nasadím, aby som ju získal, a ty mi pomôžeš, veď si môj najvernejší.“
Verný sluha sa dlho rozmýšľal, ako na to. Vedel, že je veľmi ťažké dostať sa vôbec až k princeznej. Napokon na niečo prišiel a povedal kráľovi:
„Princezná má okolo seba všetko zo zlata, stoly, stoličky, misy, poháre, šálky, jednoducho všetko, čo sa v domácnosti používa. Tebe leží v pokladnici päť ton zlata. Daj jednu našim zlatníkom, nech zo zlata zhotovia rozmanité nádoby a náčinie, rozličné vtáky a nevídané zvieratá, to sa jej bude páčiť. S tým sa potom za ňou vyberieme a skúsime, či nám bude šťastie priať.“
Kráľ dal povolať všetkých zlatníkov, prikázal im pracovať vo dne v noci, a oni mu zhotovili veci prekrásne. Verný Ján dal všetku tú nádheru naložiť na loď. Potom sa obaja, kráľ aj Ján, prezliekli za kupcov, aby ich nikto nespoznal, a vyplávali na more. Tak plávali a plávali deň za dňom, až konečne doplávali k mestu, v ktorom bývala princezná zo Zlatej Ulity.
Kráľ mal zostať na lodi a čakať, kým sa Ján vráti z kráľovského zámku. Ján mu povedal:
„Možno princeznú privediem hneď so sebou, preto dohliadni, aby bolo všetko v poriadku. Zlaté nádoby a sošky daj pekne porozstavovať a celú loď vyzdobiť.“
Potom si z toho zlatníckeho tovaru vybral všeličo na ukážku, zviazal to do uzlíka, vystúpil na breh a zamieril rovno na zámok.
Na nádvorí tam stála pri studni pekná dievčina a čerpala z nej vodu dvoma zlatými vedrami. Keď chcela vodu odniesť a obrátila sa, uvidela cudzieho muža a opýtala sa, kto je.
„Som kupec,“ odpovedal, „tu je môj tovar.“ A hneď rozviazal uzlík, aby sa pozrela.
„Ale, to sú pekné veci,“ zvolala dievčina, postavila vedrá a kúsok po kúsku si ich prezerala. „Toto musí vidieť naša princezná. Veci zo zlata, to je jej radosť. Isto vám to všetko odkúpi.“ Bola to princezniná komorná a hneď ho vzala so sebou do zámku. Princezná si jeho tovar s potešením poprezerala a povedala:
„Prekrásna práca! Všetko to od teba kúpim.“
Ale verný Ján odpovedal:
„Ja som len sluha bohatého kupca. Čo mám so sebou, nie je nič oproti tomu, čo má môj pán na lodi. Tam sa uvidí to najumelejšie a najvzácnejšie, čo kedy bolo zo zlata vyhotovené.“
Princezná chcela, aby jej to všetko prinesli ukázať, ale Ján pokrútil hlavou:
„To by nám trvalo niekoľko dní, tých vecí je plná loď a zabrali by niekoľko siení, na to u vás v zámku nie je miesto.“ Tak obratne hovoril, a princezná bola čoraz zvedavejšia a žiadostivejšia, až nakoniec povedala:
„Doveď ma k lodi, pôjdem sa sama pozrieť, aké tam máte poklady.“
Verný Ján ju s radosťou odprevadil k lodi a mladému kráľovi sa srdce div nerozskočilo, keď ju uzrel, pretože bola ešte oveľa krajšia ako na tej podobizni. Kráľ ju pozval na loď a zaviedol ju dovnútra. Verný Ján však zostal pri kormidelníkovi a prikázal odraziť loď od brehu:
„Napnite všetky plachty, nech letí ako na krídlach.“
Kráľ zatiaľ ukazoval princeznej svoj zlatý tovar, každý druh zvlášť, misy, poháre, nádoby, šálky, vtáky, lesnú zver i nevídané rozprávkové obludy. Pritom míňala hodina za hodinou a princezná si v tej radosti ani nevšimla, že loď pláva. Poprezerala si všetko do posledného kúska, poďakovala kupcovi a chcela ísť domov. Ale keď prišla k palubnému zábradliu, videla, že loď je už ďaleko od brehu na šírom mori a pláva plnými plachtami s vetrom o preteky.
„Ach,“ vykríkla zdesene, „oklamali ste ma, uniesli, padla som do rúk lstivého kupca! Radšej by som umrela.“
Ale kráľ ju vzal za ruku a prehovoril k nej:
„Nie som kupec, som kráľ a nemenej urodzený ako ty. A že som použil túto lesť, to mi odpusť, uniesol som ťa len z preveľkej lásky. Keď som prvýkrát uzrel tvoju podobizeň, padol som ako bleskom omráčený.“
Princezná zo Zlatej Ulity sa upokojila. Čoskoro si kráľa obľúbila a nakoniec rada privolila stať sa jeho manželkou.
Tak plávali a plávali, ani dni nepočítali. Verný Ján sedával na prove a vyzeral, kedy sa už objaví ich krajina. Raz začul nad hlavou krákanie a uvidel, ako k lodi priletujú traja havrani. Spustili sa na ráhno, aby si odpočinuli, a Ján počúval, čo si hovoria, pretože rozumel ich reči. Jeden zvolal:
„Krá, krá, tak už si ju vezie, tú svoju princeznú zo Zlatej Ulity.“
„Krá, krá,“ odpovedal druhý, „ešte ju nemá.“
„Akože ju nemá,“ zakrákal tretí, „veď sedí pri ňom na lodi.“
Tu sa ozval zase prvý havran:
„Čo mu to pomôže! Až pristanú, pribehne k nemu ryšiak. Kráľ sa bude chcieť naň vyšvihnúť, a len čo naň sadne, kôň vyrazí cvalom, naraz sa vznesie do povetria a kráľ sa už nikdy s nevestou nestretne.“
Druhý havran sa opýtal:
„A zachrániť sa nemôže?“
„Môže. Keď na ryšiaka sadne niekto iný, keď vytiahne pištoľ, ktorá je v puzdre pri sedle, a koňa zastrelí, bude kráľ zachránený. Lenže kto to len vie! A kto sa dozvie a jemu povie, ten od päty až po kolená skamenie.“
Druhý havran vraví:
„Ja viem ešte viac. Aj keď niekto koňa zabije, tí dvaja sa predsa len nedostanú k sebe. Až spolu prídu na zámok, bude tam na krištáľovej miske nachystaná svadobná košeľa, ktorá vyzerá ako utkaná zo zlata a zo striebra, ale je samá síra a smola. Ak ju kráľ oblečie, spáli ho až na kosť.“
„A zachrániť sa nemôže?“ vraví tretí.
„Môže,“ odpovedal druhý. „Keď niekto rukou v rukavici vezme tú košeľu a hodí ju do ohňa, aby zhorela, bude mladý kráľ zachránený. Ale čo je to platné! Kto sa to dozvie a jemu povie, ten do polovice tela skamenie, od kolien až k srdcu.“
A tretí havran vraví:
„Ja viem ešte viac. Aj keď tá svadobná košeľa zhorí, mladý kráľ svoju nevestu predsa nedostane. Až sa na svadbe začne tancovať a mladá kráľovná pôjde do kola, naraz zblednie a skolabuje ako mŕtva. Aby nezomrela, musel by ju niekto zodvihnúť, rozšnurovať a vysať jej z hrude priamo pri srdci tri kvapky krvi a vypľuť ich. Ale kto to zistí a prezradí, ten skamenie celý, od päty až po hlavu.“
Keď si to havrani dopovedali, leteli ďalej. Ale verný Ján bol odvtedy mlčanlivý a smutný. Ak svojmu pánovi zamlčí, čo sa dozvedel, nevyhne sa kráľ nešťastiu. Ak mu o tom povie, príde sám o život. Napokon si povedal:
„Svojho pána zachránim za každú cenu, aj keby som mal pritom zahynúť.“
Keď potom doplávali a pristáli, stalo sa, ako havran predpovedal: pribehol nádherný ryšiak a rovno ku kráľovi.
„Ako na zavolanie,“ vraví kráľ, „ten ma ponesie do zámku,“ a chcel naň vsadnúť. Ale verný Ján ho predišiel, rýchlo sa vyšvihol do sedla, vytiahol z puzdra pištoľ a ryšiaka zastrelil. Ostatní kráľovi sluhovia, ktorí verného Jána nemali radi, spustili krik:
„Aká hanebnosť, zabiť také krásne zviera, keď malo niesť kráľa do zámku!“
Ale kráľ povedal:
„Mlčte a nechajte ho, Ján je môj najvernejší, kto vie, na čo je to dobré.“
Prišli na zámok. V komnate tam stála krištáľová miska, na nej ležala nachystaná svadobná košeľa a vyzerala ako utkaná zo zlata a zo striebra. Mladý kráľ šiel k nej a chcel ju zodvihnúť, ale verný Ján ho odstrčil, rukou v rukavici ju schmatol, odniesol do ohňa a spálil. Ostatní služobníci začali zase reptať:
„Vidíte ho, ako si trúfa, teraz dokonca spáli kráľovu svadobnú košeľu!“
Ale mladý kráľ zase povedal:
„Kto vie, na čo je to dobré, len ho nechajte, je to môj verný Ján.“
A slávila sa svadba. Začalo sa tancovať, nevesta šla tiež do kola a verný Ján z nej oči nespustil. Naraz zblednela a skolabovala ako mŕtva. Ján pribehol, zodvihol ju, odniesol do inej komnaty na lôžko, rozšnuroval ju, pokľakol a vysal jej spod srdca tri kvapky krvi a vypľul ich. Kráľovná hneď zase vydýchla a prebrala sa.
Ale mladý kráľ videl, čo verný Ján urobil, nevedel prečo, rozhneval sa a dal ho uvrhnúť do väzenia. Na druhý deň ráno bol verný Ján odsúdený a hneď ho viedli na popravu.
Keď už stál na rebríku pod šibenicou, so slučkou na krku, povedal:
„Každý, kto má umrieť, smie ešte naposledy prehovoriť. Dostanem aj ja to právo?“
„Áno,“ odpovedal kráľ, „nech ti je dopriate.“
Verný Ján povedal:
„Neprávom si ma dal odsúdiť, bol som ti verný, a čo som urobil, to som urobiť musel.“ A rozprával všetko, čo si na mori hovorili havrani. Keď povedal o prvom havranovi, nikto na ňom nepoznal, že mu nohy po kolená skameneli. Keď povedal o druhom, už sa zakolísal. Keď dopovedal do konca, zvolal kráľ:
„Ó môj najvernejší Ján, môžeš mi odpustiť? Pomôžte mu dolu!“ Ale verný Ján pri poslednom svojom slove skamenel celý a padol bez života kráľovi k nohám.
Kráľ s kráľovnou sa nad tým veľmi trápili.
„Ja nešťastný, zle som sa odmenil za takú vernosť!“ nariekal kráľ a dal tú kamennú sochu odniesť a postaviť do svojej komnaty. Kedykoľvek sa na ňu pozrel, zaplakal:
„Ach, môj verný Ján, kiežby som ťa mohol vzkriesiť k životu!“
Ale míňali sa dni a mesiace, a Ján bol stále z kameňa.
Potom sa kráľovnej narodili dvojčatá, dvaja synčekovia, a rástli a darilo sa im a boli radosťou oboch rodičov.
Keď raz kráľovná odišla do kostola a deti sa hrali pri otcovi práve
pod kamennou sochou, kráľ sa na ňu zase pozrel a smutne vzdychol:
„Ach, keby som ťa mohol zase vzkriesiť k životu, môj verný Ján!“
A kameň prehovoril:
„Môžeš ma vzkriesiť, ak na to obetuješ, čo máš najmilšie.“
„Pre teba obetujem všetko na svete,“ zvolal kráľ. „Hovor, čo to má byť?“
A kameň odpovedal:
„Tvoje deti. Ožijem, keď ma umyješ ich krvou, ktorú vlastnou rukou preleješ.“
Kráľ sa zhrozil takého činu, potom si však pripomenul, že verný Ján za neho dal život, a chopil sa meča. Ale ruku mal od žiaľu ochabnutú, a ako sa rozmachol, meč mu z nej vyletel ako blesk, zaleskol sa, zazvonil o kameň a padal k zemi. Deti zavýskli radosťou, nastavili dlane, a hneď vystrekla krv na kamennú sochu. Verný Ján razom ožil, zohol sa, zlíbal tie rozrezané ručičky, a hľa, po rane zostala na každej dlani len tenká biela čiarka.
„Vernosť za vernosť,“ povedal Ján a kráľ sa radoval, že má zas aj deti, aj verného Jána. A kráľovná bola potom rada, keď jej o tom dvojitom zázraku rozprával.
Verný Ján si teraz vzal na starosť oboch chlapcov, opatroval ich ako oko v hlave a tak spolu všetci žili v nezakalenom šťastí až do skonania.